3. časť – Gangsterské legendy
Federácia talianskych klanov Five families, Caponeho chicagské impérium či jeho úhlavní rivali z North Side Gang – tieto i ďalšie kriminálne syndikáty narobili mnohé vrásky na tvárach štátnych autorít, zamestnávali senzácie chtivé média a preliali hektolitre krvi v uliciach amerických veľkomiest. Históriu amerického organizovaného zločinu však písali aj štvanci, ktorí sa v období Veľkej hospodárskej krízy uchýlili k bankovým lúpežiam či iným kriminálnym aktivitám. Najslávnejšie postavy, ktoré zrodil tento maximalizovaný boj o pouličnú kredibilitu a kontrolu nad výnosným ilegálnym biznisom, napísali množstvo príbehov, s trajektóriou rovnako nevyspytateľnou ako odraz olovenej guľky.
Výpočet najväčších legiend amerického podsvetia by bol neúplný bez mena Al Capone. Narodil sa ako Alphonse Gabriel Capone (1899) v Brooklyne (New York City, USA) do rodiny talianskych prisťahovalcov. Už na prahu dospelosti sa stal súčasťou obávaného newyorského gangu Five Points, ktorý založil neapolský rodák Paolo Vaccarelli, známy skôr ako Paul Kelly. V extrémne násilnom gangu začínali aj také neskoršie esá ako Lucky Luciano, Meyer Lansky, Bugsy Siegel, Johnny Torrio či napokon Al Capone.
Al Capone
Drsné prostredie newyorských ulíc, navyše v štruktúrach rešpektovanej organizácie so solídnym lokálnym politickým krytím, vycibrilo v ctižiadostivom mladíkovi vlastnosti, ktoré mu neskôr umožnili výrazne rozvíriť hladinu v celoštátnom meradle. Pracoval najmä ako vyhadzovač v bordeli, neskôr sa však presunul za Torriom, ktorý medzitým New York opustil, aby v Chicagu rozbehol vlastný biznis. Práve mladého Caponeho si vyhliadol ako osobného strážcu. Torrio sa snažil využiť situáciu, ktorá nastala po uzákonení zákazu výroby a predaja alkoholických nápojov a získať kontrolu nad nelegálnym obchodom. Čoskoro sa však Torrio ocitol vo vážnej konfrontácii s hlavným konkurentom v chicagskom podsvetí, prevažne írsko-americkým gangom North Side. Ten šiel tvrdo po jeho krku a iba o chlp ušiel hrobárovi z lopaty. Keď sa následne stiahol, ambiciózny Capone vycítil šancu a okamžite obsadil uvoľnenú pozíciu bossa.
Po získaní lukratívneho miesta sa zameral na upevnenie novo nadobudnutej pozície, pričom si zvolil kombináciu extrémne násilnej zastrašovacej kampane a sofistikovanej spolupráce so špičkami miestnych úradov. Ľudí ochotných spolupracovať našiel v policajných štruktúrach, ale aj na radnici, dokonca v osobe samotného primátora Williama Halea Thompsona, ktorého napojenie na jeho syndikát Chicago Outfit (známeho aj ako Chicago Mafia alebo Chicago Mob) bolo verejne známe. Značnú časť Caponeho príjmov tvorili zisky z nelegálneho obchodu s alkoholom, svoj vplyv však rozširoval aj v ďalších oblastiach: úžerníctvo, prostitúcia, gambling, vydieračstvo, nájomné vraždy či politická korupcia (medzi bežné a vysoko výnosné aktivity podobných kriminálnych zoskupení patrilo i ovplyvňovanie volieb zabezpečením dostatočného množstva hlasov pre spolupracujúceho politika).
Gangsterská celebrita
Capone sa čoskoro stal miestnou celebritou a v médiách mu prischli prezývky ako Big Boy, Big Al alebo azda najznámejšia, Scarface. Prezieravý gangster systematicky a cieľavedome pracoval na vylepšovaní svojho imidžu, keď nezanedbateľnú časť svojich príjmov venoval na charitu či na podporu miestnych komunít, čím si získaval masovú podporu mnohých bežných obyvateľov mesta, zároveň však rástli aj zástupy neprajníkov. Misky váh sa definitívne naklonili v jeho neprospech, keď sa na Valentína roku 1929 chicagská verejnosť za bieleho dňa stala svedkom krvavého vybavovania účtov medzi znešvárenými skupinami: Outfitom a North Side Gangom. Reputácia Chicaga značne utrpela a bolo čoraz obtiažnejšie zbaviť sa nálepky mafiánskeho mesta, čo viedlo ku zvýšenému tlaku zo strany najprominentnejších obyvateľov i médií na miestne autority. Tieto okolnosti donútili orgány činné v trestnom konaní konečne pristrihnúť krídla Verejnému nepriateľovi č. 1, ako Caponeho zrazu začali titulovať. Najťažšie zločiny, spojené predovšetkým s biznisom okolo prohibície, však zostali neodhalené, lebo otvorenie týchto prípadov by automaticky muselo znamenať aj obvinenie mnohých spolupracujúcich prominentov z radov politických či policajných špičiek. Tohto scenára sa obávali mnohí, a tak ho napokon obvinili „iba“ z relatívne „nevinných“ daňových podvodov. V ostro sledovanom súdnom procese gangster vytiahol právnikov najťažšieho kalibru, napokon mu to však nebolo nič platné a odsúdili ho na 11 rokov odňatia slobody. Podnik po ňom prevzal Frank Nitti, neskôr na čele Outfitu dlho pôsobili Paul Ricca a Tony Accardo. Napokon si Capone z trestu odsedel iba osem rokov, aj vzhľadom na zdravotné problémy a postupujúcu demenciu (súvisiacu so syfilisom). Posledné roky života sa jeho stav rapídne zhoršoval, už v roku 1946 (mal 47 rokov) lekári hlásili, že jeho mentalita sa približuje 12-ročnému dieťaťu. O rok nato skonal dôsledkom infarktu.
Zanechal výraznú stopu v histórii organizovaného zločinu, zároveň sa však stal skutočným pop kultúrnym fenoménom – jeho výzor (čiarkovaný oblek a neodmysliteľný klobúk), maniere i spôsoby riešenia najrozličnejších situácií sa stali častou predlohou pre filmové, knižné či komiksové postavy, vďaka čomu sa stal akýmsi archetypom ultimátneho gangstra. Odhaduje sa, že priamo či nepriamo spôsobil smrť vyše tridsiatky osôb.
Detská tvár
Hospodárska kríza (1929 – 1939) výrazne sťažila životy bežných Američanov, čo pochopiteľne viedlo k výraznému nárastu kriminality. Mnohí mali totiž iba dve možnosti: umrieť od hladu pre neschopnosť konvenčnej ekonomiky uspokojiť potreby ľudí, alebo presunúť sa do šedej sféry. Nečudo, že táto éra zrodila mnohé legendy kriminálneho sveta: chýry o bankových lupičoch či lokálnych gangstroch prichádzali zo všetkých kútov Štátov. Medzi notoricky najznámejších patrí Lester Joseph Gillis, známejší pod prezývkou Baby Face Nelson. Tú získal vďaka mladistvému vzhľadu a šťúplej postave. Narodil sa v Chicagu v roku 1908 a už v detstve bol značne problémový. Ako sedemročný našiel zbraň, s ktorou nechtiac postrelil istú ženu, za čo si vyslúžil rok v polepšovni. V trinástich sa tam dostal znova, keď jazdil v ukradnutom aute, jediným motívom takéhoto konania vraj bolo potešenie a vzrušenie z ilegálnej aktivity. Ako tínedžer už pričuchol ku gangsterskému životu, keď viedol jednu z lokálnych partičiek. Započal spoluprácu s rozličnými kriminálnymi organizáciami, jeho služby ako distribútora ilegálne predávaného alkoholu využívali aj vychytené gangy (nie však Al Capone, ako sa občas nesprávne píše), no čoskoro sa začal špecializovať na lúpežné prepady. V roku 1930 sa jeho skupine podarilo niekoľko vydarených vlámačiek, pri ktorých si zväčša vytipovali lepšie situované obete, ku ktorým sa vlámali, pričom ich spútali, zalepili im ústa a prehľadali dom. V prepočte na dnešné doláre im to vynieslo úlovok (napríklad v podobe šperkov) v hodnote niekoľkých stoviek tisíc dolárov, ba aj značnú publicitu, keď ich médiá na základe spomínaného postupu označili za „Páskových banditov“. Ešte v tom istom roku Baby Face „spravil“ aj svoju prvú banku. Neskôr sa mu dokonca podaril kardinálny úlovok, keď manželku starostu Thompsona (známeho pre otvorenú spoluprácu s Al Caponem) obral o šperky v hodnote 18.000 dolárov. Mimochodom, práve na základe jej opisu mu prischla prezývka Baby Face: „Mal detskú tvár. Bol pekný, skôr chlapec ako muž.“
Spojenectvo s Dillingerom
Po zverejnení jeho identity sa autoritám postupne podarilo pochytať väčšinu dôležitých členov gangu, vrátane jeho lídra. Ten mal však tuhý koreň. V chládku dlho nepobudol, pri presune do inej väznice sa mu podarilo utiecť… V nasledujúcom období sa často presúval, pričom zakaždým v aktuálnom mieste pobytu rozvíjal spoluprácu s rôznymi lokálnymi gangstrami, o. i. s Alvinom Karpisom (FBI ho istý čas titulovala ako verejného nepriateľa č. 1; bol známy aj rekordným časom, stráveným v Alcatraze) či Johnom Paulom Chaseom. Neskôr skoncentroval všetky sily a vrhol sa do zostavovania nového tímu, ktorý mal pod jeho velením lúpiť banky. V marci roku 1934 sa podľa niektorých zdrojov mal spolupodieľať na slávnom úteku z väzenia v podaní iného špecialistu na banky, Johna Dillingera.
Ten písal svoj vlastný príbeh – keď ho v roku 1924 prichytili pri prepadnutí predajne potravín, vyniesli nad ním nekompromisný rozsudok: v chládku strávil dlhých deväť rokov. Práve tam sa z neho stal plnohodnotný člen podsvetia, zblížil sa s mnohými veteránmi zločineckej scény a vytvoril si sieť kontaktov, ktorú využil, akonáhle opustil priestory väzenia. Prakticky okamžite po prepustení sa stal lupičom a postrachom všetkých bánk, za čo ho úrady čoskoro odmenili ďalším pobytom vo väzení. Z neho mu vraj pomohli Nelsonovi ľudia, čo naznačovalo, že sa črtá veľké strategické spojenectvo oboch lupičských „hviezd“. Ich prvou spoločnou akciou sa stala lúpež banky v Sioux Falls, odkiaľ si šesťčlenná skupina (s Baby Faceom, Dillingerom, ale aj Chaseom v zostave) odniesla takmer 50.000 dolárov.
Tieto akcie sa spravidla nikdy nezaobišli bez zranení a strát na životoch, gangstri sa totiž s privolanými policajtmi nijako nemaznali a zľutovania nemali ani s ľuďmi, predstavujúcimi justičné hrozby – chlapa, ktorý mal svedčiť proti ich spojencom, našli rozštvrteného a hodeného do opustenej baníckej šachty… Keď sa v apríli 1934 celý gang, aj s priateľkami a manželkami, vybral zrelaxovať na víkend do rezidencie Little Bohemia vo Wisconsine, polícia dostala tip. Agenti FBI však akciu zbabrali, a tak hoci samotný Baby Face sa ocitol v priamom ohrození (agent FBI ho vraj mal na muške, no zabudol si pištoľ odistiť, čo ho stálo život), gangstrom sa podarilo uniknúť. Následne sa spustil mediálny hon na šéfa FBI Johna Edgara Hoovera, keďže nevydarená akcia stála životy nevinných ľudí. Postupne sa však podarilo dolapiť mnohých členov skupiny. Nelson s Dillingerom ale úspešne unikali. Skupina i v zdecimovanej podobe a pod neustálym tlakom pokračovala vo svojich aktivitách – pri bankovej lúpeži v South Bend (Indiana) sa vraj svedkovia dušovali, že spolu s dvojicou zhliadli aj ďalšieho známeho lupiča Charlesa „Pretty Boy“ Floyda. Napokon v júli 1934 FBI dostala Dillingera, keď ho zabila počas prestrelky v Chicagu a o tri mesiace neskôr dostali aj Floyda. Následne riaditeľ FBI Hoover prehlásil za Verejného nepriateľa č. 1 posledného mohykána skupiny, Nelsona. Ten sa spolu s manželkou a najvernejším druhom Chaseom ešte niekoľko týždňov úspešne schovával, napokon si ho však FBI našla. Po prestrelke v mestečku Barrington, neďaleko Chicaga, lupičská legenda umrela na následky zásahu guľkou. Jeho úmrtiu podľa výpovedí svedkov a preživších účastníkov predchádzala dramatická naháňačka, nezmara Nelsona pritom vraj skolilo napokon až deväť dobre mierených striel, z ktorých síce väčšina skončila v jeho nohách, avšak jeden zásah do brušnej dutiny sa ukázal ako fatálny. Jeho ženu Helen napokon odsúdili iba na rok za vypomáhanie pri úteku, s Chaseom sa však už nemaznali – nasledujúcich 32 rokov strávil vo väzení. Posledných takmer sedem rokov strávil na slobode, keď dokonca o jeden rok prežil arci-nepriateľa svojej niekdajšej skupiny Hoovera.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)