Futurológ, vynálezca a priemyselný dizajnér Jacques Fresco patrí medzi ľudí, ktorí sa odmietajú zmieriť so smerovaním ľudskej civilizácie, balansujúcej už teraz na okraji priepasti. Svoje nápady na implementovanie technologických poznatkov do riadenia spoločnosti rozvíja v rámci projektu Venus, ktorý v uplynulých rokoch upútal množstvo ľudí po celom svete.
Žijeme vo fascinujúcej dobe. Otvárajú sa nám možnosti, o akých sa nám doteraz ani nesnívalo. Denne nás zaplavuje oceán nových poznatkov, tie však vytvárajú akúsi ťažko definovateľnú informačnú spleť, do ktorej sa často zamotávame. Svet pripomína divočinu, v ktorej vyhráva hrubá sila, zákernosť, egoizmus a lepšia štartovacia čiara. Všetci sme jeho súčasťou, čo sa nevyhnutne odráža aj na našich hodnotových rebríčkoch. Zvnútornené princípy nás ženú akousi vopred určenou trajektóriou, autentická vôľa sa stráca v kotle spoločenských tlakov a kultúrnych vzorcov. Z nepoškvrnených detí sa stáva produkt tej-ktorej spoločnosti, blízke i širšie okolie do nich vtláča vlastnú pečať a pretvára ich na svoj obraz. Ako jediná možnosť na zmenu dysfunkčného a sebadeštruktívneho správania ľudí v značne dehumanizovanej spoločnosti sa tak ukazuje zmena prostredia… aspoň k takému záveru sa dopracoval Fresco.
Prvé skúsenosti
Narodil sa 13. marca v roku 1916 v americkom New Yorku. Vyrastal v Brooklyne, jeho otec pracoval ako záhradník. Výrazný podiel na jeho neskoršom smerovaní mala Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch. Keď mal štrnásť, opustil mrazivý Brooklyn, aby sa následne túlal po krajine, presúvajúc sa stopovaním a naskakovaním na vlaky. Jeho vysnívanou destináciou sa stala slnečná Florida. Po rokoch si na toto formatívne obdobie spomínal nasledovne: „Čo sa stalo? Ľudia si nakúpili domy a autá a zrazu banky skrachovali, takže ľudia sa nedostali k vlastným peniazom. Mnohí skončili na ulici, lebo nedokázali splatiť domy, ktoré si kúpili. Keď som sa však porozhliadol, zistil som, že stále bol tovar v obchodoch, továrne stále existovali, takisto zdroje, len jednoducho nebolo peňazí. Vtedy som si uvedomil, že je niečo zlé na našom systéme. Ľudia zrazu začali hovoriť o sociálnej zmene a hľadať alternatívy, zhromažďovali sa v parkoch, na univerzitách a iných verejných priestranstvách a rozprávali sa o technokracii, socializme či komunizme. Jednoducho preto, lebo podmienky boli zlé.“ Práve tieto skúsenosti zasiali doň prvé semienko pochybností o spravodlivosti existujúceho zriadenia a kompetentnosti politikov či akademických kruhov vyriešiť najpálčivejšie problémy sveta. Kládol si otázku, ako je možné, že zdroje a výrobné prostriedky existujú, takisto aj ľudia ochotní a schopní pracovať, ba aj práca, ktorú treba vykonať – ale pre chýbajúce obeživo systém nefungoval. Práve vtedy sa začal prvýkrát zamýšľať nad možnosťami zmeny jednotlivcov. Postupne však dospel k poznatku, že jednoduchšou cestou by bola zmena kultúry ako takej, keďže jednotlivci predstavujú jej produkt. Jeho nadanie pre vedu a neuhasiteľná túžba po poznaní sa prejavovali už v mladosti, keď v kruhu priateľov trávil dlhé hodiny debatami o Darwinových postulátoch, Einsteinovej teórii relativity či Marxovej politickej ekonómii. Najviac ho však upútali technokratické myšlienky a priemyselné dizajnérstvo.
Dizajnérske projekty
Zamestnal sa u kalifornského výrobcu lietadiel Douglas Aircraft Company, kde mal možnosť prezentovať vlastné dizajnérske návrhy, pričom sa zamýšľal nad modelmi v tvare disku či bezchvostými lietadlami. Keďže väčšina jeho nápadov skončila v zásuvkách nadriadených, frustrovaný mladík čoskoro firmu opustil a hľadal alternatívne možnosti na uplatnenie svojej kreativity. Keď ho v roku 1942 povolali do armády, umiestnili ho na miesto, ktoré mu pristalo zo všetkých najviac: do vývojárskeho laboratória v Ohiu, ktoré poskytovalo technologickú podporu pre letectvo a navrhovalo vylepšenia, ktoré mu mali poskytnúť výhodu voči nepriateľským jednotkám. O jeho nadaní sa dozvedel obchodník Earl Muntz, ktorý sa v tej dobe vďaka aktivitám v oblasti predaja áut tešil štatútu menšej celebrity. Živo sa zaujímal o všetky potenciálne rentabilné novinky a keď svoj záujem upriamil na výstavbu cenovo dostupných obytných zariadení, angažoval nádejného architekta Fresca. Ten ako samorast, dychtivý po prehlbovaní vedomostí v rôznych oblastiach, sa v architektúre pohyboval rovnako dobre ako v priemyselnom dizajne. Muntz poskytol vstupný kapitál 500.000 dolárov a Fresco v spolupráci s menším tímom vlastných ľudí potrebné vedomosti. Výsledkom sa stala výstavba „Trend Home“, v ktorej dominovali hliník a sklo. Keď ju následne sprístupnili verejnosti, čoskoro sa o ňu začal zaujímať aj Národný úrad pre výstavbu. K dohode sa však nedopracovali a projekt sa nestal masovo dostupný.
Osamostatnenie
Koncom 40. rokov sa ambiciózny dizajnér rozhodol nadobudnuté skúsenosti zúročiť a založil vlastný výskumný inštitút Scientific Research Laboratories v Los Angeles. Poskytoval konzultácie i vzdelávacie semináre v oblasti technického dizajnu a príbuzných disciplín. Zarobené peniaze potom spätne investoval do vlastného výskumu. Ako výskumník na voľnej nohe však čoskoro narazil na ostré hrany reality: bez štedrých donorov sa ledva pretĺkal, zažíval jeden nezdar za druhým a čoskoro sa ocitol v červených číslach. Korunu všetkým ťažkostiam nasadilo rozhodnutie štátu: plánované trasy novej diaľnice mali pretínať pozemok, na ktorom sa inštitút nachádzal, a tak stredisko definitívne ukončilo svoju činnosť v roku 1955. Neslávny koniec však Frescovi poskytol impulz na výraznejšiu zmenu. Práve vtedy mu v hlave skrsla osudová myšlienka odsťahovať sa na Floridu. Chvíľu sa zaoberal psychologickým poradenstvom, neskôr sa však opäť zameral na oblasť, kde bol predsa len viac doma: priemyselný dizajn. Popri práci pre priemyselných gigantov sa naďalej venoval aj vlastným aktivitám. V tomto období prvýkrát načrtol svoj model okrúhleho mesta budúcnosti a v prvej polovici 60. rokov sa opäť vrátil k myšlienke lacného, cenovo dostupného bývania. Medzitým väčšiu pozornosť začal venovať aj problematike sociálneho inžinierstva.
Rysovanie kontúr
V roku 1969 v spolupráci s Kenom Keyesom vydal svoju prvú publikáciu „Looking Forward“, v ktorej sa zamýšľa nad akceleráciou technologického vývoja a možnosťami jeho využitia. Etapu, do ktorej ľudstvo vstúpilo, označil za tranzitnú: navonok sa síce subjektívne môže javiť ako relatívne stabilná, v skutočnosti sa však v jej lone dejú zásadné, enormne dynamické zmeny, nemajúce v histórii ľudstva obdoby. Zdôraznil dôležitosť vedeckého prístupu pri riešení akéhokoľvek civilizačného problému a očakával stúpajúcu tendenciu vo využívaní kybernetiky, pričom načrtol, ako pomocou nových vedeckých metód a prístupu ku vzdelávaniu by sa dali modelovať nové generácie. Napokon vykreslili optimistickú víziu sveta, ktorý vďaka robotizácii úspešne zvládne problém nedostatku, odstráni súkromné vlastníctvo a vytvorí podmienky na uspokojenie všetkých obyvateľov planéty. Tento koncept už v hrubých obrysoch pripomínal neskorší Projekt Venus.
The Venus Project
Fresco pokračoval vo svojich aktivitách, usilovne prednášal na univerzitách i na rozličných podujatiach pre verejnosť. Niekoľkokrát sa objavil aj v televízii, vrátane populárnej show Larryho Kinga. Práve tam adresoval verejnosti svoje rozhorčenie: „Spoločnosť, orientovaná materialisticky a založená na peňažnom systéme, je chybná. Naša spoločnosť bude jedného dňa považovaná za najúpadkovejšiu v histórii ľudstva. Máme mozgy, know-how, technológiu a možnosti na vybudovanie úplne novej civilizácie!“ Napokon konečne našiel aj miesto, kde mohol nerušene pokračovať vo svojom výskume: usadil sa v menšej usadlosti Venus na Floride, ktorá projektu prepožičala aj názov. Tam sa spoznal s Roxanne Meadows (z nej sa neskôr pre profesionálne kvality a názorovú spriaznenosť vykľula jeho pravá ruka) a spoločne sa pustili do futurologického projektu, ktorý predostrie, ako by mohol vyzerať svet bez hladu, vojen, chudoby, bolesti a nutného utrpenia. Kým 90. roky znamenali obdobie napredovania vo vývoji nových výrobných i architektonických konceptov, nové milénium už prinieslo prvé hmatateľné výsledky a, predovšetkým, väčšiu publicitu. Fresco si na razantný prienik do mainstreamu pripravil pôdu svojou ďalšou knihou „The Best That Money Can’t Buy“ (2002), o ostatné sa už postarali spriaznení dokumentaristi: cenami ovenčený William Gazecki (jeho dokument „Waco: The Rules of Engagement“ bol nominovaný na Oscara) nakrútil o Frescovi dokument „Future by Design“ (2006) a o dva roky ho nasledoval Peter Joseph, ktorý Frescovi poskytol priestor v pokračovaní úspešného dokumentu „Zeitgeist: Addendum“. Kontroverzného dokumentaristu projekt natoľko zaujal, že sa na základoch celosvetovej komunity, ktorá okolo virálneho dokumentu vznikla, rozhodol založiť hnutie The Zeitgeist Movement (TZM).
Svetový boom
TZM si určila za cieľ šírenie myšlienok Jacquesa Fresca a ich uplatňovanie v praxi, s cieľom vytvoriť podmienky na transformáciu globalizovaného ekonomického modelu na tzv. zdrojovú ekonomiku. Súčasný model považuje za neschopný spravodlivo rozdeľovať ekonomické bohatstvo, nakoľko má v sebe zakomponované predpoklady pre korupčné správanie a v ľuďoch priamo podnecuje nepriateľské správanie či túžbu po moci. Existujúce civilizačné problémy – extrémna nerovnosť, vojny, sociálne nepokoje – považuje za prirodzené a nevyhnutné prejavy súčasného zriadenia. Namiesto toho ponúka koncept bezpeňažnej spoločnosti s robotizovanou výrobou, uspokojujúcou materiálne potreby všetkých ľudí, striktne vedecký prístup k riešeniu problémov a dôraz na ekologickú udržateľnosť. V januári 2011 vyšlo ďalšie pokračovanie Josephovho dokumentu „Zeitgeist: Moving Forward“, v ktorom Fresco opäť dostal priestor na prezentáciu myšlienok zdrojovej ekonomiky. Celosvetový úspech oboch epizód mu zabezpečil dostatočnú publicitu pre šírenie svojich myšlienok, prichádzali pozvánky na rozličné podujatia či rozhovory a hnutie TZM sa dostalo do pozornosti celoplošných médií. Na vlnách doznievajúcej finančnej krízy, prebiehajúcich povstaní v rámci tzv. arabskej jari a silných globálnych hnutí odporu (protesty Occupy vo vyše 80 krajinách na všetkých kontinentoch) si Frescove nápady našli široké a vďačné auditórium, ktoré zúfalo hľadalo spoločenské alternatívy voči kapitalizmu. Masy zaujala jeho vízia mierovej a udržateľnej koexistencie ľudí, prírody a technológie, v ktorej ľudské práva prestávajú byť hluchou papierovou proklamáciou, ale stávajú sa neodmysliteľnou súčasťou života.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2016)