To nádherné zviera, ktoré zväčša obdivujeme už len pri športových výkonoch, sa vyvíjalo dlhých 60 miliónov rokov. Spoznanie jeho vývoja na podklade početného fosílneho kostrového materiálu ponúka nádherný doklad evolúcie druhov, podmienenej klimatickými zmenami, ktorých dôsledkom bola zmena vegetačného charakteru krajiny.
V dôsledku postupnej aridizácie, trvajúcej milióny rokov, sa bahnitá pôda pralesov pokrývajúcich Euráziu a Severnú Ameriku menila na tvrdú pôdu stepí. Mäkké šťavnaté listy tropického pralesa nahradili suché, drsné trávy a malé zvieratko, ktoré sa pred predátormi ľahko ukrylo v húštinách pralesov, sa ocitlo v otvorenom priestore stepí, kde sa mohlo zachrániť iba rýchlejším behom, ako jeho nepriatelia a v konečnom dôsledku aj väčšou telesnou veľkosťou. Ten malý päťprstý pralesný bylinožravec, nie väčší ako líška, sa postupne prispôsoboval meniacemu sa životnému prostrediu, až z neho vzniklo to krásne, múdre, poslušné a ušľachtilé zviera, ktoré dnes označujeme menom kôň.
Prostredný prst
Okrem nárastu telesnej veľkosti sa zmeny najvýraznejšie realizovali na stavbe končatín, ktoré sa museli prispôsobiť rýchlemu behu na tvrdej trávnatej pôde a na stavbe zubov, ktoré namiesto mäkkých šťavnatých pralesných bylín museli spracovať drsnú stepnú trávu. Pôvodná päťprstá noha, zmierňujúca zabáranie do pralesného bahna, sa stávala brzdou v rýchlom behu po stepi, a tak sa bočné prsty skracovali, až celkom zanikli v prospech prostredného silného prstu – na nohe dnešného koňa.
Prvé nálezy predkov koní pochádzajú z uloženín staršieho eocénu z pred 60 – 53 miliónov rokov. V roku 1841 podľa viacerých kostí a zubov nájdených na svahoch pri Studd Hill neďaleko Herne Bay v grófstve Kent popísal anglický paleontológ sir Richard Owen tvora, ktorý podľa zubov vykazoval možné znaky príbuznosti ku primátom alebo aj sviniam. Pre ďalšie znaky, ktoré podľa Owena naznačovali podobnosť s damanmi (Hiracidae), svoj nález označil rodovým menom Hyracotherium a druhovým menom leporinum, lebo podľa nájdených kostí ho odhadoval na veľkosť zajaca (Lepus = zajac). V roku 1876 však na území amerického štátu Wyoming v starotreťohorných vrstvách našli takmer kompletnú kostru zvieraťa, ktoré mnohými znakmi poukazovalo na príbuznosť s koňmi. Z toho dôvodu mu dali rodové meno Eohyppus (grécka mytologická bohyňa Eos – dcéra titána Hyperiona a jeho manželky Theie je bohyňou ranných zôr, totožná so starorímskou Aurórou, ippo = kôň) – teda asi ako kôň z úsvitu dejín vývoja koňovitých. Až neskôr (po 30 rokoch) sa zistilo, že v prípade Eohyppa a Hyracotheria ide o to isté zviera a hoci sa názov Eohyppus v odbornej literatúre už úplne zaužíval, správny a vskutku platný názov tohto rodu je podľa prísne stanovenej zoologickej nomenklatúry Hyracothérium. (Rod Hyracotherium alias Eohyppus bol dlho považovaný za prvý článok vo vývoji koňovitých. Dnes je zaraďovaný do zakladajúcej skupiny vývoja nepárnokopytníkov Paleotheriidae, preto niektorí autori jeho primát vo vývoji koňovitých čiastočne spochybňujú.) Ďalšie a ďalšie nálezy ukázali, že prakoníky rodu Eohyppus sa nachádzali relatívne hojne v starotreťohorných vrstvách na území dnešnej Európy aj Severnej Ameriky. V Severnej Amerike sa ich fosílie nachádzali dokonca v takom množstve, že sa považovali za určujúcu fosíliu pre začiatok eocénu. Jednotlivé druhy tohto rodu dosahovali výšku 25 až 40 centimetrov, ale nie je isté, či šlo o rôzne druhy alebo len o rôzne vyvinuté jedince toho istého druhu. Z Európy sú známe zbytky Eohyppa napríklad z hnedouhoľného náleziska pri Geiseltale v Nemecku.
Eohyppus žil vo vtedajších vlhkých barinatých pralesoch. Jeho päťprsté končatiny tvorili dosť širokú plochu, aby pri jeho malej telesnej váhe zabránili prebáraniu sa do bahna a zaistili mu bezpečný pohyb po neistej pôde eocénneho pralesa. Presnejší výskum však ukázal, že už vtedy našľapoval prednou nohou iba na štyri a zadnou iba na tri prsty, pričom ťažisko nášľapu spočívalo na treťom prste. Usudzujúc podľa hrboľkatých zubov, živil sa mäkkými šťavnatými listami krov a bylín. A zatiaľ, čo sa z európskeho Eohyppa vyvinula bočná vetva, ktorá čoskoro vymrela, v Severnej Amerike pokračoval vývoj koňovitých sľubne ďalej.
Zaujímavá evolúcia
O 10 miliónov rokov neskôr sa vyvíja v Severnej Amerike ďalší rod koňovitých – Orohippus, známy v siedmich druhoch. Hoci jeho výška sa nezmenila, zmenil sa čiastočne jeho chrup. Zrejme v súvislosti s prechodom potravy zo šťavnatých pralesných bylín na trávu sa zuby zväčšili, zmohutneli a žuvacia plocha prešla z hrboľkatej na rovnú. O ďalších 10 miliónov rokov neskôr je známy z Ameriky prakoník nazvaný Epihippus, ktorého ďalej pozmenený chrup a už aj pozmenené končatiny prezrádzajú ďalší stupeň prispôsobovania sa postupnej zmene pralesov na savany. Zmena podnebia pokračovala a vlhký tropický prales stále viac nahrádzali otvorené priestory, porastené trávou a nízkymi krovinami. Nedostatok úkrytu vystavoval Eohippa nebezpečiu predátorov a pri živote sa udržali len prakoníky, ktoré boli schopné rýchlo utiecť. Končatiny sa ďalej predlžovali a na predných aj zadných nohách stále viac mohutnel prostredný, tretí prst, nesúci ťažisko váhy. Postupne s predlžovaním končatín narastala aj telesná veľkosť. Tak sa vyvinul Mesohippus a na prechode medzi oligocénom a miocénom Miohippus.
Ako bočná vývojová vetva sa javí trojprstý koník Anchithérium, ktorý prenikol v strednom miocéne zo Severnej Ameriky do Európy a Ázie. Známe sú jeho nálezy z hnedouhoľných ložísk v Pittene v nižnom Rakúsku, od Leioben v Štajersku, aj z okolia Würtenbergu v Nemecku. Nájdené kosti sú často obhryzené od dravcov (najmä šabľozubý tiger Machairodus a psovitá prašelma Amphicyon), číhajúcich na smädnú korisť na brehoch jazier. Trojprstý koník Anchithérium nezvládol život v zmenených podmienkach, ale prežil iný prakoník, ktorý po dlhú dobu prežíval spolu s Anchithériom. Bol to Hipparion, ktorý práve tak ako Anchithérium a predtým Eohippus tiež pochádzal zo Severnej Ameriky.
V spodnom miocéne (cca pred 25 miliónmi rokov) žil v Severnej Amerike Miohippus, z ktorého sa postupnými premenami vyvinul Parahippus s 18 známymi druhmi. U Parahippa sa ešte viac zvýraznilo zvýšenie zubnej korunky a došlo aj ku zmene rezákov – na ich doteraz hladkej hornej hrane sa objavili drobné plytké priehlbinky. Tretí prst ešte viac zmohutnel. V strednom miocéne (pred cca 17 miliónmi rokov) ďalším zvýrazňovaním týchto znakov vzniká ďalší stupeň vo vývoji koní – Merychippus. Od neho sa oddelili rody Pliohippus a Hipparion.
Hipparion sa ukázal ako veľmi životaschopná a prispôsobivá forma, ktorá cez Beringov most prešla do Eurázie aj do Afriky. Žil v mnohých druhoch a rasách a veľkosťou sa približoval dnešnej zebre. Nálezy jeho zbytkov sú pomerne hojné, veľké množstvo kostí sa našlo na bohatom pliocénnom nálezisku v červených íloch pri Pikermi v Grécku. V dávnej minulosti – v spodnom pliocéne sa tam rozprestierala rozsiahla step veľkej Egejskej roviny, ktorá sa až v ľadovej dobe mohutnými tektonickými pochodmi rozpadla a sčasti potopila. Pravdepodobne nejaká prírodná katastrofa (najskôr stepný požiar) vyplašil nespočetné stáda, ktoré sa v panickom behu zrútili do hlbokej rokliny. Mohutnou prietržou mračien rozvodnený potok splavoval zrútené dolámané zvieratá a odnášal na miesta s pokojnejšou vodou, kde ich rýchlo prikrývali ďalšie naplaveniny potoka. Trojprstý koník Hipparion vytvoril veľké množstvo druhov, avšak koncom pliocénu (cca pred 5 miliónmi rokov) v Európe aj Afrike vymrel. V Severnej Amerike však vývoj koňovitých pokračoval ďalej.
Jednokopytník
Rod Pliohippus v porovnaní s Hipparionom stál na dokonalejšom vývojovom stupni, jednak oveľa vyššími zubnými korunkami a tiež vývojom končatín. Mal vyvinutý už len prostredný, tretí prst, takže sa prvýkrát stretávame s jednokopytníkom. Podľa nálezov z Texasu Pliohippus dal vzniknúť ešte dokonalejšej forme – Plesippusovi, ktorý sa ešte viac podobal dnešnému koňovi a niektorí autori ho považujú už za rod Equus.
V tom čase pomaly končili treťohory a nastávala posledná epocha histórie Zeme – štvrtohory, v ktorých žijeme aj dnes. S nástupom štvrtohôr nastali prudké zmeny podnebia – striedanie ľadových a teplých medziľadových dôb. Teplomilné živočíchy, ktoré sa nedokázali prispôsobiť, vyhynuli alebo ustúpili na juh. Časť sa pri ústupe dostala do Južnej Ameriky a časť prešla do Ázie – cez vtedy existujúce spojenie medzi Aljaškou a Kamčatkou. Aj Pliohippus aj Equus prenikli do Ázie. Pliohippus v Južnej Amerike dal vzniknúť ešte rodu Hippidium, ale oba rody v mladších štvrtohorách v pralesoch Južnej Ameriky vyhynuli. Pliohippus vyhynul aj v Ázii, a tak prežil jediný rod koňovitých – Equus, V priebehu štvrtohôr na Eurázijskom superkontinente vytvoril veľké množstvo druhov, ktoré ale v priebehu starších štvrtohôr zasa vymreli (E. mosbachensis, E. germanicus, E. Bressanus).
Paleontológia
Koňa v Európe ako poľovné zviera a dôležitý zdroj obživy poznali už praľudia. Svedčia o tom mnohé nástenné maľby v jaskyniach i nálezy konských figúr vyrezané z mamutích kostí či sobích parohov. Pri sledovaní vývinu dnešného koňa je dôležité, že rod Equus dal vzniknúť aj dodnes žijúcim druhom koňovitých s viacerými poddruhmi v Eurázii i Afrike a síce: divým oslom (E. asinus), polooslom (E. hemionus) a zebrám (E. zebra). (Do Afriky prenikol najpravdepodobnejšie cez oblasti dnes označované ako „Blízky východ“.) Z mnohých štvrtohorných druhov koní prežil do dnešných dní iba divý kôň kertag, ktorého poddruhy dali základ všetkým rasám domácich koní a ktorého objavil roku 1879 v mongolských stepiach ruský cestovateľ Nikolaj Michajlovič Przewalski.
Samotný divý kôň žil ešte v historických dobách na území Eurázie v troch poddruhoch. Najväčšia forma sa zachovala až do dnešných čias a je predmetom starostlivej opatery viacerých zoologických záhrad – známy kôň przewalského (E. p. przewalski). Žil vo štvrtohorách na stepiach od Uralu a Kazachstanu naprieč strednou Áziou až do Mongolska. Druhý poddruh označovaný ako tarpan (E. p. gmelini) žil na juhoruských a ukrajinských stepiach. Ruskí sedliaci ho však nenávideli, pretože im odvádzal kone a najmä kobyly pasúce sa v stepi. Tarpany vyžierali aj senníky, porozkladané ďaleko v stepi. Ešte v prvej polovici 19. storočia sa okolo Dnepra vzácne zjavovali malé čriedy tarpanov, boli však nemilosrdne vybíjané. Posledná kobyla zahynula v roku 1876. Najprv sa pridala k voľne sa pasúcemu stádu koní a prezimovala s nimi v Dučine na Dnepri, neskôr však ušla a keď ju mužíci chceli chytiť, zlomila si nohu v snehom zaviatej trhline, a to bol jej koniec.
Tretí poddruh (E. p. silvaticus) žil v lesoch Európy od severného Ruska cez Ukrajinu až k Atlantickému oceánu. Tarpan bol o niečo väčší, štíhlejší a „teplokrvnejší“ ako przewalského kôň. Sfarbený bol myšovite šedo, len nohy mal tmavé. V západnej Európe bol divý kôň vyhubený oveľa skôr, predsa sa však o ňom zachovali ojedinelé správy. Rímsky polyhistor Plínius (23 – 79) sa zmieňuje o divokom koňovi z Germánie. Ešte v 8. storočí pápež Gregor III. v liste svätému Bonifácovi píše, že je zakázané jesť mäso divého koňa, lebo tak činia pohania. Podrobnejší opis týchto západoeurópskych divých koní sa však nezachoval. Všetky tri poddruhy dávali miestnym etnikám „materiál“ pre chov prvých plemien domácich koní.
Domáce zviera
Akým spôsobom došlo k prvému zdomácneniu a skroteniu koňa, nevieme, ale vieme, že nomádi v ázijských stepiach už v 4. tisícročí p.n.l. používali koňa ako ťahúňa i ako zdroj mäsa, mlieka a koží. Národy najstarších kultúr v Mezopotámii a priľahlých oblastiach, skôr ako začali všeobecne užívať koňa, poznali a používali tam žijúce poloosly. V prípade prvých kultúr v Prednej Ázii mohlo ísť o perzského poloosla (Equus hemionus onager) alebo o sýrskeho poloosla (E. h. hemionus). Do úrodného kraja medzi Eufratom a Tigrisom, obývaného odpradávna, vpadli cca v rokoch 3500 – 3300 p.n.l. od severovýchodu do južnej Mezopotámie umní „černohlaví ľudia“, ktorých dnes nazývame Sumermi. Podrobili si pôvodné obyvateľstvo (alebo s ním snáď splynuli), prevzali a rozvinuli ich poznatky o obrábaní pôdy, vystavali mestá s organizáciou obrany, vynašli písmo – prosto, vytvorili kultúru starých Sumerov a k tejto kultúre patrilo aj používanie hospodárskych zvierat. Potom, na počiatku 3. tisícročia, sa od severozápadu objavili iní ľudia – semitskí Akkadi, pravdepodobne nomádi zo sýrskych púští, usadili sa, začali obrábať pôdu a budovať mestá podľa vzoru Sumerov. Podľa prirodzených zákonitostí vývoja spoločností existoval medzi oboma etnikami čulý obchodný, ale aj vojenský stret, až kým vládca jedného akkadského mestského štátu Sargon Akkadský (2340 – 2284 p.n.l.) nezjednotil obe územia – čím vytvoril prvý organizovaný štátny útvar na území Mezopotámie – Akkadskú ríšu, ktorú vystriedala Babylonská ríša. A príčinou jej zániku boli kone.
Prvé indície o používaní koňov v Mezopotámii datujú archeológovia do 4. tisícročia p. n. l. Ide o maľby na keramike, neskôr aj o bronzové sošky, zobrazujúce záprah ťahajúci dvojkolesový voz. Z týchto artefaktov však ťažko spoznať, či umelec zobrazoval koňa, poloosla, alebo osla získaného skrotením divého afrického osla. Niektorí bádatelia sa dokonca domnievajú, že podľa vzhľadu ide o mulice (kríženec osla a kobyly), čo však iní vedci popierajú. (Starosumerčina mala vlastný výraz pre osla anšu, ktorého zobrazovali najprv okolo roku 3500 p.n.l. piktogramom; z piktogramov sa postupne vyvinulo klinové písmo požívané v Mezopotámii asi od roku 2800 p.n.l.)
Od prvého vyobrazenia záprahu v dvojkolesovom voze až do čias kráľa Šamšuilunu (1748 -1711 p.n.l.), syna prvého zákonodarcu, veľkého kráľa Chamurabiho (1791 – 1749 p.n.l.), sú správy o koňovi len ojedinelé a zdá sa, že kôň bol v Mezopotámii poväčšine neznámy. Medzi vykopávkami na cintoríne v sumerskom meste Ur sa našla náhrobná mozaika, znázorňujúca bojový voz so záprahom mulíc z 26. – 27. storočia p.n.l. Ešte staršieho dáta je sumerský spis z babylonského mesta Kidnum, datovaný do džemdet-nasrskej kultúry (3200 – 3000 p.n.l.), ktorý spomína koňa pod názvom horský osol. Tiež povestný sumerský hrdina Gilgameš daroval svojmu ľudu koňa.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2016)