José Mujica
najchudobnejší prezident sveta
V záplave rôznych agentúrnych správ, bulvárnych noviniek či instantných jednohubkových múdrostí vo virtuálnej záplave jednotiek a núl sa tu a tam objaví aj zmienka o „najchudobnejšom prezidentovi sveta“. Tá v našincovi okamžite zarezonuje – uruguajský prezident José Mujica totiž nekompromisne rozbíja vžité predstavy o politických lídroch, ktorých výkon funkcií sa akosi neodmysliteľne spája s nablýskanými bavorákmi, drahými hodinkami a luxusnými apartmánmi.
Kým mnohí svetoví lídri obývajú honosné paláce, Mujicovi stačí domček na malom farmárskom pozemku. Kým nejeden politik si potrpí na značkové oblečenie, jeho by ste ťažko odlíšili od bežných starších pánov v dave. A zatiaľ čo drvivá väčšina politických reprezentantov neustále zveľaďuje svoje tučné bankové kontá, jemu bohato postačí mesačný príjem vo výške neprevyšujúcej priemernú mzdu Slováka. Kto je tento neortodoxný chlapík? A aký mal životný príbeh?
Zo skromných pomerov
José Alberto Mujica Cordano sa narodil 20. mája 1935 v uruguajskej metropole Montevideo. V žilách otca Demetria, drobného farmára, prúdila španielska a baskická krv, kým matka Lucy bola dcérou chudobných talianskych prisťahovalcov. Po skorej otcovej smrti, ktorá malého Josého zastihla vo veku piatich rokov, sa výchovy ujala matka, obhospodarujúca skromný pozemok s viničom. Keď chlapec dospel, záujem o dianie v spoločnosti a politiku ho čoskoro privial do blízkosti konzervatívnej Národnej strany. Neskoršie dramatické udalosti v krajine však jeho politické názory posúvali postupne stále viac doľava.
Hospodárska kríza
Koncom 50. rokov začali Uruguajom zmietať hospodárske problémy, čiastočne aj pre znížený dopyt po poľnohospodárskych produktoch na svetových trhoch. Inflácia a hromadné prepúšťanie vyvolali prudký prepad životnej úrovne obyvateľov, v krajine sa začali rozmáhať nepokoje a v študentskom hnutí sa šírili militantné nálady. Z týchto podmienok vzišlo aj krajne ľavicové guerillové Hnutie za národné oslobodenie, známe skôr pod názvom Tupamaros. Názov odkazoval na legendárneho peruánskeho bojovníka proti španielskemu kolonizačnému útlaku, Túpaca Amarua II. (mimochodom, podľa neho je pomenovaný aj americký rapper Tupac Amaru Shakur). Ozbrojené hnutie, formované z militantných buniek Socialistickej strany, radikalizovaných zložiek Hnutia pre podporu roľníkov a aktívnych členov odborových zväzov, sa so zbraňou v ruke pustilo do boja za práva ľudu. Konzervatívny režim nedokázal riešiť hospodárske problémy krajiny. K partizánom, vedeným Raúlom Sendicom, inšpirovala kubánska revolúcia a v polovici 60. rokov sa k nim pridal aj José Mujica. Skupina začala svoju činnosť sériou prepadov bánk, kasín či iných podnikov, aby získali peniaze pre svoju činnosť. Zároveň nadobúdala vysokú kredibilitu a popularitu medzi širokými masami, keďže časť z ulúpených peňazí a jedla rozdávala najchudobnejším vrstvám v predmestiach Montevidea.
Činy spájajú
Ľudové nepokoje sa v roku 1968 režimu už vymkýnali spod kontroly, a tak prezident krajiny Jorge Pacheco oklieštil ústavné práva a vyhlásil výnimočný stav. Nakoľko predošlé úspešné akcie Tupamaros vládnu moc značne diskreditovali, vláda začala rázne prenasledovať všetkých politických disidentov a spustila brutálne represie voči búriacim sa obyvateľom. Nasledovalo mučenie väzňov i krvavé potláčanie demonštrácií. Guerilla reagovala radikalizáciou a pristúpila k tvrdším formám boja – od politických únosov až po atentáty. Heslo Tupamaros znelo: „Slová nás rozdeľujú, činy spájajú!“ Súboje sa zostrovali a udialo sa viacero ozbrojených stretov s armádou, so stratami na oboch stranách. V marci 1970 pri zadržaní v montevidejskom bare Mujicu šesťkrát postrelili a jeho život zachránil iba rýchly chirurgický zákrok v nemocnici. V septembri nasledujúceho roka stovka partizánov z väzenia Punta Carretas ušla cez vykopaný tunel, vedúci priamo do obývačky vedľajšej budovy. Nechýbal medzi nimi ani Mujica, na slobode sa však dlho neohrial a po mesiaci ho opätovne zadržali. Ale prišiel apríl 1972 a spolu s niekoľkými ďalšími väzňami legendárny útek spred dvoch rokov zopakoval: tentoraz pomocou improvizovaných dosiek s kolieskami ušiel tunelom, ktorý členovia Tupamaros vykopali zvonka. Ešte v tom istom roku Mujicu uväznili definitívne.
Ťažkých 13 rokov
V roku 1973 sa v destabilizovanom Uruguaji udial štátny prevrat a bola nastolená tvrdá vojenská diktatúra. Armádni predstavitelia si uzurpovali prakticky všetku moc v krajine, pričom voči Tupamaros či iným disidentom, ba i civilnému obyvateľstvu neváhali použiť najsurovejšie metódy. Pre guerillových bojovníkov nastali ťažké časy – pojem ľudských práv prestal existovať, väzňov opakovane podrobovali mučeniam, pobytom na samotkách či v improvizovaných väzeniach s neľudskými podmienkami. Samotný Mujica bol dva roky pripútaný k starému napájaciemu žľabu pre kone… Budúceho prezidenta, trpiaceho halucináciami a paranojou, napokon po trinástich rokoch väznenia zachránila amnestia pre všetkých politických väzňov – vďaka masívnym demonštráciám a generálnemu štrajku, ktoré v roku 1985 viedli napokon k nastoleniu parlamentnej demokracie. Vtedajšie pomery v krajine ilustruje i veľavravný fakt, že Uruguaj viedol celosvetový rebríček v pomere politických väzňov voči celkovému počtu obyvateľov.
Politika namiesto zbraní
Niekoľko rokov po prepustení sa zvyšky Tupamaros rozhodli opätovne zaktivizovať, no v zmenených spoločenských podmienkach už zbrane vymenili za štandardnú politickú cestu. Tupamaros spoločne s inými ľavicovými subjektmi sformovali Hnutie za ľudovú participáciu, požadujúcu väčšie zapojenie občanov do politických a spoločenských rozhodovacích procesov. Hnutie sa tiež stalo súčasťou širšej aliancie stredoľavých strán a hnutí, tzv. Širokého frontu. Prvý úspech vo vrcholovej politike Mujica dosiahol, keď úspešne kandidoval za poslanca vo všeobecných parlamentných voľbách v roku 1994. O päť rokov neskôr obsadil miesto v senáte, druhej komore parlamentu. Aj vďaka prirodzenej charizme a daru osloviť široké masy ľudí jeho popularita závratne stúpala. V roku 2008 ho potom prezident Tabaré Vásquez menoval ministrom poľnohospodárstva a túto funkciu vykonával tri roky. A keď v roku 2009 vyhral vnútrostranícky boj o získanie miestenky prezidentského kandidáta Širokého frontu, 1. marca 2010 sa stal prezidentom Uruguaja. Aako prvý bývalý guerillový bojovník v histórii krajiny.
Antipolitická politika
Úspech Josého Mujicu sa zvykne z veľkej časti pripisovať jeho rétorickým schopnostiam, keďže svojím prirodzeným, nevyumelkovaným a „nepolitickým“ spôsobom komunikácie dokáže osloviť aj najjednoduchších ľudí. Pre svoju nekonvenčnosť si dokonca vyslúžil ambivalentný prívlastok „antipolitik“. Z politologického hľadiska ide o ľavicového pragmatika, obhajujúceho čo najrozsiahlejšie zapájanie ľudu do procesu tvorby legislatívy prostredníctvom prostriedkov priamej demokracie. Je veľkým kritikom materializmu, konzumizmu a podriadenosti všetkých sfér spoločenského života ekonomicko-finančníckym záujmom. Hlása návrat k jednoduchosti, zdravým medziľudským vzťahom, solidarite a rodinným hodnotám. Je ateista, zástanca práv zvierat a vegetarián.
Legalizácia marihuany
V posledných rokoch sa uruguajský prezident zviditeľnil viacerými kontroverznými krokmi, predovšetkým celoplošným zlegalizovaním marihuany, ktorej pestovanie i distribúcia má byť plne pod kontrolou štátu. Od tohto opatrenia si vláda sľubuje oslabenie vplyvu drogových kartelov, ale aj zvýšenie príjmov do štátneho rozpočtu a efektívnejší boj proti dôsledkom závislosti na marihuane. Uruguaj sa týmto krokom stal vôbec prvou krajinou na svete, ktorá zlegalizovala marihuanu v plnom rozsahu.
Súkromný život
José Mujica sa v roku 2005 oženil s bývalou bojovníčkou Tupamaros, Lucíou Topolanskou, ktorá je v súčasnosti senátorkou. Deti nemajú, bývanie v honosnom prezidentskom paláci odmietajú a žijú skromne v domčeku na malom farmárskom pozemku, kde pestujú chryzantémy. 80 – 90 % svojho príjmu venuje Mujica na rôzne dobročinné projekty, vrátane programu na podporu malých podnikateľov či projektu na zabezpečenie bývania pre najchudobnejšie vrstvy. Na verejnosti sa zásadne ukazuje v jednoduchom, bežnom oblečení (oblek mal údajne na sebe len párkrát počas prezidentskej kampane, aj to výlučne bez kravaty) a nepotrpí si na žiadne špeciálne maniere a privilégiá. Jeho jediným „luxusom“ sú dvaja osobní strážcovia, ktorých musí zo zákona „strpieť“. Jazdí na staručkom Volkswagene typu „chrobák“. Keď mu zaň podľa uruguajských médií jeden arabský šejk ponúkol milión dolárov, jeho reakcia bola typická – v prípade zrealizovania transakcie by sumu venoval nadačnému projektu, ktorý pomáha bezdomovcom s hľadaním bývania. Ohľadom svojho skromného životného štýlu sa pre BBC vyjadril: „Môžem dobre žiť s tým, čo mám. Ide o otázku slobody. Ak vlastníte málo, nemusíte celý život pracovať ako otrok, aby ste si to udržali. A preto máte viac času pre seba. Navyše, rád trávim čas v záhrade a na čerstvom vzduchu.“
Prezident nie je krá
Príbeh Josého Mujicu zarezonoval po celom svete. Jeho hollywoodsky nádych a tiež sila jeho odkazu a zásadovosti v štýle „vodu káže, vodu pije“ dokonca priviedla známeho režiséra a dokumentaristu Emira Kusturicu k myšlienke nakrútiť o nekonvenčnom štátnikovi dokumentárny film. Existujú však i novinári a ľudia, ktorí Mujicovu skromnosť nedokážu pochopiť a vidia za ňou síce preexponovanú a neštandardnú – ale stále iba praobyčajnú politickú „vypočítavosť“. Takéto interpretovanie životného štýlu uruguajského prezidenta je však málo pravdepodobné, nakoľko legislatíva jeho krajiny mu neumožňuje opätovnú kandidatúru a keďže jeho funkčné obdobie sa pomaly chýli ku koncu, odpadá motív pretvárky, pokrytectva či neúprimnosti. A ak ho ľudia s jemným nádychom zlomyseľnosti opakovane častujú titulom „najchudobnejší prezident sveta“, iba s úsmevom ponúka vlastnú definíciu chudoby – chudobní sú pre neho tí, ktorí všetku svoju energiu venujú vlastnému obohacovaniu a nikdy nemajú dosť. V rozhovore pre Al Jazeera sa dokonca vyjadril, že „prezident nie je kráľ ani boh, ale iba obyčajný úradník. Preto by mal žiť ako väčšina ľudí, ktorým má zároveň slúžiť a zastupovať ich. Možno niekomu pripadám ako výstredný starý chlap, to je to moja slobodná voľba“.
Zaujímavosti
* Slovo „uruguay“ pochádza z indiánskeho jazyka guaraní. Podľa prírodovedca Félixa de Azara je názov odvodený od vtáčika „el urú“, žijúceho na brehoch rieky Uruguay. „Río del país del urú“ by tak malo znamenať „Rieka krajiny urú“. Iní preferujú názor, že sa názov Uruguay skladá z častí: „uruguá“ (slimák) a „?“ (rieka), čo by znamenalo: „rieka slimákov“. Uruguajský básnik Juan Zorrilla de San Martín zasa interpretuje, že ide o spojenie troch slov vo význame „krajina pestrých vtákov“.
* Národným športom v Uruguaji je futbal a moderný futbalový štadión nájdete v každom väčšom meste (v metropole Montevideo pôsobia tri svetové futbalové kluby Peňarol, Nacional a Cero). Reprezentačné futbalové mužstvo Uruguaja je dvojnásobným majstrom sveta (1930, 1950) a tiež dvojnásobným olympijským víťazom (1924, 1928). Futbalový Pohár osloboditeľov (juhoamerický pendant európskej Ligy majstrov) získal klub Peňarol Montevideo celkom päťkrát (1960, 1961, 1966, 1982, 1987) a klub Nacional Montevideo trikrát (1971, 1980, 1988). K najväčším národným hviezdam sa v posledných rokoch zaradili Diego Forlán, Diego Lugán, Luis Suaréz, Maxi Pereira a Edinson Cavani.
* Známe osobnosti krajiny: herečka a speváčka Natalia Oreiro (známa z TV seriálu Divoký anjel), operný spevák Erwin Schrott (manžel Anny Netrebko), filmový režisér a výtvarník Martin Sastre, básnik Comte de Lautréamont (predchodca a vzor dadaistov a surrealistov), spisovateľ Mario Benedetti (u nás je známy napríklad jeho román Jar v puknutom zrkadle, Tatran, 1985)
Fakty
Celý názov: República Oriental del Uruguay
Štátne zriadenie: prezidentská republika (prezident je aj predseda vlády)
Rozloha: 176.220 km? (90. na svete)
Najvyšší bod: Cerro Catedral (514 m)
Počet obyvateľov: 3.416.000 (129. na svete)
Zloženie obyvateľstva: Belosi – 88%, mestici – 8 %, černosi – 4 %, americkí indiáni – 1%
Jazyk: Španielčina, mix portugalčiny a španielčiny
Náboženstvo: Rímskokatolícke – 66%, protestantské – 2%, judaistické – 1%, ateisti a iní 31%
V skratke
* prvý uruguajský prezident, ktorý bol partizánom
* 90% prezidentského platu venuje projektom na podporu slabších sociálnych vrstiev a drobných podnikateľov
* žije v skromne zariadenom domčeku a jazdí na staručkom bledomodrom Volkswagene
* bol jedným z lídrov mestskej guerilly Tupamaros
* za ženu si zobral bývalú členku Tupamaros
* pri zatknutí ho šesťkrát postrelili
* dvakrát sa mu podarilo ujsť z väzenia
* za odbojovú činnosť v čase ultrakonzervatívneho režimu ho celkovo 15 rokov väznili
* je členom Hnutia za ľudovú participáciu a ľavicovej koalície Širokého frontu
* v marci 2015 mu končí funkčné obdobie
Tomáš Bóka
foto SITA, archív