Vládnu tvrdou rukou brazílskym uliciam. Pod svojou kontrolou majú biznis s narkotikami, pašovanie zbraní aj nelegálny hazard. Primeiro Comando da Capital (PCC) sa svojimi ašpiráciami ani nijako netaja, napokon, ich názov hovorí za všetko: Prvé velenie metropoly.
Životná cesta člena gangu je „buď – alebo“. V tieto dni trávi za mrežami takmer polovica z trinásťtisícovej členskej základne. V súčasnosti platia za najväčší kriminálny syndikát Brazílie, aspoň takto sa to píše v správe brazílskej vlády z roku 2012. Svoje bunky má minimálne v 22 z 27 tamojších federatívnych krajín, jej chápadlá však momentálne siahajú aj do Bolívie či Paraguaja. Gang neslávne preslávili nevyberavé metódy ako aj intenzívne násilie. Brazílčania majú dodnes v pamäti násilnosti, ktoré v metropole Sao Paulo vypukli v rokoch 2006 a 2012 následkom ukončenia prímeria medzi štruktúrami organizovaného zločinu a políciou. Čo sa skrýva za PCC a kam až siahajú jeho korene?
Väzenská vzbura
V Brazílii neexistuje snáď nič, čo by v menšej či väčšej miere nesúviselo s tamojším hlavným náboženstvom – futbalom. Inak tomu nebolo ani v prípade vzniku tejto organizovanej skupiny. Skupinu väzňov v zariadení v S?o Paule, ktorá sa nedokázala zmestiť do kože, vedenie väznice preradilo do mesta Taubaté a jeho vychýrenej väznice Piranh?o. Osem chlapíkov si tam pri futbalovej hre zvolilo názov Velenie metropoly – písal sa rok 1993 a práve tento moment možno považovať za položenie základov neskoršej obávanej skupiny. Medzi zakladateľmi nechýbali Misael „Misa“ Aparecido da Silva, Wander Eduardo Ferreira zvaný Cara Gorda (Tučná tvár), Antônio Carlos Roberto da Paix?o, Isaías Moreira do Nascimento alias Esquisito (Čudák), Ademar „Dafé“ dos Santos, Antônio Carlos dos Santos, ktorému nikto nepovedal inak ako Bicho Feio (Škaredá príšera), César Augusto Roris da Silva s prezývkou Césinha (Malý Cézar) a napokon José Márcio Felício zvaný Gelei?o (Bachor). Za vznikom gangu treba hľadať masaker, ktorý sa udial rok predtým, keď následkom ostrej reakcie vojenskej polície na vzburu vo väznici Carandiru umrelo 111 väzňov. Tento prípad dodnes rezonuje brazílskou spoločnosťou ako jeden z najhorších prípadov porušovania ľudských práv. André, jeden z pamätníkov tohto masakru (v tom čase bol aj on vo výkone trestu), si v dokumente z dielne Journeyman Pictures na tieto udalosti spomína nasledovne: „Celú noc sme strávili tým, že sme vláčili mŕtvoly. Hádzali ich do výťahovej šachty či vozíka na odpadky. Toto ste v TV nevideli.“ Zakladatelia gangu založili svoje štruktúry s pôvodným úmyslom bojovať proti štátnym represiám vo vnútri väzenského systému. Ako emblém začali používať symbol pripomínajúci čínsky yin yang, pričom ich krédom sa stala myšlienka vytvoriť rovnováhu medzi dobrom a zlom vďaka múdrosti.
Štát v štáte
Postupom času organizácia naberala čoraz viac členov a jej vplyv sa stále zvyšoval. No čoraz viac sa aj vzďaľovala svojmu pôvodnému poslaniu, keď pozornosť zamerala na ovládnutie jednotlivých sfér organizovaného zločinu. Zároveň v uliciach i za múrmi väzníc prebrala akúsi funkciu „štátu v štáte“ – z poplatkov, ktoré vyberala od svojich členov, dokázala zafinancovať nielen nákup zbraní či iné nevyhnutné náklady na budovanie kriminálnej organizácie, ale časť z takto získaných financií prerozdeľovala aj na podporu najchudobnejších členov komunity vo forme jedla či liekov. Na sklonku nového milénia sa na najvyššie priečky v hierarchii PCC postupne prepracúval Idemir Carlos Ambrósio s prezývkou Sombra (Tieň). Vo februári 2001 sa stal kľúčovou postavou paralelnej rebélie v 29 štátnych väzniciach v S?o Paule, keď simultánne prebiehajúce vzbury koordinoval cez mobilný telefón – výsledkom bolo 16 mŕtvych väzňov. Po piatich mesiacoch našli mŕtveho aj samotného Ambrósia, prezývaného aj Otec. Na smrť ho ubili piati členovia vlastného gangu. Od tohto momentu vedenie prevzali Césinha s Gelei?om. K ich strategickým krokom patrilo aj upevnenie aliancie s iným kriminálnym syndikátom, Comando Vermelho z Rio de Janeiro. Novopečená vedúca dvojica spustila sériu razantných útokov voči vysoko postaveným predstaviteľom väzenského systému, čo s nevôľou sledovali umiernenejšie frakcie gangu – interné rozpory medzi jednotlivými líniami viedli v novembri 2002 k ich odvolaniu z čela a prenechaniu vedenia Marcosovi „Marcolovi“ Williansovi Herbasovi Camachovi. A s odvolanou dvojicou sa nové vedenie vysporiadalo zabitím. No ani nový šéf gangu nezostal dlho „umiernený“ – PCC v marci 2003 pod jeho vedením odstraňuje sudcu Antonia Diasa, dovtedy riadiaceho nápravné stredisko v najstráženejšej väznici, aby tak demonštrovalo svoju silu a demoralizovalo vládu.
Peklo v uliciach
Napätie eskalovalo, až napokon prišiel krvavý máj 2006, vtedy členovia PCC zrealizovali útoky na policajné stanice. V uliciach S?o Paula sa rozpútalo peklo a došlo k opakovaným otvoreným stretom príslušníkov kriminálnych gangov so strážcami zákona. Prím hrali predovšetkým členovia PCC, ktorí za 15 rokov činnosti, pôvodne motivovanej snahou o zlepšenie podmienok v extrémne preplnených brazílskych väzeniach, prerástli v skutočné kriminálne impérium, kontrolujúce podstatnú časť organizovaného zločinu v najväčšom meste Južnej Ameriky. Rozbuškou pouličných násilností sa stali snahy štátnych autorít o oslabenie vplyvu PCC. Špecializované zložky polície, určené na boj proti kriminálnym živlom, vypracovali plán, na základe ktorého sa mali vedúce postavy syndikátu dôsledne izolovať rozdelením do najprísnejšie strážených väzenských zariadení. Takto sa malo zabrániť vzájomnej koordinácii krokov jednotlivých lídrov. Tieto plány však, nanešťastie z pohľadu štátnych orgánov, unikli do prostredia organizovaného zločinu, čo vyvolalo salvu zúrivých reakcií zo strany PCC. Policajné vedenie zareagovalo snahami o preradenie 765 najnebezpečnejších členov PCC do väznice Presidente Venceslau s najvyššou ostrahou. Na pohode zločincom nepridal ani incident, súvisiaci s prebiehajúcim svetovým šampionátom vo futbale: obývaný veterán gangu Marcos Williams Herbas Camacho, známejší pod prezývkou Marcola, sa dožadoval 60 televízorov pre seba a svojich druhov, aby mohli sledovať, ako si počínajú „kanárici“ na MS v Nemecku. Orgány im však tento luxus nedopriali.
Otvorené zrážky
Na druhý deň, 12. mája 2006, vedenie PCC vydáva tajný rozkaz na ofenzívu v uliciach, hlásené sú prvé útoky na policajné stanice, policajtov či vojenských dôstojníkov, spolupodieľajúcich sa na strážení najnebezpečnejších väzníc. Najviac si to odnieslo 55. oddelenie polície, ktoré čelilo sústredenému útoku po zuby ozbrojených posádok pätnástich áut. Následne prepukli násilnosti v uliciach, ale najmä vo väzniciach – do rána hlásili vzbury v 24 väzniciach, do ktorých bolo zapojených vyše 24.000 väzňov. Polícia sa snažila situáciu riešiť zadržiavaním väzňov, podozrivých z vyvolávania násilností, tí však zareagovali zadržiavaním niekoľkých desiatok policajtov a väzenských zamestnancov ako rukojemníkov. Vážnosť situácie zalarmovala aj politické špičky. Zo stretnutia medzi guvernérom Cláudiom Lembom a vedením jednotlivých zložiek polície vzišlo jednohlasné rozhodnutie: zmobilizovať všetkých príslušníkov polície. Na konci dňa sa počet hlásených obetí zastavil na čísle 32 (z toho 22 policajtov, 5 väzenských strážcov, štvorica kriminálnikov a jeden civilista). Nasledujúci deň polícia spustila rozsiahlu ofenzívu, protistrana sa však nenechala zastrašiť. Výsledok: ku koncu dňa sa vzbura preniesla do 71 väzníc zo 105 v štáte S?o Paulo. Násilie gradovalo aj v uliciach, niekoľko autobusov zhorelo do tla a viacero bánk hlásilo lúpežné prepadnutia.
Krvavý kúpeľ
Udalosti výrazne zasiahli do života krajiny, ktorá sa ešte hodnú chvíľu spamätávala z extrémnej dávky násilia. Krvavý sled udalostí bol na pretrase aj v akademických kruhoch – profesor Ignacio Cano, expert na násilie z Univerzity v Rio de Janeiro: „Krvavý máj bol zásadnou udalosťou v živote krajiny. Nestalo sa to po prvýkrát. Ale rozsah, množstvá väzníc zapojených do výtržností či počet napadnutých a zabitých policajtov, ako aj počet zasiahnutých regiónov, naznačovali, že tentoraz šlo o dôkladne koordinované udalosti. Štát bol pritom neschopný túto hrozbu zachytiť a efektívne ju potlačiť.“ Kolobeh násilia umocňovala aj túžba policajtov o pomstu za mŕtvych kolegov. Cano: „Množstvo policajtov sa oprávnene obávalo. A očividne mnohí z nich sa rozhodli vziať spravodlivosť do vlastných rúk, čo zlepšeniu situácie nepomohlo, skôr problémy ešte viac prehĺbilo.“ Bilancia niekoľkodňového krvavého kúpeľa bola šokujúca aj na miestne pomery: veľkú časť z množstva vyše 400 mŕtvych (policajtov, kriminálnikov i civilistov) tvorili práve obete policajnej pomsty. Po miestnych favelách (getá brazílskych veľkomiest) sa začali pohybovať maskovaní muži – popravčie čaty, zložené buď zo súčasných, alebo bývalých policajtov, konajúcich na vlastnú päsť.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2016)