Otázky o spôsobe života goríl nie sú dodnes jednoznačne zodpovedané a nie je vylúčené, že ani nebudú, pretože úmerne s rastom počtu afrického obyvateľstva sa pralesy menia na polia a plantáže a gorily, pozbavené svojho životného prostredia, vymierajú. Navyše, sú prenasledované a na domorodých trhoch sa občas objaví aj gorilie mäso.
V roku 460 p.n.l. z kartáginského prístavu vyplávalo pod vedením bohatého vojvodcu a admirála Hanna šesťdesiat veľkých lodí, na ktorých sa plavilo 30.000 ľudí – námorníkov, veslárov a vojakov. Lode, hnané raz silou vetra, inokedy ramenami otrokov pripútaných k veslárskym lavičkám, sa pohli k ďalekým neznámym obzorom. Po prechode cez Gibraltársky prieliv sa stočili na juh a popri brehoch Afriky začali pre vládcov Kartága objavovať nové krajiny, trhy, zdroje surovín a otrokov. Odvážni námorníci prenikli do oblastí, v ktorých ešte nikdy nikto pred nimi nebol. Doplávali k pobrežiam dnešného Kamerunu a podľa dochovaných správ, pravdepodobne na území dnešného Gabonu, sa stretli s „veľkými čiernymi chlpatými lesnými ľuďmi“, ktorí na nich cerili strašné zuby a mrmlali nezrozumiteľné vyhrážky. Keď sa vojaci, podľa kartáginských otrokárskych zvykov, pokúsili zopár z nich zajať, dokonca aj ženy tak zúrivo hrýzli okolo seba, že ich museli usmrtiť. Hanno dal týmto zvláštnym pralesným ľuďom stiahnuť kože a aspoň tie priniesol do Kartága. Tam ich vyvesili v chráme na čestné miesto, na ktorom boli vystavené niekoľko sto rokov. A tak keď v roku 146 p. n. l. Publius Cornelius Scipio Aemilianus (adoptívny vnuk Publia C. S. Afrikana, víťaza 2. púnskej vojny) v 3. púnskej vojne zničil Kartágo, mohli ich obdivovať ešte aj víťazní Rimania. Zanechal nám o tom správu rímsky vojvodca, historik a filozof Plinius starší (žil v rokoch 23 – 79 n.l.).
Mýty a legendy
Druhá správa o gorilách sa do Európy dostala po uplynutí takmer dvoch tisícročí a pochádza od všímavého, inteligentného anglického dôstojníka Andrewa Battela (1565 – 1613), ktorého Portugalci (v tom čase Anglicko s nimi súperilo o námornú prevahu) zajali a dlhé roky žil v ich západoafrických kolóniách. Battel odtiaľ popísal dva druhy ľudoopíc: šimpanza a gorilu. Gorily nazýva pongo a píše o nich, že „po odchode ľudí sa zohrievajú pri táborovom ohni, ale nemajú dosť rozumu na to, aby oheň udržiavali ďalším prikladaním dreva“. Battel bol vynikajúci pozorovateľ a mnoho poznatkov, ktoré o gorilách napísal a ktoré sa spočiatku zdali bájkami, súčasné vedecké pozorovania v plnej miere potvrdili a vysvetlili. Od toho času do Európy sporadicky prenikali správy, v ktorých sa vzájomne miešali popisy a zvyky šimpanzov a goríl, mnohokrát sa spájali aj s popisom trpasličích kmeňov alebo afrických domorodcov.
Pre vedu, na podklade kosterných nálezov a koží, popísal gorilu pod názvom Troglodytes gorilla americký misionár a lekár Thomas Staughton Savage a spolu s prírodovedcom Jeffriesom Wymanom v roku 1847 publikoval správu o novom druhu opice v periodiku Proceedings of the Boston Society of Natural History. Prvým belochom (okrem spomínaného Battela), ktorý na vlastné oči uzrel aj živú gorilu, bol misionár a cestovateľ Paul du Chaillu, keď v rokoch 1856 – 1859 precestoval rovníkovú Afriku. Z jeho pera vyšli aj popisy predstavujúce gorily ako „zúrivo revúce a do pŕs sa bubnujúce zlomyseľné pralesné príšery, trhajúce a zabíjajúce čiernych i bielych ľudí a unášajúce ženy“. Tieto nevedecké predstavy pretrvávali v literatúre i vo vedomí Európanov vyše pol storočia, živené príbehmi o King Kongovi či Tarzanovi, zobrazované v cirkusových strelniciach, ale aj v starších vydaniach Brehmovho života zvierat. Treba však podotknúť, že všetky dovtedajšie literárne správy sa týkali gorily nížinnej.
Skutočná pravda o gorilách sa dostáva do vedeckého sveta až od polovice minulého storočia. Zásluhu na poznaní skutočnej povahy a spôsobu života goríl má niekoľko málo zoológov, ktorí zasvätili svoj život štúdiu a následne aj ochrane týchto najbližších zvieracích príbuzných človeka. Je pravdou, že k mnohým významným poznatkom dospela veda aj vďaka chovu a možnosti pozorovania v zoologických záhradách, avšak na poznanie života väčšiny zvierat treba ešte niečo viac, ako pozorovanie v ZOO – spoznávanie správania v ich prirodzenom prostredí, kde sa necítia rušené ani ohrozované človekom a kde riešia svoje každodenné problémy v divočine. Tak, ako sa o spoznanie života šimpanzov zaslúžila Jane Lawick Goodal, v afrických pralesoch strávili mnoho rokov života George Schaller a najmä Diana Fossey.
Cestovateľ Beringe
Veda rozlišuje dva druhy goríl: gorilu nížinnú (Gorilla gorilla) a gorilu horskú (Gorilla beringei). V tom sú všetci systematici jednotní, ich názory sa začínajú rozchádzať až pri posudzovaní jednotlivých izolovaných populácií, vykazujúcich znaky, ktoré by mohli kvalifikovať samostatné geografické rasy – poddruhy. Tak sa stretávame s malou, odhadom iba 300-člennou izolovanou populáciou horských goríl v pralese Bwindi (Gorilla beringei bwindi) alebo tiež približne s 300-člennou populáciou gorily nížinnej nigérijskej (Gorilla gorilla diehli). Za najzachovalejšiu sa považuje populácia gorily nížinnej (G. g. gorilla), žijúca v pralesoch Kamerunu, Gabonu a Konga. Jej počet sa odhaduje na 160.000 jedincov.
Gorila horská žije v sopečnom pohorí Virunga (šesť vyhasnutých vulkánov na rozhraní Ugandy, Rwandy a Konga) a v neďalekom pohorí Bwindi. Prvý beloch, ktorý narazil na gorilu horskú, bol kolonel Edwart S. Grogan, ktorý v roku 1889 pri poľovačke na slony v stredoafrických horách severne od jazera Kivu našiel kostru akejsi „obrovskej opice“. Svetlo do tohto „objavu“ vniesol nemecký kapitán a cestovateľ Oskar von Beringe, ktorý 16. 10. 1902 zastrelil dve horské gorily a tie poslal do Nemecka. Tam podľa nich profesor Humboltovej univerzity v Berlíne Paul Matschie v roku 1903 popísal nový druh gorily a pomenoval ho podľa jeho objaviteľa. Beringe však nebol chladnokrvný, fanatický zverobijca, práve on sa vytrvalou agitáciou u belgických koloniálnych úradov zaslúžil o vôbec prvé chránené územie v Afrike – Albertov národný park (založený v roku 1925).
Ohrozené opice
Dnes na území obývanom gorilami existuje mnoho známych aj menej známych chránených území, avšak v týchto politicky nestabilných oblastiach je osud goríl veľmi neistý. Aj napriek faktu, že obe druhy goríl (aj všetky ich poddruhy) sú zapísané v Červenej knihe IUCN v kategórii kriticky ohrozených živočíchov, pričom v máji 2008 nadobudla platnosť aj Zmluva o ochrane goríl a ich biotopu (Agreement of the Conservation of Gorillas and their Habitats), uzavretá v širšom rámci Dohody o sťahovavých druhoch voľne žijúcich živočíchov (Convention on the Conservation of Migratory Species of Wild Animals) pod patronátom OSN (program pre životné prostredie UNEP). Okrem toho rok 2009 vyhlásila OSN za Rok gorily. To všetko je však v mladých afrických štátoch málo platné. V neprospech goríl svedčia nasledujúce fakty: zverostrážcov je v národných parkoch málo a sú slabo vyzbrojení; obyvatelia (aj rôzne rebelantské politické frakcie) hladujú; pralesy sa rúbu za účelom získavania poľnohospodárskej pôdy a drevo sa vyváža do európskych a ázijských krajín; v chránených územiach boli objavené ložiská vzácnych nerastov, okrem toho sa medzi gorilami šíria nákazlivé choroby – v roku 2004 v národnom parku Odzala-Kokoua našli niekoľko sto kusov goríl uhynutých na ebolu a v rezervácii Lossi v rokoch 2002 – 2004 umrela na ebolu polovica populácie. V celku (podľa štúdie z roku 2006) zabila ebola na severozápade Konga asi 5.000 goríl. Spoľahlivé novšie údaje zatiaľ nie sú k dispozícii.
Prísna hierarchia
Oproti gorile nížinnej je gorila horská o málo mohutnejšia a pretože žije v nadmorských výškach 2.000 – 4.000 m, má dlhšiu a hustejšiu srsť. Kým nížinné gorily bývajú hnedé až tmavohnedé, gorila horská má vždy čiernu srsť. Väčšina poznatkov o živote goríl sa týka práve gorily horskej a pochádza z pera Diany Fossey, ktorá žila, pracovala aj umrela v pohorí Virunga. Gorily (spolu so šimpanzmi) považuje veda za najbližších príbuzných človeka. V zoologickom systém patria spolu s ľuďmi do spoločnej čeľade Hominidae. Najbližší spoločný predok ľudí a goríl žil pred 6 – 8 miliónmi rokov. DNA goríl sa na 98 – 99 % zhoduje s DNA človeka, prevláda u nich krvná skupina B a majú individuálne, jedinečné odtlačky prstov.
V súčasnosti sú gorily najväčšími žijúcimi opicami na svete. Úctyhodné rozmery dosahujú najmä dospelé samce. Žijú výlučne v afrických tropických pralesoch, a to v menších rodinných tlupách (8 až 20 členov). Tlupu vedie vždy najsilnejší samec, ktorého si ostatní členovia vážia, bezvýhradne poslúchajú a zdá sa, že ho majú aj radi. V tlupe býva niekoľko mladších dospelých samcov, zopár samíc, niekoľko polodospelých samcov a samíc a zopár mláďat. V celej tlupe vládne prísna hierarchia, podľa pravidla „menší ustupuje väčšiemu“, iba deťom je dovolené všetko. Beztrestne môžu vystrájať a loziť po hociktorom členovi tlupy, vrátane vedúceho samca a brať mu aj potravu. Napriek prísnym pravidlám treba však zdôrazniť, že gorily sú neobyčajne pokojamilovné tvory a nikdy u nich nedochádza ku vzájomným bitkám a hádkam, ako je to známe napríklad o šimpanzoch, paviánoch, hulmanoch a ďalších opíc. Dokonca ani keď sa stretnú dve rôzne tlupy, nedochádza k ruvačkám napriek tomu, že každá tlupa má vlastný životný revír, v ktorom sa pohybuje, oddychuje a hlavne zbiera potravu. G. Schaller a D. Fossey (aj ich súčasní nasledovníci v štúdiu života goríl) boli často svedkami takýchto stretnutí. Niekedy sa obe tlupy na krátky čas premiešali, ako keby sa vzájomne zoznamovali a po chvíli, na pokyn vedúceho samca (alfa samca), sa zasa oddelili a išli každá svojou cestou. Inokedy gorily oboch tlúp vôbec o seba neprejavili záujem a pri pokojnom zbere potravy sa pomaly od seba zasa vzďaľovali. Iba zriedkakedy dochádzalo k situáciám, pri ktorých sa vedúce samce oboch rodín pokúšali zdôrazniť svoju prevahu, ale aj v takom prípade nikdy nedošlo ku skutočnému boju.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2016)