Každý s permanentkou do fitnescentra a dostatkom sebavedomia sa v posledných rokoch mení v odborníka na výživu. A z médií o zdravej strave sa na nás denne valí nepreberná halda zveličení, poloprávd aj úplných nezmyslov.
Získať bielkoviny dýchaním? Mäso hnijúce v hrubom čreve? Cukor a lepok ako jed? Aj takéto nezmysly sa dozviete od rôznych samozvaných odborníkov na výživu. Pravda, za súčasný zmätok u laickej verejnosti nemôžu len oni. Kvôli spôsobu, akým novinári informujú o vedeckých výskumoch, sa napríklad môže zdať, že naše predstavy o zdravej strave sa za posledné roky celkom zmenili. No nie je to celkom pravda. Práve naopak, základné odporúčanie zostáva rovnaké: obmedziť cukor a červené mäso a dopriať si veľa ovocia a zeleniny. Iste, niekoľko mýtov o zdravej strave skutočne padlo. Napríklad démonizovanie tuku alebo ódy na viac menších jedál namiesto menšieho počtu väčších… Žiaľ, tieto mýty prakticky okamžite nahradili iné, a to v prospech opačného extrému: Jedzte hlavne tuk! Jedzte len jedno jedlo denne! Čo je však horšie, stravovanie sa stáva obsesiou a diéty, vykreované pseudovedeckou argumentáciou – doslova kultom. Napokon, ku „stravovaciemu fanatizmu“ vedú podobné psychologické mechanizmy ako v prípade náboženského ekvivalentu. Podobné paralely s niektorými kultmi vidíme aj pri obhajovaní tej-ktorej módnej diéty. Len ona je jedinou cestou ku zdraviu a potraviny, ktoré nepreferuje, sú hlavnou, resp. jedinou príčinou obezity, rakoviny alebo ľubovoľnej inej choroby.
Strašiak glutaman
Démonizovanie potravín, akému dnes čelia napríklad sacharidy, lepok alebo náhradné sladidlá, nie je nový fenomén. Jednou z prvých moderných obetí potravinového honu na bosorky sa napríklad stalo bežné ochucovadlo glutaman sodný. Koncom 60. rokov 20. storočia sa v očiach verejnosti začal považovať za príčinu migrén a viacerých ďalších symptómov, dokonca neurologických ochorení. To všetko na základe publikovaného listu editorovi periodika New England Journal of Medicine. Bombastická mediálna prezentácia tohto textu mala za následok široké akceptovanie zlej povesti glutamanu sodného, hoci dôkazy proti nemu zostávali chatrné.
Démonizovanie pokročilo do takej miery, že reštaurácie sa začali hrdiť veľkými transparentmi či upozorneniami v jedálnych lístkoch „bez glutamanu“ po celých Spojených štátoch a západnej Európe. Tlak verejnosti dokonca viedol k odstráneniu glutamanu sodného z potravín pre deti, čo v mysli bežných ľudí len upevnilo jeho povesť jedu. „V lekárskej komunite dnes vieme, že tzv. Syndróm čínskej reštaurácie je fiktívny,“ upozorňuje lekárka prevádzkujúca internetový portál Science Based Medicine (medicína založená na dôkazoch) Harriet Hallová. „Žiaľ, presvedčenie o jeho škodlivých účinkoch zostáva naďalej rozšírené.“
Psychologické pozadie
Prečo toľkí uverili, že glutaman škodí? „Ako ľudia máme veľké problémy s vyhodnocovaním príčinných súvislostí. Sme obeťami rôznych placebo a nocebo efektov. Naše spomienky sú celkom nespoľahlivé. V našich mysliach sú veľmi silnými hybnými silami sklon ku potvrdzovaniu a snaha vyhnúť sa kognitívnej disonancii,“ vysvetľuje Hallová. Jej tvrdenia potvrdzujú mnohé výskumy okrem iného aj v prípade novodobého strašiaka: lepku (gluténu).
Rôzni guruovia zdravej výživy lepok démonizujú a považujú za príčinu najrôznejších zdravotných problémov aj u ľudí, ktorí netrpia celiakiou (autoimunitné ochorenie, prejavujúce sa neznášanlivosťou lepku). Ich silné reči a zdanlivo presvedčivé argumenty však stoja na prekrúcaní či zveličovaní vedeckých zistení. V skutočnosti kontrolované výskumy do dnešného dňa stále nepotvrdili, či niečo ako citlivosť na lepok u neceliatikov vôbec existuje. Ak urobíte dvojito zaslepený experiment, pri ktorom účastníci, podľa vlastných slov citliví na lepok, nevedia, či prijímajú túto látku, alebo placebo, väčšina z nich reaguje na lepok v strave rovnako ako na placebo. Niektorí dokonca reagujú na placebo horšie! Mimochodom, médiá začiatkom roka prezentovali nedávny výskum tohto potenciálneho syndrómu ako dôkaz jeho existencie napriek skutočnosti, že samotní autori výskumu takýto záver v článku explicitne popierajú.
Podobné výsledky prinášajú aj dvojito zaslepené experimenty s ľuďmi, ktorí tvrdia, že im zdravotné problémy spôsobuje ďalšia obeť najrôznejších dezinformácií a konšpirácií: náhradné sladidlo aspartám. Žiaľ, ako upozorňuje Harriet Hallová, akonáhle človek sám sebe určí diagnózu, spúšťa sa dobre známa psychologická mašinéria, vďaka ktorej sa tento záver stáva odolným voči spochybňovaniu. Pokiaľ takýto človek narazí na argumenty, vyvracajúce jeho tvrdenie, prejaví sa tzv. efekt spätného účinku, ktorý zapríčiňuje, že keď niekomu vyvrátite jeho presvedčenie, on sa v ňom paradoxne utvrdí – ako napríklad členovia apokalyptických siekt – keď nenastal očakávaný koniec sveta.
Naivné predstavy
Myslíte si, že módna paleodiéta, teda snaha stravovať sa ako pračlovek, lebo sme na takúto stravu vraj lepšie prispôsobení (antropológovia a evoluční biológovia nesúhlasia), je niečo nové? Vôbec nie. Je prejavom jedného z najdôležitejších archetypálnych mýtov o jedle, mýtu „zlatej minulosti“. Princíp odmietania moderných výdobytkov možno v histórii vystopovať už u taoistických mníchoch, ktorí svojho času odmietli jesť obilie, pretože ho považovali za jedinú skutočnú príčinu chorôb a smrti. Pred dvetisíc rokmi! Ibaže ako sa čínska kultúra menila a obilie viac nebolo symbolom ich civilizácie, tak sa zmenil aj cieľ snáh odmietať modernosť. V ďalších generáciách mnísi svoj odpor obrátili na mäso.
Málo sacharidov
Po módnej vlne démonizovania tuku zo 70., 80. a v menšej miere i 90. rokov minulého storočia sa dnes medzi „výživovými poradcami“ často razí opačný extrém, diéty založené na výraznom obmedzení príjmu akýchkoľvek sacharidov a ich nahradení tukmi. Sľubujú veľa jedla a napriek tomu výrazný úbytok telesnej hmotnosti. Nielenže sa nízkosacharidové diéty vyzdvihujú ako najrýchlejšia cesta k chudnutiu, či jediný zdravý spôsob stravovania, dokonca priamo útočia na akékoľvek sacharidy, nielen na cukor.
Tento stravovací prístup si získava čoraz väčšiu popularitu vďaka knihám novinára Garyho Taubsa alebo kardiológa Williama R. Davisa. Sacharidy sú podľa nich hlavnou príčinou epidémie obezity, srdcovo-cievnych ochorení, diabetu druhého typu, rakoviny, Alzheimerovej choroby a väčšiny civilizačných ochorení. Taubs a ďalší sa obhajujú citovaním desiatok štúdií, predkladajú odborné argumenty o inzulíne, hladine krvného cukru, glykemickom indexe, rezistencii na inzulín, ukladaní tuku, zápalových procesoch, metabolickom syndróme a iných detailoch ľudského metabolizmu. Napriek tomu všetkému a napriek charizme oboch autorov sú ich tvrdenia – podľa profesora chémie Josepha Schwarcza a väčšiny expertov a výskumníkov v relevantných vedných odboroch – chybné. Spája ich rovnaký problém: selektívny prístup k vedeckej literatúre, zveličovanie jej výsledkov a ignorovanie dôkazov, ktoré ich názorom protirečia.
Neopodstatnené
Na populárne tvrdenia Taubsa a spol. (predovšetkým tie, ktoré démonizujú pšenicu) sa v roku 2013 napríklad zameral vedecký tím z Katedry biológie človeka Maastrichtskej univerzity v Holandsku. Výsledok? Z celkového prehľadu dostupných výskumov podľa autorov vyplýva v podstate presný opak toho, čo Taubs a Davis tvrdia. Konzumácia celozrnných produktov pšenice je asociovaná s nižším rizikom diabetu, ochorení srdca, niektorých typov rakoviny a obezity. Autori zároveň poukázali na národy ako Turci, ktorých strava bola na pšenici založená po stáročia, bez vyššieho výskytu obezity.
Holandskí výskumníci sa zamerali aj na ďalšie tvrdenie populárnych kníh a samozvaných guruov – na údajný vplyv pšeničných opiodov. Tie sú vraj také návykové, že ľudia kvôli nim nedokážu kontrolovať apetít a údajne po vyradení pšenice z jedálnička spôsobujú abstinenčné príznaky. Podľa holandských vedcov v skutočnosti neexistujú žiadne dáta, ktoré by tieto tvrdenia podporovali. Výskumníci sú presvedčení, že táto dezinformácia sa zakladá na mylnej predstave, ktorá vychádza z pozorovania, že neúplné trávenie gliadínu (ktorý spolu s glutenínom tvorí lepok) uvoľňuje peptid zvaný gliadorfín, vyvolávajúci zmeny správania… pokiaľ ho vstreknete (!) do krvného obehu myší. Do krvného obehu človeka sa však nedostáva, pretože ľudský tráviaci trakt gliadorfín neabsorbuje.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2015)