„More je jedno z mála miest, kde nikomu nevadí ticho. Keď sa okolo tretieho dňa dostavia prvé príznaky fyzickej únavy, loď odrazu stíchne. Všetci sa tak nejako ponoria do seba a v tichosti pozorujú okolie…“
Prvý raz som na more vyplával asi v pätnástich s otcom a partiou chlapov ako bežný „účastník zájazdu“. Vtedy to bolo hlavne o zábave a dobrodružstve. „Každý večer v inom prístave…“ (smiech). To sa však postupom času začalo meniť. Po piatich rokoch plachtenia ma začalo zaujímať, čo je za tým a zmenilo sa aj moje vnímanie. Na mori sa človek dostáva do zvláštneho duchovného stavu. Nezávisle od charakterových vlastností, množstva povinností, alebo problémov, tu všetci zažívajú pocit dokonalej katarzie. More, pokoj a tá zvláštna prázdnota naokolo vám jednoducho úplne vyčistia hlavu. Je to neporovnateľné s čímkoľvek, čo ste až doposiaľ zažili.
Za to, že som sa stal kapitánom vďačím Peťovi Geržovi, režisérovi, dlhoročnému kapitánovi a vynikajúcemu chlapovi. Bol to práve on, cez koho som si postupne začal budovať k jachtingu trochu vážnejší vzťah, až som naozaj dospel do bodu, kedy som sa rozhodol urobiť si kapitánske skúšky.
Stať sa kapitánom vyžaduje okrem financií aj dostatočnú dávku oduševnenia a seriózneho záujmu. Iba tak sa dá prehrýzť množstvom teórie, pochopiť a osvojiť si základy námornej navigácie, naučiť sa všetko o počasí, porozumieť vetru a vedieť ho využívať na maximum. Potom sa na týždeň vypláva na more, kde si teóriu overíte v praxi a nakoniec vás ešte preskúša námorný admirál. Keď to vyjde, získate hodnosť kapitána, ale aby vás pustili za kormidlo, treba si ešte dorobiť samostatnú skúšku a získať osvedčenie telefonistu námornej rádiovej služby. Skúšky som spravil, ale aj keby nie, asi by som sa o seba nebál. S tým všetkým, čo som sa naučil, by som kedykoľvek mohol robiť meteorológa (smiech).
Námorná navigácia je veľká vec! Je to absolútne prepracovaný systém princípov, ktorý sa nijako zásadne nezmenil od Kolumba. Pochopiť, ako funguje, nie je úplne jednoduché, ale keď to zvládnete, bude pre vás kormidlovať loď rovnako prirodzené, ako šoférovať auto. Pokiaľ ide o navigáciu, som zástancom „oldschoolovej“ línie. Mám jednoducho rád mapy a výpočty a nedôverujem GPSkám. Doba je teraz trochu zvláštna.. Mnohí kapitáni, ktorí síce princípy navigácie ovládajú, ich prestávajú využívať a spoliehajú sa na technológie. Technika však môže kedykoľvek zlyhať, preto sa dôsledne a cielene kultivujem v klasike.
Prvá plavba s kapitánskou hodnosťou mala zvláštnu atmosféru… Hlavný kapitán ju totiž naplánoval na noc a keď sme ráno o druhej vyplávali, uložil sa ku zvyšku posádky a zaspal. S nočnou plavbou som nemal veľa skúseností a fakt, fakt iba na krátku chvíľu som uvažoval o tom, či nebude bezpečnejšie ísť podľa GPS… Nakoniec som vytiahol mapy a šiel podľa orientačných bodov. Našiel som si majáky a sledoval akou farbou a frekvenciou blikajú… Bol to krásny „osamelý“ večer, a ešte krajšie brieždenie, keď mi pri východe slnka robili spoločnosť iba delfíny.
Kapitán je na lodi automaticky vnímaný ako autorita. Aspoň u mňa to vždy tak bolo. Keď človek príde na prvý raz na loď, má pred ňou rešpekt. A akosi prirodzene má potom rešpekt aj pred človekom, ktorý jej rozumie. To môže dobrý kapitán využiť vo svoj prospech a posádku si vychovať. Rozdelí úlohy, služby v kuchyni… Ľudia na to zvyknú reagovať veľmi pozitívne. Jednak je v tom zakorenený férový princíp a hlavne, ak je niekto na mori prvý krát, baví ho robiť nové veci. Naťahovať laná, pomáhať pri pristávaní… V posádke to pomáha vybudovať pocit zodpovednosti.
Život na mori je v pozitívnom zmysle slova veľmi zvláštny. Povedal by som, že až magický. More je jedno z mála miest, kde nikomu nevadí ticho. Okolo tretieho dňa, keď sa dostavia prvé známky fyzickej únavy, loď odrazu stíchne. Všetci sa tak nejako ponoria do seba a v tichosti pozorujú okolie… A, samozrejme, všetci milujú kúpanie. Ráno sa vypláva, do troch hodín sa niekde hodí kotva a nastáva okamih radosti. No a plachtenie! O tom predsa celý jachting je… O chytaní vetra do plachiet a tichom rozrážaní morskej hladiny provou lode. Osobne nemám rád motorové lode. Sú príliš hlučné. Čo na tom, že sú rýchle. Ja sa na mori nepotrebujem nikam ponáhľať…
Dokonalá destinácia na jachting je podľa mňa Chorvátsko. Nielen preto, že je najdostupnejšie. Má jednoducho najlepšie vybudovanú jachtársku infraštruktúru. A dovolím si tvrdiť, že to platí v celosvetovom meradle. Na každom kroku je nejaký prístav, kvalitné jachtárske služby, výborný bezpečnostný manažment. Väčšina ľudí túto krajinu pozná iba z perspektívy jednej pláže a vôbec netušia, koľko nádherných miest, ostrovčekov a lagún dokáže ponúknuť. Ležať na pláži a „spoznávať“ krajinu, je rovnako nemožné ako ísť do lesa na hríby v aute. Sú tu miesta, o ktorých existencii niekedy nemajú potuchy ani skúsení kapitáni a dá sa k nim dostať iba loďou. Nad lagúnou ostrova Vis sme tak jedného dňa objavili filozofa s aristotelovskou bradou, ktorý tu prevádzkuje reštauráciu kde varí iba z toho, čo si sám vyrobí a dopestuje, a namiesto menu si môžete prečítať jeho knihu „Alternatívne prežitie na ostrove“. Dokonca aj v českom jazyku.
Počasie dokáže prekvapiť. Pozitívne aj negatívne. Keby existovala olympiáda v schopnosti predpovedať počasie, Chorvátsko by sa určite nekvalifikovalo. Je skrátka nevyspytateľné. Kapitán je povinný pred vyplávaním preveriť minimálne tri zdroje predpovede počasia a podľa toho sa rozhoduje, či vypláva, nevypláva, a prípadne ktorým smerom. A potom príde poludnie a odrazu je všetko úplne inak. Zažili sme búrku, kedy bola loď totálne polarizovaná, takže kým sme sedeli priviazaní na palube a zalievali nás prúdy vody, kedykoľvek do nás mohol udrieť blesk a zažili sme aj tornádo. Nebo sa spojilo s morom, zdvihol sa vietor a vlny, bolo to však také fascinujúce a krásne, že sme to popri fotografovaní úplne zabudli vyhodnotiť ako nebezpečenstvo… Napriek týmto malým „nepríjemnostiam“ však klady plachtenia jednoznačne prevyšujú nad všetkými potenciálnymi rozmarmi počasia.
Dobrý kapitán dovezie svoju posádku vždy v bezpečí na pevninu. To je zásada číslo jeden. Ale je tu ešte zopár ďalších, o ktorých sa až tak veľmi nehovorí. Dobrý kapitán by mal byť tak trochu aj psychológ a ustrážiť si, aby sa mu plachetnica nezmenila na ponorku. Keď sa na lodi stretnú ľudia, ktorí sa nie vždy poznajú a trávia spolu týždeň až dva na lodi, môžu sa vyskytnúť problémy. Dobrý kapitán sleduje svoju posádku z úzadia a dokáže si vyčíhať, keď sa začne schyľovať ku kolízii a nájde spôsob, ako to „milo“ vyriešiť. Dobrý kapitán sa nehrá na hrdinu, nemachruje a nie je na škodu, keď je aj vtipný a dokáže posádku zabaviť.
Kreatívne povolanie a hodnosť kapitána koexistujú v absolútnej harmónii. Reklama dokáže človeka vycicať z energie, more je ideálne miesto, kde sa vám vráti späť. Ako kreatívec mám potrebu vnímať okolie a prostredie, mám rád ľudí a som bezproblémový. Mám pocit, že na lodi sa všetky tieto moje vlastnosti znásobujú. Človek musí mať čistú hlavu, aby mohol vytvoriť niečo pekné. A more tento očistný účinok jednoznačne ovláda. Tu sa netreba naháňať za inšpiráciou, nachádza si vás sama.
Tento rok budem kapitánom na troch lodiach. A po lete ma v septembri čakajú moje prvé dva preteky. Najprv Student Regata, mega pretek pre mladých spojený so štvordňovým tréningom a o týždeň na to česká Chapmagne regata 2014, kam idem s partiou skúsených kapitánov. O rok by som si rád vyskúšal plachtiť v Karibiku a pochopiteľne, jedného dňa aj „crossnúť“ ten Atlantik.
Keď idete prvý raz na jachtu, rozhodne si so sebou vezmite aj nepremokavú bundu a dlhé nohavice. Na mori totiž aj v lete zvykne „trochu“ fúkať a pršať. Tiež sa nezabudnite s posádkou vopred dohodnúť na strave, boj o jedlo môže spôsobiť nemalé problémy (smiech). Ďalšia dobrá rada: pri odchode z lode si zatvárajte okienko na kajute. Keď sa čistí paluba, mohlo by to mať mokré následky. A na záver snáď to najdôležitejšie: nájdite si kvalitnú loď a dobrého kapitána (úsmev).
Meno: Jozef „Dodo“ Jagušák
Vek: 25
Vzdelanie: Paneurópska vysoká škola, Fakulta masmédií, reklama a produkcia
Profesia: Project manager – grafický designer v reklamnej agentúre; Kapitán – Kategória B
Osobné NAJ:
Hudba: NuJazz, NuHouse, JazzHouse, house…
Kniha: Michio Kaku – Fyzika nemožného, Paralelné svety, čokoľvek o teoretickej fyzike.
Hobby: jachtig, cestovanie, plávanie, basketbal, snowboarding
Jedlo: Všetko a veľa, ale najviac morské vecičky
Motto: Collect moments, not things
Udalosť: TedX Bratislava, Biennale Venezia Arte; celosvetová výstava moderného umenia v Benátkach
Text: Marcela Heglasová; Foto: Jozef Jagušák, Judita Jagušáková