Najrušnejšia železničná stanica sveta Grand Central na newyorskom Manhattane denne zhltne tisícky cestujúcich, aby ich po koľajniciach dopravila na želané miesto. Pod starobylými klenbami sa tvorí mohutná ozvena náhlivých krokov, smerujúcich k jednému z rekordných 44 nástupíšť. Bez prestávky, každým dňom, v horúčkovitom rytme…
Na tejto hektickej križovatke vzniklo na podnet Davida Isaya zvláštne miesto, na ktorom sa čas zrazu spomalí. Rodisko ľudských zvukových portrétov, priestor, v ktorom sa počúvanie mení na umenie. Pri východe z nonstop fungujúceho železničného kolosu stojí nenápadná obdĺžniková búdka s okienkom a nápisom StoryCorps. Oáza pokoja, kde sa možno zastaviť a odvrátiť od vonkajšieho chaosu, no najmä dať blízkym nenáročný a pritom neoceniteľný dar. Čas, pozornosť, pocit dôležitosti, hlas. Akúsi „antiselfie“ zloženú z odpovedí na otázky, ktoré v každodennom zhone zväčša prehlušujú iné povinnosti. Búdku sem pred trinástimi rokmi priviezol tím technikov na čele s rozhlasovým dokumentaristom, producentom a spisovateľom Davidom Isayom.
Neveľká miestnosť, ktorú osvetľuje tlmené svetlo lámp, je zariadená skromne: vnútri je len jeden stôl, dve stoličky a dva mikrofóny. Všetko, čo je potrebné na to, aby vznikol zvukový portrét. Vytvoriť ho môže akákoľvek dvojica, ktorá sem zavíta, aby blízkemu položila zopár dôverných otázok a zapísala jeho život a hlas do pamätí národa. Tak, ako sa do nich nezmazateľne zapísal aj autor tejto myšlienky. Korene projektu pritom vyrástli z jednej detskej spomienky a sledu nevyspytateľných „náhod“.
Magnetofón
David Isay sa medzi rovesníkmi nikdy necítil veľmi pohodlne. Vytiahnutý, chudý chlapec, ktorý prišiel na svet v decembri 1965 v New Havene (štát Connecticut), ignoroval spolužiakov, keď ho volali hrať baseball alebo pretekať na bicykloch. Radšej sa vyšplhal na stoličku k dospelým, kde načúval ich rozhovorom a ak sa mu naskytla príležitosť, sám kládol nekonečné otázky a predostieral svoj pohľad na vec. V rodine našiel skvelých poslucháčov, radcov aj inšpiratívnych tvorcov – otec mal vlastnú psychiatrickú prax, stará mama vyše 50 rokov písala rady do stĺpčeka pre New York Post a mama sa živila ako spisovateľka a knižná editorka.
V domácnosti Isayovcov, ktorí sa neskôr presťahovali do New Yorku, sa často povaľoval prenosný kazetový magnetofón. Patril otcovi Richardovi, a ten si občas niektoré sedenia s pacientmi nahrával, aby sa k nim neskôr mohol vrátiť. Jedného dňa, krátko pred Dňom vďakyvzdania, dvanásťročného Davea inšpiroval k malému rodinnému projektu. V stánku so zmiešaným tovarom si za pár centov kúpil čistú pásku, starostlivo ju vložil do prehrávača a keď sa celá rodina stretla za jedným stolom nad chutným moriakom, požiadal starú mamu a jej sestry o rozhovor. „Ich rodičia zomreli počas veľkej epidémie v roku 1918. Stali sa z nich siroty, stará mama, sama ešte dieťa, v tejto neľahkej situácii vychovala aj svoje dve sestry,“ vykresľuje David najstaršiu generáciu, s ktorou sa rád rozprával o minulých časoch. S rozhovorom nesledoval žiaden veľký plán, počas nahrávania sa veľa chichotal, otázky si vymýšľal za pochodu. Bola to len malá hra, kratochvíľa na spestrenie sychravého jesenného večera. O pár rokov neskôr stará mama zomrela a jej sestry ju v krátkych intervaloch nasledovali tiež. A David si v pochmúrnom období spomenul na pásku, ktorú nahral a zatúžil si ju opäť vypočuť. Usilovne prehľadal celú povalu, nazrel do zaprášených krabíc aj do vriec v garáži, pamätnú nahrávku sa mu však nepodarilo nájsť. „Ešte stále ju hľadám. Vždy, keď navštívim rodný dom, na pár hodín zmiznem na povale. Ostatným s tým už leziem na nervy. Bol to však jediný dokument, na ktorom boli zaznamenané ich hlasy.“
Múzeum závislostí
Práve ľudské hlasy v istom zmysle vyformovali aj jeho kariéru. Keď dokončil štúdium na Newyorskej univerzite, mal čerstvých 22 rokov a chystal sa špecializovať na medicínu. Syn z rodiny plnej lekárov nesníval o tom, že bude držať v ruke skalpel a zachraňovať druhým životy, nevedel však, čo iné by mal robiť. Po zápise sa rozhodol štúdium predsa len o rok odložiť, aby sa vo svojom rozhodnutí uistil. Čas si krátil doučovaním chémie a fyziky, v ktorých vždy exceloval. Jedného dňa po lekciách plných vzorcov a rovníc kráčal domov po East Village, keď ho zrazu zaujal výklad obchodu, ktorý si predtým nevšimol. Niečo v spôsobe, akým bol naaranžovaný, ho vyslovene vtiahlo dovnútra. A ocitol sa v obchode s produktami, ktoré mali ľuďom pomôcť prekonať rozličné typy závislostí. David sa dal do reči s majiteľom obchodu, a ten ho rýchlo predstavil svojej manželke, s ktorou ho spájal nezvyčajný životný príbeh. Bývalí narkomani, kedysi závislí od heroínu, sa rokmi dopracovali k diagnóze AIDS, ochoreniu, ktoré v roku 1987 znamenalo istý rozsudok smrti. Pár bol však odhodlaný pred smrťou splniť ešte jeden cieľ: vybudovať Múzeum závislostí, ktoré by ostatných odstrašilo od skĺznutia na križovatku pekla. David si so záujmom vypočul ich príbeh a v zadnej miestnosti obdivoval do detailov vypracovaný model múzea. Pri pohľade na dôkladne naprojektované miestnosti aj s príslušnými miniatúrami bolo zrejmé, že nad ním museli stráviť celé mesiace. Vedľa modelu ležala kôpka listov od finančníkov i filantropov – odpovede na prosby o dotácie na realizáciu múzea. Všetky začínali vetou: „S ľútosťou vám oznamujeme…“
David tušil, že ich sen sa im nikdy nepodarí splniť, nesmierne však na neho zapôsobilo, ako sa dvojica projektu odovzdala. Cestu domov ani poriadne nevnímal, v mysli bol stále v obchode a mozgové závity mu pracovali na plné obrátky. V predsieni vylovil Žlté stránky, nalistoval stranu pod písmenom T ako televízia a začal obvolávať všetky televízne stanice, aby im prerozprával príbeh, ktorý by v prípade, že by o ňom nakrútili krátku reportáž, mohol pritiahnuť pozornosť širokej verejnosti. Reakcie televíznych štúdií boli vlažné – o príbeh vydedencov spoločnosti nikto neprejavil skutočný záujem. Mladík neváhal a pustil sa do druhého kola a obvolal všetky rádiá. Na linke známej regionálnej newyorskej stanice WBAI sa mu podarilo zachytiť vedúcu spravodajstva Amy Goodman. Ochotne si príbeh vypočula, Davidovi však vysvetlila, že tam nemajú koho vyslať. Vzápätí mu navrhla, či nechce reportáž urobiť sám. Bez akýchkoľvek skúseností, avšak s motiváciou pomôcť za každú cenu, súhlasil a vyzbrojený magnetofónom sa vrátil do obchodu. V momente, ako si sadol oproti manželom a pustil nahrávanie, niečo sa zmenilo. „Stlačil som play a record – v tých časoch ich ešte bolo potrebné na nahrávanie stlačiť naraz – a zrazu som vedel, že toto je niečo, čo budem robiť do konca života,“ spomína. Na druhý deň reportáž odvysielali v rádiu a dostala sa aj do uší Garyho Covina, producenta NPR (National Public Radio – neziskové združenie verejných rozhlasových staníc v USA), ktorý si ju vybral do svojho programu Weekend All Things Considered. Ak David dúfal, že počas ročnej prestávky sa mu podarí nájsť odpovede ohľadom jeho budúceho smerovania, viac si nemohol priať. Krátko na to stiahol svoju prihlášku na štúdium medicíny a vybral sa nahrávať svet okolo seba.
Vo víre reportáží
V tom čase sa v jeho živote odohrala ešte jedna dôležitá zmena – zistil, že jeho otec, ktorý bol vzorným manželom i otcom, je gay. Obrázok dokonalej rodiny sa roztrieštil, syn si uvedomil, že vyše dve desaťročia žil v jednom veľkom klamstve. „Boli sme veľmi usporiadaná rodina, vždy sme mali k sebe blízko. Bol to šok, zlomilo ma to,“ spomína. Otca nezavrhol, len si k nemu potreboval nájsť novú cestu. Podarilo sa mu to práve vďaka novej práci v rádiu. V jednom z vyhrotených rozhovorov, ktoré nasledovali, otec – vtedy už nič neskrývajúci aktivista bojujúci za práva homosexuálov – spomenul vzbury známe pod menom Stonewall Riots. Písal sa rok 1969, keď skupinu mladých černochov – transvestitov v newyorskom gay bare Stonewall Inn napadli policajti. To viedlo k vzbure, vďaka ktorej sa začali písať moderné dejiny boja za práva homosexuálov. Davida tento príbeh zaujal a za pomoci mladého archivára Michaela Shirkera sa mu podarilo vypátrať mnohých svedkov tejto noci. Bol to jeho prvý veľký príbeh a pri práci na rozhlasovom dokumente sa len uistil, že je na správnom mieste. Vďaka reportážam mohol chodiť na miesta, kam by sa inak nedostal a rozprávať sa s ľuďmi, ktorých by inak nemal šancu spoznať. Malo to ešte jednu pozitívnu stránku: zmierenie s otcom a vyrovnanie sa s celou situáciou. Bolo to vôbec prvýkrát, čo sa o príbehu Stonewall dozvedeli poslucháči v celej krajine a keďže vysielanie venoval otcovi, zmenilo to aj ich vzťah.
Počas nasledujúcich rokov sa diktafón stal nerozlučnou súčasťou jeho života. Nepohol sa bez neho ani na krok, v dlani sa mu usídlil tak prirodzene ako cumeľ v ústach dojčaťa. Venoval sa najmä sociálnym témam, jeho pracoviskom boli väznice, ulice, hospice či tie najchudobnejšie a najzastrčenejšie štvrte. Produkoval napríklad seriál The Execution Tapes (Popravné kazety) – 23 záznamov z popráv elektrickým prúdom, ktoré boli vykonané v štáte Georgia od roku 1984. Za tému ďalšej reportáže si zvolil život obyvateľov v jednej z posledných existujúcich ubytovní pre spodinu New Yorku. Išlo o netypické „králikárne“, v ktorých nájomníci žili v izbách menších, ako väzenské cely. Izby neboli oddelené stenami, iba drôtenými plotmi, aby ich obyvatelia mali svoje „súkromie“, svoju zónu. Z príbehov týchto mužov v roku 1998 vznikol rozhlasový seriál, ktorý David neskôr zapracoval do knihy Holding On s fascinujúcimi fotografiami Harveyho Wanga. „Pamätám si, ako som sa sem vrátil s knihou a jednému z mužov ukázal jeho stranu. Stál tam a neveriacky na ňu pozeral, potom mi vytrhol knihu z rúk, zdvihol ju nad hlavu a rozbehol sa po dlhej úzkej chodbe vykrikujúc ´Ja existujem! Ja existujem!´“
Pre Davida to bol silný zážitok, ku ktorému sa počas nasledujúcich 15 rokov práce na rozhlasových dokumentárnych cyklov neustále vracal. Do pomyselných svetiel reflektorov staval ľudí, o ktorých médiá hovorili len zriedkavo a pri každom novom rozhovore si uvedomoval, ako veľa táto možnosť poskytnúť interview, porozprávať svoj príbeh niekomu, kto sa oň zaujíma, pre týchto ľudí znamená. A občas obracia život o 180 stupňov. Na stole v Davidovej kancelárii v Brooklyne dodnes leží kópia listu, v ktorej štát udelil milosť väzňovi Moreeseovi Bickhamovi. Je to jedna z „trofejí“, ktorá ho stále hreje pri srdci. Afroameričan Bickham strávil 37 rokov vo väzení, z toho 14 v cele smrti za to, že zabil dvoch bielych policajtov. Isay s ním pred 26 rokmi urobil rozhovor, v ktorom ho väzeň uviedol do pravého svetla udalostí. Vraždu nepoprel, len vysvetlil, že potýčku začali policajti, ktorí ho najprv šikanovali a potom mu strelili guľku rovno do žalúdka. Čin, ktorý následne spáchal, bol reakciou v sebaobrane. Isay s pomocou priateľa – právnika nástojil na opätovnom prešetrení prípadu a spustil tak vlnu súdnych pojednávaní, ktoré v roku 1996 viedli k prepusteniu Bickhama z väzenia.
Dokument na hlave
Pri tvorbe dokumentárnych relácií občas experimentoval. Namiesto klasického formátu rozhovorov, pri ktorých reportér spovedá ľudí, dal respondentom na niekoľko dní do rúk diktafón a nechal ich, aby rozhovory robili oni sami – s ľuďmi, ktorí sa podpísali pod ich príbeh, na miestach a v časoch, v ktorých by k sebe cudzieho nepustili. Takto vznikol aj projekt Ghetto Life 101, pri ktorom deti žijúce v getách spovedali ostatných členov komunity na okraji mesta alebo dokument My Lobotomy. Isay našiel muža, ktorému v detstve urobili dnes už zakázaný surový lekársky zákrok – lobotómiu, operáciu mozgu vykonanú cez očné jamky, ktorú predpisovali na liečenie duševne chorých ľudí. Metóda mala katastrofické následky a v 50. rokoch minulého storočia ju definitívne zakázali. David dal pacientovi diktafón a vyzval ho, aby vyšiel do ulíc a spovedal ľudí zo svojho života: od sestričiek cez rodinu, učiteľov až po odborníkov. Práve v týchto reportážach sa ľudia skutočne otvorili. „Energia, ktorá prúdi medzi ľuďmi počas rozhovoru, môže byť pozoruhodná. Nesprávne som sa domnieval, že pri tvorbe dokumentov musím byť prítomný v miestnosti, aby sme nakrútili dobrý materiál. Asi to súviselo s mojím egom, potrebou mať nad všetkým kontrolu. Veľmi som sa mýlil. Vôbec ma tam nebolo treba,“ hovorí dnes už 51-ročný Američan. „Pamätám si, ako som sa vo svojich začiatkoch jednému respondentovi priznal, že je to môj prvý rozhovor z celej reportáže – úplne prvého seriózneho rozhlasového dokumentu v mojom živote. Pozrel mi do očí a povedal: ´Vieš čo? Toto nie je o tebe, je to o mne.´ A mal absolútnu pravdu. Bola to vynikajúca lekcia,“ spomína reportér.
Istý vzorec si pri svojej práci všímal zas a znova, či už v okamihoch, kedy vložil hrdinom svojich dokumentov do rúk diktafón, alebo vtedy, keď ho držal pred ústami respondentov sám. Všetci sa podvedome vystreli – zrazu ich niekto skutočne počúval, zrazu existovali. A existovať, to je predsa niečo znamenať. Mladý reportér za svoju prácu začal získavať množstvo žurnalistických ocenení, vrátane dvoch cien R. F. Kennedy Journalism Awards, štyroch Peabody Awards, Hillmanovej ceny či stáže v programe MacArthur Fellowship, ktorý sa pod familiárnou prezývkou „Grant pre géniov“ snaží podporovať potenciál originálnych a kreatívnych jedincov. Stále viac si však uvedomoval, že pre ľudí v jeho reportážach nebolo dôležité, že sa stali súčasťou dokumentu, oveľa väčšiu váhu pripisovali tomu, že sa o nich niekto zaujímal, že ich niekto počúval. A práve na to po rokoch kariéry zameral svoju pozornosť aj on.
Neobyčajné rozhovory
Myšlienka, ako robiť čo najviac sociálnych reportáží, ako dať príležitosť rozpovedať svoje príbehy nie desiatkam, ale státisícom ľudí, hniezdila v Davidovej hlave celé roky. Dokument samotný ho prestával zaujímať, preto sa rozhodol jeho schému obrátiť o 180 stupňov. Cieľom dokumentárnych cyklov tradične býva – vytvoriť umelecký, zábavný či vzdelávací produkt, ktorý si pozrie alebo vypočuje široká skupina ľudí. David však chcel vytvoriť koncept, v ktorom by samotné interview bolo účelom, zmyslom i cieľom celej vynaloženej energie. A tak vznikol projekt StoryCorps.
V roku 2013 v budove železničnej stanice Grand Central pribudla obdĺžniková búdka. Nie je zázračná, hoci zázraky sa v nej občas dejú. Jej účel by sa pre numerofilov dal zhrnúť do jednej vety: 2 ľudia, 40 minút, 1 úprimný rozhovor, 2 cédéčka. Ktokoľvek sem môže pozvať človeka, na ktorom mu záleží – svojho rodiča, dieťa, učiteľa, vďaka ktorému objavil svoje nadanie na etológiu a dnes skúma správanie goríl v pralese alebo poštára, ktorý mu každé ráno svojím úsmevom zlepší deň. Dobrovoľník vás uvedie dovnútra, usadí oproti sebe k stolu s mikrofónmi a dopraje vám súkromie. Potom už len kladiete dôležité otázky, no najmä pozorne počúvate, čo vám človek oproti vám hovorí. Presne 40 minút. Na čo je v živote najviac hrdý? Kedy sa cítil najviac osamelý? Je niečo, čo v živote ľutuje? Niečo, čo vám chcel vždy povedať, ale nenabral na to odvahu? Niečo, čo by chcel, aby ste vedeli, ak by toto bola vaša posledná konverzácia? Možností je milión. A ak si neviete rady, na webovej stránke projektu sú príklady otázok ušité na každú príležitosť. Na konci sú dve cédéčka s vaším rozhovorom: jedno pre účastníkov rozhovoru a jedna kópia, ktorá putuje do archívu Library of Congress (národná knižnica USA), kde je uchovaná pre budúce generácie. Ak raz vaše pra-pra-pravnúčatá zatúžia počuť váš hlas a spoznať váš príbeh rozpovedaný vašimi slovami, budú mať na to jedinečnú príležitosť.
Zuzana Zimmermannová
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2016)