Diamanda Galás (1955) je z rodu umelcov, ktorí si v hudobnej tlači vyslúžili toľko prezývok, koľko je na obrazoch Hieronyma Boscha oblúd. Ťažko povedať, z čoho lezie väčšia hrôza – či z tých oblúd, samotnej umelkyne, alebo prezývok (prikladám zopár na posúdenie: Diabolská diva, Satanova nevesta, Nočná mora…). Azda to od novinárov nie je práve galantné, ale Diamanda si o sírou zaváňajúce „komplimenty“ koleduje sama. Výzorom, spevom, hudbou, pódiovou atmosférou vystúpení, všetkým dohromady.
Najčerstvejšie správy z pekla
Nie je to, skrátka, platinová blondína s modrým kukučom a vyfabrikovaným sexappealom, ktorá sa nás lepkavým hlasom snaží presvedčiť, že láska chutí ako jahodová zmrzka. To teda ani náhodou. Keby ste Diamandu stretli kdesi na ulici, iste by ste sa za ňou otočili s komentárom: „Teda, ženská, ty vyzeráš ako Draculova dcéra.“ A mali by ste tak trochu pravdu. Ak ste doteraz nepočuli nič z jej produkcie a raz sa vám to náhodou podarí (nebodaj v noci a nedajbože osamote), už po prvých pár sekundách vás možno potľapká po pleci teta mŕtvica. Veď niekedy aj „nezávislé“ rádiá, ktorých poslucháči sú zvyknutí počúvať ozaj všeličo, vyprevádzajú do éteru piesne Diamandy Galás s varovnými komentármi a len málokedy, vlastne nikdy, v hlavnom vysielacom čase. Aby ste to nepochopili zle. Tá uhrančivá čarodejnica s hlasom opernej speváčky kríženej s cirkulárkou si svoj vampírsky imidž „nevyrába“ kvôli show, sláve, prachom či podobným pominuteľnostiam. Tá hrôza lezie priamo z nej, ťahá ju kdesi zvnútra, akoby jej telesná schránka bola médiom vysielajúcim najčerstvejšie správy z pekla.
Diamanda Galás vždy milovala „prekliatych“ umelcov: Baudelaira, Poea, Corbiéra, Nietszcheho, Artauda… Posledný z menovaných kedysi napísal esej o slávnom jurodivom maliarovi a geniálne ju pomenoval „Van Gogh, zasamovraždený spoločnosťou“. Diamanda Galás, tiež jurodivá až hrôza, zatiaľ stále skúša, ako si nenechať spoločnosťou znásilňovať ego. A ten recept má už v podstate v rukáve. Rozhodla sa na tú spoločnosť ceriť zuby a poriadne zavýjať. Tak, aby to počuli aj v tom pekle…
P. S. Dopredu upozorňujem ctených čitateľov, že mnohé z údajov o živote Diamandy Galás sa nemusia celkom zakladať na pravde, pretože veľkým koníčkom tejto kontroverznej divy je aj umenie mystifikácie. Po jednom koncerte vo Viedni, kde som mal možnosť s Diamandou prehodiť zopár slov, mi do diktafónu porozprávala veci, ktoré boli v prudkom rozpore s tým, čo na seba prezrádza na vlastných web stránkach, prípadne v iných rozhovoroch. Krátko po mne ju vo Viedni spovedal český kolega od fachu a keď sme si konfrontovali jej odpovede, tiež sme sa nestačili čudovať, akú prču si z nás tá stará čarodejnica urobila. Ale aj pre to ju mnohí zbožňujú. Stretnúť v dnešnom svete bytosť, ktorá je autentická, slobodná a nepodkupná až do špiku kostí, začína byť pomaly väčšia rarita, ako stretnúť dvakrát za život Halleyovu kométu.
Mníška a šľapka
Skôr, než sa z nej stala umelkyňa, kňažná temnôt, postrach pódií a čierna ruža avantgardy, zakúsila Diamanda (po oboch rodičoch Grékyňa, narodená v kalifornskom San Diegu) všeličo: napríklad otcov despotizmus, ktorý ju v detstve prakticky izoloval od všetkého, po čom deťom zvykne pišťať srdce. Aj od modernej hudby, pretože tú otec, konzervatívne založený profesor mytológie, vyhlásil za najväčšiu zvrátenosť v histórii ľudstva. Dcére dovolil iba štúdium klasickej hudby (klavír a husle), a tak sa dospievajúca Diamanda doma tvárila, že Mozart bol posledný hudobný skladateľ, ktorý chodil po tejto zemi. V skutočnosti vo veku puberty objavila Jimiho Hendrixa a neskôr free-jazz a nemohla od vzrušenia z tejto podivuhodnej muziky spávať. Na „hudobke“ si uvedomila, že pánbožko jej nadelil mimoriadny hlasový rozsah (tri a pol oktávy). Jeden z profesorov vraj pri jej hlasovej rozcvičke od údivu omdlel a keď sa prebral, Diamanda to doň našila znovu, o oktávu vyššie… Dodnes sa jej všelikto pýta, prečo sa nedala na operu. S takým talentom by vraj dobyla La Scalu. Speváčkina odpoveď nech je mementom pre prípadných zvedavcov: „Nejakí idioti si vymysleli, že som operná speváčka. Mám síce hlasový rozsah, že by som mohla odpáliť aj Toscu, ale ja nie som operná speváčka. Je úplne debilné to takto bezmyšlienkovito zjednodušovať. Operných spevákov navyše nenávidím, pretože sú to úplní kreténi. Môj otec mi vždy hovorieval, že operné speváčky sú štetky a nikdy by mi nedovolil s nimi spievať. Lenže potom prídem do Londýna a niekto napíše: ´Diamanda Galás – operná speváčka´. Pane bože, tá hanba!“
Poďme ale späť do veku jej dospievania. Napriek (alebo skôr práve vďaka) mníšskemu spôsobu života s ňou začali šiť všetci čerti a otcova tvrdá ruka sa občas menila na ruku žalárnika. Po dosiahnutí plnoletosti preto zdrhá z domu a sebavedome odkazuje rodičom, že sa o seba postará, ako sa na slušne vychované dievča patrí. Pre začiatok v Oaklande začala šliapať chodník…
Jazyk bláznov
Viac než pouličné remeslo ju však bavilo experimentovanie s vlastným hlasom. Techniku bel canto a koloratúrny soprán používa iba ako „podmaz“ k rafinovanostiam, ktoré dovtedy ľudské ucho asi nepočulo. Diamanda šepká, kričí, vrieska, kvíli, vyje, jačí, skrátka, vydáva zvuky, ktoré jej prví kritici označili ako „zariekavanie, po ktorom živí umierajú a mŕtvoly vstávajú z hrobov…“ Prečo vlastne tá šokujúca technika spevu, ktorá aj hrošiu kožu mení na husiu? Diamanda na svoje začiatky spomína so všetkou otvorenosťou: „V tých časoch som stratila schopnosť i túžbu hovoriť priamo. Veci, ktoré sa ma dotýkali, som nebola schopná artikulovať a mala som pocit, že sa už vlastne nedokážem vyjadrovať. Preto som začala skúšať neverbálne formy komunikácie. Intenzívne som sa vtedy zaujímala aj o fenomén glosolálie (jazyk schizofrenikov), pretože sa mi to videlo akési príbuzné. Jeden priateľ mi potom sprostredkoval prvé vystúpenie v psychiatrických ústavoch. Tam začala moja kariéra….“
Diamanda stála na pódiách blázincov chrbtom k „obecenstvu“ a vydávala zo seba neartikulované šepoty a výkriky, kombinované s opernými áriami. Vedome sa vzďaľovala od hudby smerom k akémusi metaumeniu, ktoré sama pre seba pracovne nazvala unmatrixed vocal performance. (Jej produkcia sa páčila iba niekoľkým divákom, podľa slov psychiatrov vždy len tým najťažším prípadom.) Posmelená nepochopením začala vystupovať aj v rôznych obskúrnych kluboch a brlohoch, ale reakcie odborníkov mali zväčša razanciu úderu podráždeného karatistu. Vľúdnejší kritici posielali Diamandu tam, kde začínala, teda do blázincov. Ostrejšia časť kritiky rovno do pekla.
Litánie k Satanovi
Odjakživa tvrdohlavá speváčka však neochvejne kráčala po svojich nevyšliapaných cestičkách. Zúčastňovala sa prehliadok avantgardného umenia, občas si zaúčinkovala v projektoch podobne zmýšľajúcich umelcov (Vinko Globokar, Iannis Xennakis), až jedného dňa roku 1982 prišla ponuka od spoločnosti Y Records. A rovno výzva nakrútiť album. Diamanda ju bez váhania prijala a na počesť svojho milovaného básnika projekt pomenovala Litanies Of Satan (už asi tušíte, že tým básnikom je Charles Baudelaire a názov je požičaný z Kvetov zla, presnejšie z básne Litánie k Satanovi). Ak si ten titul spojíme s Diamandiným hlasovým výkonom a atmosférou nahrávky, možno nám tie obvinenia kritikov, podozrievajúcich umelkyňu zo satanizmu a straty zdravého rozumu, budú pripadať na mieste. Pokiaľ ide o zdravý rozum, to by asi bolo na dlhšiu debatu. Ale obvinenia zo satanizmu speváčka vždy prudko odmietala, hoci pokiaľ je reč o Bohu, tiež si nedáva obrúsok pred ústa. „Označujem sa za grécko-ortodoxnú ateistku. To je niekto, kto cíti istotu diabla, bez nádeje v Boha. Moja práca je často označovaná ako extatická, čo sa dá vysvetliť aj tak, že sa pokúšam o nemožné. Ale jediný zmysel života možno spočíva v tom, že dôjdeš k určitému bodu, na ktorom sa zničíš…“
Samozničujúco znie aj druhý Diamandin album (1984), nazvaný jednoducho Diamanda Galás (vydala gramofónová spoločnosť Metalanguage, keďže firma Y Records skrachovala. Mimochodom, Metalanguage po vydaní Diamandinej druhej platne tiež…) Ale potom to predsa len prišlo. Pre Diamandin súkromný život obdobie plné bolesti, no v umeleckej kariére hviezdne okamihy…
Maska červenej smrti
Diamanda začala zdokonaľovať svoju spevácku techniku ad absurdum. Vždy vravievala, že je technikou úplne posadnutá, a tak sa rozhodla, že pôjde nadoraz, aby počas spevu „vypľula celú dušu“. Začala sa školiť u kadejakých šamanov a svojím hlasovým kúzlením onedlho šokovala aj popredných svetových hlasových pedagógov. V prvom rade pobrala od šamanov grif, ako spievať „zdvojeným“ hlasom, čomu občas zo srandy vravieva bruchomluvecký spev. Počas jej vystúpení je publikum neraz presvedčené, že používa prednahratý sprievod. Na platniach áno, ale na koncertných vystúpeniach ide niekedy „live“, aj napriek ilúzii zdvojeného hlasu, kde počujeme akoby basovú linku a nad ňou kvílivé šplhanie do nadoblačných výšok, kam už netrafí ani Boh.
S takýmto bizarným hlasovým registrom sa v roku 1986 púšťa do projektu, ktorí ju „zviditeľní“ priam fatálnym spôsobom. Tomu projektu, rozvrhnutému na niekoľko rokov, dala názov Plaque Mass (Morová omša) a trilógia nesie motto podľa poviedky Edgara Allana Poea – The Masque Of The Red Death (Maska červenej smrti).
Impulzom pre nakrútenie projektu však v konečnom dôsledku nebol ani E. A. Poe, ale vypuknutie a šírenie „moru 20. storočia“, AIDS. Na túto novú metlu ľudstva zareagovala medzi prvými a ako vždy, šokujúco a nadoraz. Prvá časť trilógie nesie príznačný názov The Divine Punishment (Trest boží) a Diamanda ho neskôr v tlači charakterizovala takto: „The Divine Punishment preklína hriech kopulácie a je zároveň dokumentom či geografiou morovej mentality. Viete, čo sa dnes v Štátoch deje s ľuďmi, ktorí ochorejú na AIDS? Homosexuáli majú byť držaní v karanténe. Na to nadväzujem Žalmom 88., kde obeť volá: ´Bože, prečo si ma opustil?´ Takí ľudia myslia na samovraždu, ale neurobia to, lebo predsa dúfajú. Hovoria si: Mám ešte pár mesiacov, aby som mohol vidieť ľudí, ktorých milujem. Všetko, čo vidíš tvárou v tvár smrti, musí byť také intenzívne, ako sa len dá…“
Už prvé tóny Trestu božieho naznačujú, že ide o mrazivú spoveď. Hudobný sprievod je jednoduchý, a predsa apokalypticky zlovestný: len surové údery do klavíra prípadne orgánu, akoby vypožičaného z domu Usherovcov, pazvuky a syčania, nad tým všetkým Diamandin hypnoticko-ježibabí hlas, ktorý v záverečnej skladbe „Sono L´Antichristo“ už nemá veľa spoločného s ľudskou bytosťou. Textovo sa až na práve spomenutú výnimku opiera o citáty zo Starého zákona, a tak sa väčšina poslucháčov stotožní zo slovami jedného z kritikov, ktorý na margo prvej platne z trilógie napísal, že je plná „zhnuseného a sklamaného pohľadu na svet, pripomínajúceho vyprahnutú biblickú krajinu“.
Peter Uličný
foto archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2015)