Dochádza k nim prakticky na každom svahu, a to neustále. Ak ležia v hĺbke tie správne horniny, ak sa pridá to správne počasie, alebo nechcená „pomoc“ stavbárov, rodia sa katastrofy. Na Slovensku striehnu na stovkách miest.
Prakticky všetky svahy sú v pohybe. Pravda, obvykle ide o mimoriadne pomalý pohyb, zvaný creep. Naklonené horninové hmoty sa pri ňom posúvajú rýchlosťou niekoľko milimetrov ročne. Takéto pohyby sú, samozrejme, príliš pomalé, aby sme si ich všimli naživo. No možno ich rozoznať časom, keď postupne presunú (za normálnych okolností stacionárne) objekty v zemi ako telefónne stĺpy či ploty.
Creep je spravidla neškodný. To isté už nemožno povedať o iných zosuvoch, pri ktorých sa pôda a kamenie presúva rýchlosťou niekedy až 100 km/h. Vidíte na úpätí svahu, kde bývate, veľké balvany? Pozor, zrejme tam prišli spolu s nejakým dávnym ničivým zosuvom. „Ale ľudia milujú žiť v chladných horských údoliach a na úpätí vrchov, tak si budujú domy v ceste katastrofy, neuvedomujúc si príbehy, ktoré balvany hovoria,“ varuje americký geológ Donald Prothero. „Je to ako postávať pred hlavňou nabitého kanónu a dúfam, že nevystrelí, kým pred ním stojíte.“ Prothero upozorňuje, že ľudia sa namiesto presídlenia dožadujú ochranných bariér: „Ibaže zosuvy presúvajú štvortonové betónové bariéry ako hračky a dokážu trhať celé domy…“
Spláchnuté mestá
Začiatkom 60. rokov minulého storočia Taliani postavili v alpskom údolí Vajont priehradu naplnenú 150 miliónmi kubíkov vody. A táto voda zakrátko nasýtila póry v horninách svahov údolia. Zhodou okolností tieto svahy skrývali skalné vrstvy smerujúce ku stredu údolia. Po nasýtení pórov nadložných vrstiev sa zmenili na klzkú plochu. Hroziacu katastrofu najprv naznačilo niekoľko menších zosuvov. A potom – obrazne i doslovne – pre ňu pripravili pôdu silné dažde. Večer 9. októbra 1963 si inžinieri monitorujúci priehradu uvedomili, že katastrofický zosuv je na spadnutie. A vyslali varovanie. To však nik neprijal. Krátko pred jedenástou hodinou sa južný svah údolia náhle odtrhol. Zosuv sa udial tak rýchlo (110 km/h), že ho podľa geológov musela lubrikovať takmer súvislá vrstva kvapaliny, vďaka ktorej nadložné horniny brzdilo minimálne trenie.
Do masy vody pred priehradou sa zrútil takmer 2 km dlhý a 1,6 km široký pás skál – zhruba 240 miliónov m3 horniny. Priehradu zosuv celkom preplnil a zosunuté horniny siahali o 150 metrov vyššie ako predtým vodná hladina. Zemetrasenie, ktoré zosuv vyvolal, pocítili v celej Európe. Najhoršie však bolo, že sa voda vypudená z priehrady rútila dolu údolím. Jeden zo svedkov udalosti neskôr opisoval, že vyšiel z baru a ako kráčal ulicou, zacítil náhly, silný závan studeného vzduchu. A keď sa obzrel, zistil, že všetko, celé mesto bolo preč. Odnesené vodou alebo zničené balvanmi, ktoré voda so sebou niesla. Ako sa neskôr ukázalo, voda vypudená z priehrady vytvorila spenenú stenu vysokú 70 metrov a spláchla niekoľko dedín a miest. Zabila tri tisícky ľudí.
Megatsunami
Zosuvy sú nielen katastrofy samy o sebe, ale pri zrútení do vody vyvolávajú ďalšie typy katastrof, napríklad tsunami. Práve zosuv spôsobil najväčšiu zaznamenanú megatsunami nedávnej histórie. Zrodila sa 9. júla 1958 ráno o štvrť na jedenásť v Aljašskom fjorde Lituya Bay. Po zemetrasení na tzv. Fairweatherskom zlome sa zosunulo 30 miliónov m3 skál priamo do mora. V dôsledku náhleho pádu vznikla vlna vysoká takmer 100 metrov. Keď vrazila do opačnej steny zálivu, vytrhla zo zeme všetky stromy do nadmorskej výšky 525 m. Našťastie, zátoka nebola obývaná, a tak si katastrofa vyžiadala v širšom okolí len päť ľudských životov. Udalosť sa zároveň stala mementom pre vedcov, ktorí dovtedy považovali za potenciálny zdroj tsunami len zemetrasenia, ale nie obrovské zosuvy z prímorských svahov.
Šmýkajúce sa pohorie
Vrch Heart Mountain sa v americkom štáte Wyoming vypína asi 660 metrov nad kotlinou Bighorn Basin. Jeho vrcholec tvoria vápence a dolomity z konca prvohôr, staré asi tristo miliónov rokov. Čudné však je, že horniny jeho úpätia geológovia datovali len na 55 miliónov rokov. Na prvý pohľad sa zdá nemožné, aby sa staršie horniny nachádzali na mladších. A spravidla platí, že čím hlbšia vrstva, tým skôr vznikla. Výnimkou sú obrovské prevrátenia horninových sledov, ku ktorým dochádza pri skracovaní a vrásnení územia. Ďalšou výnimkou sú tzv. príkrovy, často niekoľko kilometrov hrubé bloky skál s povrchom stoviek až niekoľko tisíc km2, ktoré sa presunuli na päť a viac kilometrov.
Je vrch Heart Mountain takýmto príkrovom? Rozbor hornín naznačuje, že áno. Jeho vrchol obsahuje rovnaké horninové sledy ako 40 km vzdialené pohorie Absaroka. Vyzerá to tak, že sa celý horninový blok, hrubý asi štyri kilometre, odtrhol a postupne presunul po sklone asi 2° preč od zdrojovej oblasti. To nie sú šokujúce zistenia. Predpolie Álp alebo Škandinávske vrchy sú podobným spôsobom presunuté na celé stovky kilometrov. V prípade Heart Mountain však výskumníkov šokovala rýchlosť tohto presunu. Hora je podľa všetkého súčasne príkrovom aj extrémnym pradávnym zosuvom… Kým iné príkrovy sa presúvajú pomaly, niekoľko centimetrov za rok, tento americký vrch (skalný blok s rozlohou 3.400 km2) sa podľa počítačových modelov „šmýkal“ rýchlosťou neskutočných 160 km/h, teda rýchlosťou auta uháňajúceho po diaľnici.
Ako je čosi také možné? Spôsobil to vulkanizmus. Začiatkom treťohôr došlo na okraji severoamerických Veľkých prérií k sopečnej činnosti a predierajúce sa žeravé masy spôsobili výzdvih v zdrojovej oblasti vrchu. Magma pri výstupe prehrievala okolité horniny, do ktorých vnikali prehriate roztoky. Tieto roztoky obohatené o sopečné plyny potom v podloží presunutého vrchu fungovali ako mazivo. Akonáhle sa kvôli sklonu podložia skalný blok odtrhol, kĺzal sa po iných skalách s minimálnym odporom. Voda v horninových vrstvách totiž pod extrémnym tlakom narúša ich stabilitu a pri dostatočnom množstve mení niektoré skaly na skutočné mazivo.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2015)