Natrhnutý padák a päťkilometrový pád stoja nie na konci, ale na začiatku pozoruhodného životného príbehu dobrodruha, ktorý ako 23-ročný pokoril najvyššiu horu sveta a potom prakticky všetky zostávajúce extrémy divočiny, na ktoré si spomeniete.
Televízna vlajková loď Beara Gryllsa Man vs. Wild, u nás známa pod viacerými názvami (Boj o prežitie, Muž vs. Divočina a iné) bezpochyby patrí medzi najväčšie fenomény dokumentárnych programov posledných dvadsiatich rokov. Dobrodružné, akciou aj informáciami nabité výpravy britského dobrodruha do najnehostinnejších miest Zeme pritom nezriedka balansujú na hranici únosnosti. Niektoré postupy, ktoré Grylls predvádza, totiž znesú iba mimoriadne silné žalúdky. Okrem testovania diváckych žalúdkov a hraníc etiky (Grylls v jednej epizóde programu pred kamerami chytil a zabil soba, pil jeho krv, zohrieval si ruky v jeho vnútornostiach a jedol jeho surové srdce), Gryllsove programy často oscilujú na hrane života a smrti. Ich hlavný protagonista si pritom potenciálne riziko veľmi dobre uvedomuje: „Všetko to vidím aj cez zatvorené oči. Špinavá, zakrvavená nemocničná izba vo Vietname po tom, ako som si v džungli rozrezal polovicu prsta. Pád z balvanu v Kostarike. Kolaps banských priestorov v Montane. Útok krokodíla morského v Austrálii. Nespočetné množstvo prípadov, keď som iba o chlp vyviazol živý… Potichu sa čudujem: Kedy sa toto šialenstvo stalo mojím svetom? Prežitie si však vyžaduje, aby ste svoje predsudky nechali doma. Pre záchranu života treba urobiť čokoľvek. Hranica medzi životom a smrťou závisí od toho, čo ste a čo nie ste ochotní urobiť.“
Meno od sestry
Edward Michael Grylls sa narodil 7. júna 1974 v Škótsku, celý svet ho ale pozná pod menom Bear. Nejde o pseudonym ani umelecké meno. „Pokrstili ma Edward. Ale keď som mal týždeň, sestra mi dala prezývku Bear, a tá sa uchytila,“ vysvetľuje dobrodruh. Bear má známych predkov a v jeho žilách dokonca koluje modrá krv. Jeho otcom je Sir Michael Grylls, politik Konzervatívnej strany, matkou Lady Sarah Grylls, dcéra Patricie Ford, svojho času členky parlamentu a biznismena a hráča kriketu Nevilla Forda. Keď mal Bear štyri roky, jeho rodičia sa presťahovali do Bembridge na ostrove Isle of Wight, Grylls sa však škótskeho prízvuku dodnes celkom nezbavil. Keď mal osem, otec ho naučil liezť po skalách. Tréning na bielych útesoch ostrovčeka v ňom postupne pestoval nielen mimoriadne lezecké schopnosti, ale taktiež túžbu pokoriť najvyšší vrchol sveta. Kým ostatní chlapci si v puberte po izbe vešali plagáty filmových hrdinov alebo rockových hviezd, tú Bearovu zdobili veľké vyobrazenia Everestu. Na základnej škole často lietal z maléru do maléru, a tak sa rodičia museli uchyľovať k prísnym trestom aj výpraskom, aby ho udržali na uzde. Do istej miery sa im to podarilo. Problémy a neposlušnosť pomaly mizli, keď si nahromadenú energiu začal vybíjať v skautskom krúžku pod vedením pána Sturgessa, železného muža s vojenskou výchovou. Od detí vyžadoval dokonalú disciplínu a poriadok. Bear bol vo svojom živle, tu v sebe objavil súťaživosť a silu vytrvať. „Mama dodnes hovorí, že už odmala som bol predurčený stať sa kombináciou Robina Hooda, Harryho Houdiniho, Jána Krstiteľa a zabijaka. Beriem to ako kompliment.“
Strednú školu napriek nespútanej povahe ukončil so solídnym známkovým priemerom a nastúpil na Eton College, kde pomohol založiť prvý tamojší horolezecký klub. Na univerzite však dlho nevydržal. Odišiel z nej a namieril si to priamo do Himalájí. Tu sa počas týždňov, trávených turistikou, začal pohrávať s myšlienkou na vstup do armády.
Päťkilometrový pád
Najprv uvažoval, že sa pridá k Indickej armáde, no napokon sa z Ázie vrátil domov a uprednostnil tú britskú, konkrétne špeciálne sily SAS (Special Air Service). Tie tvoria zväčša bývalí výsadkári, ktorí chcú prekonať ďalšiu výzvu, o miesto sa však môžu uchádzať aj civilisti. Bear ako jeden z hŕstky šťastlivcov uspel v mesačnej previerke a vzápätí zvládol viac ako dvojmesačný zničujúci výcvik, ktorý sa odohrával v púšťach, džungliach a na ľadovcoch. Získal expertízu v parašutizme, demoláciách, boji bez zbrane, boji v džungli a zdravotnej starostlivosti pri vážnych zraneniach. Po výcviku tri roky pôsobil ako inštruktor prežitia v boji a zrejme by vojakov učil dodnes, keby sa mu neprihodila nehoda. V Afrike sa mu po zoskoku z lietadla vo výške 4.900 metrov čiastočne roztrhol padák. Žiaľ, jeho reakcia nebola práve najsprávnejšia. Dnes ju hodnotí veľmi kriticky: „Mal som si odrezať hlavný padák a použiť rezervný, ale myslel som si, že mám dosť času problém vyriešiť.“ Omyl. Času bolo nakoniec primálo. Mladý „skokan“ však mal vo svojom nešťastí zároveň obrovské šťastie. Dopadol na zem chrbtom na padák. Podľa chirurga, ktorý ho operoval, ak by dopadol akokoľvek inak alebo čo len o chĺpok silnejšie, zostal by do konca života ochrnutý. Riziko ochrnutia hrozilo aj po operácii. Našťastie sa nenaplnilo. Okrem zdesenia z možných následkov bývalého vojaka v nasledujúcich dňoch prenasledovali nočné mory. Osemnásť mesiacov sa mu noc čo noc vo sne vracali hrôzy z takmer smrteľného pádu.
Vysoké ambície
Po dlhých mesiacoch rehabilitácie konečne stál pevne na svojich nohách. A nielen to. Znovu upriamil zrak do výšky, na Mount Everest. Najvyššia hora sveta každý rok rozširuje počet svojich obetí. Z desiatich horolezcov, ktorí pokoria jej vrchol, sa jeden domov už nikdy nevráti. Dobrodružnú povahu mladého Angličana táto skutočnosť vôbec neodradila. Iba ho viac motivovala k tréningu. „Aby som sa pripravil na výstup na Everest, veľa som behal po kopcoch so zaťaženým ruksakom na chrbte a pravidelne plával pod vodou. Pod hladinou som zaplával niekoľko dĺžok a potom pre zmenu niekoľko dĺžok s hlavou nad hladinou. Takto som si pripravoval telo na fungovanie pri nedostatku kyslíka.“ Nešlo o zbytočnú námahu. Je celkom možné, že špeciálna príprava na nedostatok kyslíka mu na Evereste zachránila život. Keď sa v roku 1997 stal najmladším Britom, ktorý pokoril sedemkilometrový Mount Ama Dablam (vrchol, ktorý Sir Edmund Hillary v minulosti označil za „nezleziteľný“), vrátil sa do Himalájí kvôli hlavnému cieľu. 26. mája 1998 po troch mesiacoch namáhavého výstupu si ako 23-ročný vyslúžil zápis do Guinnesovej knihy rekordov ako najmladší horolezec, ktorý kedy pokoril obávanú horu a z výpravy sa vrátil živý. Pravda, veľa nechýbalo a rozšíril by zoznam obetí. V nadmorskej výške šesť kilometrov sa mu pod nohami prepadol ľad. Od smrti v hlbokej skalnej trhline ho nakoniec zachránilo lano a pohotovosť tímového kolegu. O dva kilometre vyššie v tzv. „zóne smrti“ mu zasa pre zmenu došiel kyslík. Napriek nízkej koncentrácii kyslíka v ovzduší sa nevzdal a opäť raz vyviazol živý.
Nové teritórium
Výstup na Everest sa v jeho živote napokon stal mostíkom, ktorý mu umožnil výstup do výšin televíznej popularity. Jeho výstup sa v roku 2003 stal predmetom populárnej reklamy na deodorant, čím vstúpil do povedomia verejnosti aj televíznych staníc. Svoju povesť zakrátko potvrdil ďalším dych vyrážajúcim kúskom: viedol expedíciu, ktorá v malých nafukovacích člnoch preplávala Severný ľadový oceán. Z viactýždňovej tortúry, sprevádzanej opakovanými spŕškami ľadovej vody, vznikol dokumentárny film a kniha, ktorú kritici označili za jeden z najlepších športových knižných titulov roka. Krátko nato stal Grylls tvárou protidrogovej kampane Britského ministerstva obrany a taktiež reklamnej kampane luxusného obchodného domu Harrods. To už neodvratne smeroval v ústrety veľkému televíznemu prelomu. Otázkou nebolo však „či“, ale „kedy“. Za počin, ktorý ho definitívne pasoval do úlohy televíznej hviezdy, možno považovať Útek k légiám. V rámci tejto štvordielnej minisérie z roku 2005 sa s vybranými dobrovoľníkmi vystavil púštnemu výcvikovému procesu cudzineckej légie. Úspech minisérie, ako aj Gryllsov charizmatický, prirodzený televízny prejav, vyvolal taký záujem, že do pol roka po odvysielaní podpísal zmluvu s prestížnou Discovery Channel na dvanásť epizód Boja o prežitie. Seriál o technikách prežitia v rôznych extrémnych prostrediach sa v USA stal najpopulárnejším programom káblovej televízie a celosvetovo narástlo jeho publikum na viac ako 1,2 miliardy divákov.
Odvaha, či ľahkovážnosť
Do lokácií jednotlivých epizód Boja o prežitie Bear pravidelne zoskakoval (samozrejme, s padákom) z helikoptér, balónov alebo lietadiel. V programe okrem množstva informácií o prírode spomínal taktiež príhody rôznych dobrodruhov. Pravda, tie neboli hlavným dôvodom, prečo si relácia získala takú obrovskú popularitu. Divákov lákala predovšetkým jeho odvaha a ochota vykonať tie najextrémnejšie úkony. Bez istenia liezol po ľadovcoch, vodopádoch a útesoch, v púšti si „ocikaným“ tričkom natrel tvár a potom termokamerou demonštroval výsledný chladiaci efekt. Legendárnymi sa stali predovšetkým jeho spôsoby získavania tekutín v púštnych podmienkach – práve tekutiny sú totiž to najakútnejšie, čo si človek v boji o prežitie v divočine musí zabezpečiť. Nespočetnekrát a prakticky bez mihnutia oka pil vlastný moč (raz si ho so sebou niesol v koži hada). O čosi menej nadšene sa tváril, keď si do úst žmýkal tekutiny zo slonieho trusu. Kreativitu demonštroval na plti v oceáne. K dispozícii mal iba sladkú vodu, kontaminovanú vtáčím trusom. Ak by sa mu dostala do žalúdka, zaručila by nekontrolovateľné dávenie s vysokou pravdepodobnosťou otravy. Spomenul si však, že existuje časť ľudského tráviaceho traktu, ktorá je uspôsobená na čerpanie tekutín a zároveň aj na odstraňovanie odpadových produktov. Hrubé črevo. Nebojácny dobrodruh sa tak kontaminovanej vody „napil cez zadok“, či lepšie povedané, použil ju podobne ako klystír.
Dušan Valent
foto Discovery Channel
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Best of 20 Years