Predstavujeme vám generáciu slovenských výtvarníkov. Každého z nich charakterizuje iná technika, iný prístup k umeniu aj iný životný štýl. Všetkých však spája neutíšiteľný hlad po tvorení, zdravé sebavedomie a ambícia byť so svojou tvorbou úspešní.
Ceruzku som prvý raz chytil do ruky a nakreslil som…
Podľa mňa som ceruzku chytil prvý raz do ruky okamžite, ako mi to dovolili rodičia. Takže predpokladám, že som mal tak dva, tri roky. Bol som taký „potulný“ výtvarník, ktorý na každej návšteve dostal do ruky papier a ceruzky, aby som nevyrušoval a bol odo mňa pokoj. Pred odchodom som potom odovzdal hotové dielo a vypočul si svoje prvé pozitívne kritiky (úsmev).
Najradšej som kreslil…
Narodil som sa v horách, takže som kreslil veľa prírody a veľmi sa mi páčili aj kone. Keď som mal nejakých päť rokov, začalo ma baviť kresliť príbehy. To mi zostalo dodnes, ku kresbe, a v podstate aj k fotografii, ktorá tvorí tiež veľkú časť mojej tvorby, pristupujem vždy príbehovo. Pokiaľ ide o motívy, prešiel som rôznymi obdobiami. Istý čas ma bavili disneyovské figúrky, rytieri, rytierske súboje… Strednú školu som končil s tkanou textíliou s motívmi rozprávky Popolvár najväčší na svete a magisterské štúdium zase so sériou kresieb prostitútok. (úsmev). Celkovo sa v mojej tvorbe často objavujú ženy. To je taký začarovaný kruh, z ktorého neviem, či sa vôbec niekedy dostanem. Ženy ma jednoducho zaujímajú a som rád v ich spoločnosti. Nepoznám uspokojujúcejší pocit, ako môcť sedieť na káve so ženou, ktorú chcú všetci, ale ona práve trávi čas so mnou (smiech).
Inštitucionálne som sa vzdelával…
Chodil som do Ružomberka, na školu úžitkového výtvarníctva. V pohode som ju skončil, ale pokiaľ ide o tvorbu, bolo to také zvláštne bezpodnetné obdobie. Prosto som to flákal a za štyri roky som nepristúpil k ničomu vlastnému. To sa po tej osemnástke našťastie nejako zlomilo. Začal som veľmi intenzívne vnímať všetko, čo nás obklopuje a zachytával to na fotografii. Nefabuloval som, nebolo treba vymýšľať, stačilo sa otvoriť svetu a objaviť krásu absolútnej každodennosti. Veľmi mi pomohlo, že som sa vzdelával u vynikajúcich pedagógov. Dodnes som vďačný Igorlovi Bencovi (žiak Albína Brunovského), ktorý ma počas štúdia grafiky v jeho ateliéri nechal slobodne kráčať a umožnil mi cestovať. Chodil som vtedy ešte diaľkovo na masmediálnu komunikáciu a reklamu, ale už vtedy som vedel, že chcem robiť umenie. Paradoxne si myslím, že viac ako samotná škola a papier o jej absolvovaní, mi dali práve osobnosti, s ktorými som sa stretával mimo školského prostredia. S mnohými pedagógmi som bol kamarát, chodil som s nimi na víno a nepreberali sme umenie, ale obyčajný život.
K mojej technike som sa prepracoval…
Pokiaľ ide o fotografiu, tak za zlomovú považujem asi sériu fotografií, ktorá vznikla v roku 2003 v Írsku. Našiel som tam človeka, ktorý sa pre mňa stal symbolom zlomeného írskeho národa, ktorý Briti svojvoľne a na mnohé spôsoby lynčovali. Dá sa povedať, že práve fotografie z tohto obdobia do veľkej miery determinovali moju kresbu. Keď som veľa fotil a potreboval som si oddýchnuť, utiekal som sa práve ku kresbe. Ľudia ma vtedy považovali trochu za blázna, mal som horúčkovitú potrebu tvoriť. A veľmi ma lákala fúzia kresby s fotkou, či už formou počítačovej úpravy, alebo koláže. Techniku perokresby, ktorú môžeme u mňa pozorovať dnes, som začal objavovať asi pred desiatimi rokmi.
Najväčším zdrojom inšpirácie pre mňa sú…
Život, veci okolo nás a cesty, vďaka ktorým sa mení moje vnímanie. Keď som pridlho na jednom mieste, musím sa jednoducho z neho vymaniť a ísť inam. Nie preto, že by som sa niekde cítil zle. Paradoxne odchádzam často z miest, kde mi je vlastne dobre… Som však zástancom myšlienky, že príliš veľa plusov jednoducho nemusí prinášať so sebou iba pozitíva a v záujme zachovania rovnováhy v živote idem vedome niekam do mínusu. Ako napríklad pri ceste do Paríža, kde som pol roka tvoril. Vedel som, že idem do mínusu, pretože tam nikoho nepoznám a nehovorím po francúzsky… Cesta je jednoducho mojou najväčšou inšpiráciou. Pre mňa doslova platí: cesta je cieľ. Znie to síce ako klišé, ale ja podľa toho naozaj žijem. Fotím na ceste, kreslím na nej. Nestojím a neprešľapujem na mieste.
S najväčším nepochopením som sa stretol…
Považujem sa za mimoriadne obdarovaného človeka. Som totiž obklopený množstvom ľudí, ktorí chápu mňa aj moju tvorbu. Som súčasťou tvorivého organizmu, do ktorého patria desiatky, stovky ľudí, ktorí mi dávajú energiu. Vyvažujú akékoľvek nepochopenie, s ktorým by som sa teoreticky mohol stretnúť. Každopádne, na jedno si predsa len spomínam… Aj keď z dnešného pohľadu to skôr považujem za dobrú lekciu, ktorú mi udelil jeden „dobrodinec“ v Írsku. Mal som za sebou už nejaké úspechy, a asi som si o sebe myslel trochu viac, než bolo treba. Prišiel som do Írska s predsavzatím urobiť tam výstavu. Napochodoval som teda do najlepšej galérie v Corku a apeloval na galeristu s tým, že v Holandsku sú moje veci už celkom v kurze, predávajú sa a vystavujú medzi svetovými menami… Pozrel si síce moje portfólio, ale vrátil mi ho s komentárom: „No… niečo tu vidím, ale zatiaľ je to nič… Možno jedného dňa…“ To bola rana. Bol som sám na seba nahnevaný. Človek sa niekedy veľmi jednoducho stane egoistickým a vybuduje si v sebe nezdravé sebavedomie. Vďaka tejto skúsenosti som sa sám sebe otvoril a šiel domov pracovať. Tú výstavu v Írsku som nakoniec mal. Síce v inej galérii, ale mala obrovský úspech a rekordnú návštevnosť.
Najväčším ocenením mojej práce doteraz je…
Ľudia, o ktorých tu hovorím. Nemôžem ich všetkých menovať, lebo je ich strašne veľa. Je to jedna obrovská rodina, ktorá ma neustále podporuje. Za ocenenie tiež považujem vzácne stretnutia s veľkými osobnosťami, naposledy s Alexom Mlynárčikom a Dušanom Hanákom… Nejde vždy iba o výtvarníkov, ale aj o kultúrne osobnosti, ktoré sú otvorené a vnímavé voči umeniu. A, samozrejme, sú to aj desiatky výstav, ktoré mám už za sebou. Niekedy sa sám seba pýtam, ako sa to vlastne všetko podarilo… Občas si hovorím, že sa to predsa môže celé zosypať a nemusí to vyjsť. Doteraz sa to však nikdy nezosypalo, práve vďaka tomu živému organizmu, ktorého som súčasťou.
Kritiku mojej práce zvládam…
Čas od času sa objaví. Je veľmi zvláštne, že je často dosť polarizovaná. Sú ľudia, ktorí mi hovoria, aby som „preboha prestal kresliť!“, lebo som totálny amatér, a mám sa venovať len fotografii, lebo „fotím jako Búh“. Vzápätí mi niekto povie, že fotím ako totálny amatér, ale „Tá kresba! Tá je geniálna!“ Istý čas som reálne riešil, čoho sa vzdať. Potom som pochopil, že je to hlúposť. Že toto je jednoducho môj život a potrebujem k nemu oboje. Keď ráno vychádza slnko, odfotím si ho. A potom si nakreslím toho vtáka, čo som nestihol odfotiť. Pokiaľ ide o profesionálnu kritiku od kurátorov a kunsthistorikov, je treba ju prijímať. Nikto vám nikdy neurobí dobrú službu, keď bude o vás písať iba ľúbivé články.
Živím sa…
Príbehmi, ktoré vytváram vo fotografiách a kresbách. Má to svoje výhody aj nevýhody. Pozná to každý freelancer. Sú obdobia, kedy máš všetko, a sú aj také, kedy nemáš nič (úsmev). Ale pre túto cestu som sa rozhodol dobrovoľne. Je to trochu sebatrýznenie, ale takých príbehov sú dejiny umenia plné. (smiech).
Snívam o tom, že…
Že budem schopný napredovať a robiť to, čo robím, sto rokov a na dvesto percent. Že budem stávať k práci o štvrtej, aby som toho stihol urobiť čo najviac. A že sa ako spoločnosť posunieme. Že umenie a kultúra budú vnímané ako cnosť a umelci a kultúrne osobnosti nebudú považované za šaškov. Povedzme si to úprimne. Sú to práve oni, kto formuje otvorenú spoločnosť. A snívam aj o tom, že jedného dňa bude úplne normálne, že si rodina po nedeľňajšom obede zájde do galérie, aby sa po náročnom týždni odmenila pohľadom na niečo pekné.
Vizitka
Meno: Luka Brase
Dátum a miesto narodenia: 16.12.1983, Dolný Kubín
Bydlisko: Európa
Literatúra: Kto chytá v žite; Pes na ceste, Príbeh Alexa Mlynárčika, Inde (Pierre Restany)
Film: hlavne kvalitné, Hanákove 322 a Obrazy starého sveta; čokoľvek od Jima Jarmuscha, This is England.
Hudba Jazz, vážna hudba (najmä Čajkovskij), Dan Bárta, Free Faces.
Zaujímavosti:
- Luka Brase má za sebou 10 samostatných a 13 kolektívnych výstav v najvýznamnejších európskych galériách. Okrem Slovenska vystavoval v Írsku, Belgicku, Viedni, Londýne, Haagu.
- V roku 2012 boli jeho diela vybrané na aukciu umenia v Bank Austria Kunstforum vo Viedni.
- Je zakladateľom a kreatívnym mozgom nezávislého zoskupenia umelcov Projekt 322, ktoré vzniklo za účelom interaktívnej výmeny medzi umelcami. Výsledkom pôsobenia projektu je množstvo zaujímavých multimediálnych eventov, ktoré zahŕňajú osobnosti z rôznych odvetví (Dušan Hanák, Alex Mlynárčik, Vladimír Remek, Dan Bárta a i.)
- Luka Brase je autorom ilustrácií pre knihu Michala Havrana a Maroša Hečka „Kandidát“.
- V súčasnosti mu vychádza prvá monografia mapujúca jeho tvorbu z posledných rokov.
text: Marcela Heglasová; foto: Alex Hajdu; archív