Harrison „Jack“ Schmitt z Apolla 17 ako prvý a zatiaľ jediný vedec skúmal lunárny povrch, keď sa brodil mesačným prachom. Prieskumom strávil viac ako 22 hodín, počas ktorých často šoféroval mesačný rover a cítil sa ako v geologickom raji.
Geológ Harrison Hagan Schmitt, účastník doteraz vedecky najúspešnejšej lunárnej výpravy, je prívržencom návratu na Mesiac. Navrhuje začať tam ťažbu surovín, najmä vzácny izotop hélia, ktoré by pomohlo riešiť energetickú krízu. Je presvedčený, že ďalší výskum Mesiaca by celkovo zvýšil technické možnosti našej civilizácie a lepšie objasnil geologickú históriu Zeme.
Doktor Skala
Kamaráti ho oslovujú Jack, no jeho šéf z Apolla 17 Eugene Cernan mu hovoril doktor Skala, čím trochu humorne oceňoval jeho nadšenie pre geológiu, najmä tú mesačnú. Cernan sa presvedčil, že doktor Skala dokonale pozná všetky dostupné fotografie a analýzy mesačného povrchu a ovláda umenie sledovať Mesiac ďalekohľadom, preto mohol majstrovsky pripravovať mapy pre kozmonautov z projektu Apollo.
Harrison Schmitt, študent prestížneho Kalifornského technického inštitútu a absolvent ešte prestížnejšieho Harvardu, žil už dlho predtým iba pre svoju vedu. Vyzeralo to, že nič iné ako skaly a kamene ho ani nezaujíma. Príťažlivý a sympatický Jack vraj dokonca pôsobil dojmom asketického mnícha, lebo namiesto fyziológie dievčat radšej študoval geologické vrstvy; takže keď ako tridsaťročný prišiel v júni 1965 do Houstonu, bol ešte stále slobodný. Mal za sebou rok na univerzite v Osle, dva roky na Aljaške, úspešné pôsobenie v Geologickej službe USA v Novom Mexiku, Montane a najmä Arizone, kde vo Flagstaffe pracoval v známom observatóriu. Založil ho v roku 1894 legendárny amatérsky astronóm Percival Lowell, ktorý sa preslávil „pozorovaním“ vodných kanálov na Marse (kanály tam síce sú, no to, čo videl Lowell, bol iba optický klam).
Vstupenka na Mesiac
Jackovo nadšenie pre geológiu bolo veľmi nákazlivé. Nepochybne aj vďaka nemu v poslednej chvíli prelomil nadvládu profesionálnych kozmonautov NASA pri cestách na Mesiac. Ich výcvik riadil letec Donald Slayton, a ten zastával názor, že najskôr sa musia „vyšantiť“ profesionálni letci. Okrem toho sa obával situácie, že by zodpovednosť za svojich kolegov musel prebrať človek, ktorý sa cíti doma viac v laboratóriu ako v kozme. Nakoniec ho presvedčili argumentom, že v Apolle 14 (Shepard, Roosa, Mitchell) tiež všetci leteli prvýkrát a zvládli to a keď môžu lietať zelenáči, môžu i vedci. Schmitt mal vtedy za sebou už šesťročný výcvik v Houstone. „Jack patril k najuznávanejším expertom v geológii, ktorí v programe pôsobili. Ak mala NASA upokojiť vedecké kruhy, bol ideálnym človekom práve on,“ napísal Cernan v knihe Posledný človek na Mesiaci. „Keď sme študovali mesačnú geológiu, bol jedným z našich inštruktorov. Aj potom, keď sa zapojil do leteckého a kozmonautického výcviku, pôsobil ako náš interný geológ.“
Zázračná premena
Vedelo sa, že Apollo 17 bude najmä pre finančné problémy nadlho poslednou mesačnou misiou s ľudskou posádkou. Keď sa do nej dostal Schmitt, motivovalo ho to na mnoho (až príliš fantastických) nápadov. Medzi najbláznivejšie patril návrh pristáť na odvrátenej strane Mesiaca, lebo tú druhú už dokonale poznáme. Na námietku, že by kozmonauti zostali bez spojenia so Zemou, odpovedal vypracovaním technického a finančného projektu spojovacej družice. Vypustili by ju na stacionárnu dráhu nad Mesiacom, odkiaľ by zabezpečila komunikáciu. Zdalo sa mu to úplne jednoduché. Keďže miloval pozemské experimenty, iba pomaly si zvykal na myšlienku, že pri letoch do kozmu je vhodné fantáziu nechať na Zemi, lebo všetky riziká a nepredvídané udalosti treba obmedziť na minimum.
Po mnohých, čoraz nervóznejších výčitkách šéfov programu sa však Jack upokojil a z rebelanta sa zrazu stal veľmi solídny a veľmi pracovitý člen posádky. Ešte aj cez víkend, keď ostatní mali voľno, prehováral technikov, aby ho pustili do simulátora, prípadne študoval prevádzkové manuály, asi preto, aby sa zbavil posledných zvyškov fantazírovania. „Podľa môjho názoru si tento hĺbavý vedec skutočne zaslúžil, aby dostal šancu vyriešiť záhady, ktoré sa na Mesiaci nahromadili za uplynulé miliardy rokov,“ napísal Cernan. Takže Schmitta nechal, aby kompletne naplánoval všetky práce na povrchu.
Prípravu letu nezastavili ani hrozby teroristov zo skupiny Čierny september, ktorí krátko predtým na letnej olympiáde v Mníchove zavraždili skupinu izraelských športovcov. Vyžiadalo si to však také bezpečnostné opatrenia, aké kozmickí cestovatelia a ich rodiny nezažili predtým ani potom.
Štart Apolla 17
Za asistencie helikoptér, množstva vojenských a policajných hliadok a členov tajnej polície odštartovalo Apollo 17 s Cernanom, Schmittom a Evansom z Kennedyho kozmického strediska na Floride vo štvrtok 7. decembra 1972 krátko po polnoci. K Mesiacu ich vyniesla raketa Saturn 5, pri ktorej zrode stál Wernher von Braun, tvorca nemeckých striel V2. Bol to prvý nočný štart Apolla, no príliš sa nevydaril, lebo pre technické problémy niekoľkokrát zastavili odpočítavanie. Nakoniec sa raketa o 0:33 miestneho času odlepila od Zeme, o dve a pol hodiny neskôr oproti plánu.
Prístroje ukázali, že krátko po štarte mali obaja profesionálni kozmonauti srdcový tep 130 úderov za minútu, no „amatér“ Jack iba 115. Prvý večer v kozme si preto zacvičil v 45-tonovej lodi s takou vervou, že ju celú rozkýval a jeho kolegovia dokonca počuli špliechajúce palivo v nádržiach. „Jack, prestaň už blbnúť,“ napomenul ho spojár z Houstonu. „Máš tep 140.“
V ríši zázrakov
V sobotu 9. decembra pred polnocou malo Apollo 17 svoj cieľ na dosah. „Blížili sme sa k nemu ako netopier z pekelnej temnoty,“ spomínal Cernan a opisoval neskutočný pohľad na pozemský satelit, ktorý sa im z lode otvoril: „Vysoké štíty a skaly osvetľovalo Slnko, pod nami sa vynárali okraje obrovských kráterov v detaile povrchu, ktoré sa kúpali v zlatej žiare alebo ukrývali v hlbokom tieni.“ Jack, ktorý si niečo také nedokázal predstaviť ani v najdivokejších snoch, bol úplne ohromený a na chvíľu načisto stratil reč. Potom však chytil druhý dych a oznámil Houstonu: „Funíme vzrušením, až sa nám potia okná. Pripadám si ako geológ v ríši zázrakov. Pod nami je Oceán búrok.“
Pri okraji veľkého krátera Grimaldi zazrel čudný záblesk svetla, veľký ako špendlíková hlavička. Myslel si, že to mohol byť meteor a požiadal Houston, aby preskúmal údaje seizmografov, ktoré na Mesiaci nechali ich predchodcovia. Prístroje však nič nezachytili, a tak sa Schmitt hneď v úvode cesty postaral o potravu tým, ktorí radi hĺbajú nad nadprirodzenými javmi. Potom kozmonauti Apolla 17 videli čudné svetlá ešte niekoľkokrát.
Po lete dlhom štyri a pol dňa konečne pristál modul Challenger majstrovsky riadený Cernanom neďaleko plánovaného miesta na okraji krátera Taurus-Littrow. Schmitt vyhlásil, že je to najšťastnejší okamih jeho života a keď ako dvanásty pozemšťan vstúpil na Mesiac, lačne sa vrhol do prieskumu. Všimol si, že svetlá pôda obsahuje bublinky a vyzerá ako pórovitá hmota. Potom vytiahli automatickú geofyzikálnu stanicu, malý zázrak vtedajšej techniky za tri milióny dolárov, poháňaný rádioizotopmi plutónia. Obsahovala niekoľko prístrojov, ktoré sa dostali na lunárny povrch prvý raz: gravimeter na štúdium štruktúr pod povrchom, detektor mikrometeoritov a prachu, spektrometer na meranie veľmi riedkej atmosféry a vysielač na zisťovanie elektrických vlastností hlbín Mesiaca.
Michal Áč
foto NASA
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Best of 20 Years (2022)