LSD, mágia, kvantová fyzika
Spisovateľ, esejista, filozof a mystik vryl hlbokú ryhu do viacerých oblastí ľudskej činnosti. Sofistikované romány z jeho pera bavili a zároveň nútili k zamysleniu. Najmä jeho kultová trilógia „Illuminatus!“ sa dodnes považuje za ultimátny konšpiračný thriller, ktorý spoludefinoval celý žáner conspiracy fiction. Vo svojich filozofických prácach zasa rozvíjal neortodoxné teórie o štruktúre a povahe reality, pričom sa opieral nielen o východné filozofie či okultistické tradície, ale aj o kvantovú mechaniku.
Narodil sa ako Robert Edward Wilson 18. januára 1932 v Brooklyne (New York, USA). V detstve zažil niekoľko sťahovaní a prekonal detskú obrnu, niektoré jej symptómy (svalové kŕče) sa mu pravidelne vracali aj v dospelosti. Rodičia ho vychovávali v náboženskom duchu, navštevoval katolícku základnú školu. Po jej absolvovaní pokračoval na technicky zameranej strednej škole. V tomto prostredí, uprednostňujúcom seriózne vedecké bádanie, technologickú kreativitu a rozvoj inžinierskych poznatkov, sa postupne zbavoval katolíckych nánosov. Tomuto procesu napomohlo aj štúdium filozofie, dejín či tzv. všeobecnej sémantiky, ako aj záujem o sci-fi. Po dokončení štúdií vystriedal viacero zamestnaní, chvíľu pôsobil ako šofér sanitky, aby vzápätí zmenil pôsobisko a pracoval ako predajca či asistent. Popri práci naďalej nasával poznatky z rôznych oblastí: zaujal ho novátorský psychoanalytik Carl Gustav Jung, kontroverzný Wilhelm Reich, aj hlásna trúba pacifistického hnutia Bertrand Russell. Pri rozširovaní svojich horizontov neraz siahol aj po celkom protikladných dielach: študoval spisy boľševického revolucionára Leva Trockého i nepísanej „ideologičky“ voľnotrhového kapitalizmu Ayn Randovej. Ako dvadsaťročný nastúpil na vysokoškolské štúdium elektrického inžinierstva a matematiky, štúdiá však nedokončil. Ten istý scenár sa zopakoval aj o niekoľko rokov neskôr, keď začal študovať angličtinu – opäť však bez zdarného konca.
V Playboyi
Od konca 50. rokov pracoval ako nezávislý novinár a copywriter, práve do tohto obdobia sa datuje vznik jeho autorského pseudonymu – na počesť starého otca si medzi prvé meno a priezvisko začal písať Anton namiesto Edwarda. Pri tvorbe sa nechával inšpirovať aj psychedelikami – po rokoch aktívneho fajčenia marihuany začal experimentovať s meskalínom. Chvíľu spolupracoval s magazínom Balanced Living, podporujúcim návrat k agrárnemu spôsobu života a sebestačnosti ako prevencii pred podobnými ničivými hospodárskymi krízami, aká sa udiala v 30. rokoch. Neskôr spolupracoval s magazínom Fact, ktorý prinášal satirický pohľad na aktuálne dianie. Odtiaľ sa presunul do svojej prvej dlhodobejšej štácie, čoraz známejšieho magazínu Playboy.
Popritom krátko pôsobil v experimentálnom vzdelávacom stredisku FANY (Free University of New York), ktoré v roku 1965 založili profesori, vyhodení z iných univerzít pre socialistické postoje alebo antimilitaristické stanoviská. Prednášal v ňom na tému anarchistických politických metód. S odstupom rokov hodnotil šesťročné pôsobenie v redakcii pánskeho magazínu pozitívne, oceňujúc šírku autorskej slobody, ktorú mu poskytovala. Tieto roky z hľadiska jeho ďalšieho vývoja mali značne formatívny význam hneď v niekoľkých ohľadoch: prvýkrát spolupracoval s neskorším dlhoročným kolegom Robertom Sheom, spoznal sa so spisovateľom Williamom S. Burroughsom či beatnickým básnikom Allenom Ginsbergom. Poznatky o zmenených stavoch vedomia si prehlboval štúdiom materiálov známeho LSD nadšenca Timothyho Learyho. Po ukončení pôsobenia v Playboyi a dovŕšení 40 rokov sa začal naplno venovať vlastnej tvorbe.
Konšpiračný kult
Ešte počas pôsobenia v Playboyi začal s Robertom Sheom pracovať na románe „Illuminatus!“. V magazíne mali spoločne na starosti fórum, v rámci ktorého odpovedali na otázky čitateľov. Mnohí z nich posielali paranoidné listy, opisujúce ich predstavy o najrozličnejších svetových sprisahaniach, čo dvojicu autorov náramne bavilo. Objavovali sa aj ozajstné bizarnosti, napríklad domnienka, že Adam Weishaupt, zakladateľ tajomného bavorského spolku Iluminátov, zabil Georgea Washingtona, aby následne prevzal jeho identitu a slúžil ako prezident Spojených štátov. Keď sa z podobnej korešpondencie nazbierala celá kôpka, Robert Shea svojho spolupracovníka podpichol: „Predstav si, čo by sa stalo, keby na podobné zápisky natrafil nejaký newyorský poliš. Myslím, že by to bol dobrý základ pre thriller!“ Wilson túto výzvu prijal a okamžite zo seba vychrlil prvú kapitolu.
Shea zareagoval druhou kapitolou. Ken Campbell, ktorý sa neskôr spolupodieľal na divadelnej adaptácii románu, túto zaujímavú prestrelku opísal nasledovne: „Oni vlastne hrali akúsi hru. Bolo to akoby jeden povedal: ‚stavím sa, že keď to takto uzavriem, nebudeš môcť pokračovať!‘ Druhý však vzápätí zakontroval: „Nie, nemôžem, ale ja to spravím takto…‘“ Obaja autori popustili uzdu fantázii, aby vytvorili svet, v ktorom sa všetky tie šialenosti z korešpondencie stanú holou skutočnosťou.
Veľkú inšpiráciu poskytol aj bizarný pseudonáboženský spolok diskordiánov (založený v roku 1963), ktorý uctieval grécku bohyňu chaosu Eris. Od tohto kultu, mnohými považovaného za parodické náboženstvo (podobne ako tzv. pastafariáni), si vypožičali značnú časť „terminológie“ i dejotvorných elementov. Neortodoxný prístup dal vzniknúť vtipnému, nekonvenčnému dielu, aj keď možno pre bežného čitateľa značne nesúrodému. Shea totiž viac inklinoval k akejsi melodráme, kým Wilson nezaprel svoje satirické pero. Vydavateľstvá sa spočiatku voči experimentálnemu počinu stavali zdržanlivo, napokon sa však predsa len dostal na regály kníhkupectiev, rozdelený na tri časti. Prvá časť „The Eye in the Pyramid“ vyšla v roku 1975, čoskoro ju nasledovali ďalšie dve: „The Golden Apple“ a „Leviathan“. Od 80. rokov už zväčša všetky tri časti vychádzali naraz ako súčasť jednej knihy pod názvom „The Illuminatus! Trilogy“.
Uletený trip
Dobrodružný román s výraznou dávkou satiry a postmoderného prístupu si berie na paškál paranoju amerického obyvateľstva a ich fascináciu konšpiračnými teóriami. Spája pritom témy ako alternatívny výklad dejín (úzko previazaný s existenciou mocných tajných spolkov), okultizmus, ezoterika, magický symbolizmus či kontrakultúrne hnutie 60. rokov. Autori sa pri písaní dokonale vybláznili: z deja pozliepaného z faktov, poloprávd, domnienok a absurdít srší irónia, vtip i satira. Jednotlivé kapitoly tvorí nejasná spleť dialógov, halucinácií, myšlienok, snov či imaginácií postáv. Autori rozohrávajú s čitateľom veľkú hru, pri ktorej sa prenáramne bavia – nešetria najrozličnejšími narážkami, často (a radi) si protirečia; čo platí v jednej kapitole, zrazu v nasledujúcej neplatí. Absurdná znôška nejasných a často navzájom nesúvisiacich fragmentov sa začína pri snahe dvojice newyorských detektívov objasniť prípad atentátu na redakciu ľavicového plátku Confrontation.
Vyšetrovatelia čoskoro zistia, že jeho redaktori Joe Malik a George Dorn boli na stope tajnému spolku, ktorý sa podieľal na vražde bratov Kennedyovcov či Martina L. Kinga. Pri štúdiu dokumentov, ktoré dvojica žurnalistov zozbierala, sa detektívom postupne otvára utajený svet mocných organizácií, súperiacich o získanie rozhodujúceho vplyvu vo svete: Iluminátom, reprezentujúcim sily Poriadku, odnepamäti čelí voľné zoskupenie troch organizácií (ELF, LDD a The JAMs) predstavujúcich sily Chaosu. Rozprávači sa striedajú, čas a priestor sa zlievajú, pričom sa flexibilne presúvame medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. V jednu chvíľu sledujeme udalosti súvisiace s nepokojmi v Chicagu, aby sme sa vzápätí presunuli pod morskú hladinu do pompéznej ponorky Hagbarda Celinea, bojovníka proti Iluminátom.
Psychedelický trip niektorej z postáv striedajú mysteriózne udalosti v bavorskom Ingolstadte na európskom Woodstocku, popritom sa neustále spomína akýsi ostrovček Fernando Poo, ktorý sa v ovzduší studenej vojny stáva ohniskom stretu svetových mocností. Dej pritom neustále lemujú vulgárnosti, násilie a vysoká dávka sexu. Dôvod? Spisovateľským „humoristom“ takéto klišé poslúžilo azda iba na to, aby si mohli vystreliť aj zo seba samých. V samotnom diele totiž vyslovujú myšlienku, že bez takýchto doplnkov by bol predaj „zlej knihy s nevýraznými postavami, pretláčajúcej nezmyselné konšpirácie“ prakticky nemožný. Na iných stránkach zasa hlavné postavy podchvíľou váhajú, či nie sú náhodou súčasťou nejakého uleteného príbehu… Objavujú sa v ňom aj skutočné postavy – spomínajú sa politici, aktéri vtedajšieho spoločenského diania, historické postavy, ale aj významní mágovia (napríklad Crowleyho organizácia Argentium Astrum). Nechýbajú slovné hračky, ironické narážky a referencie na iných autorov a ich diela, predovšetkým legendárny H. P. Lovecraft je silne prítomný v podobe postáv, monštier či miest z jeho fiktívnej mytológie Cthulhu.
O Iluminátoch
Rozprávka pre paranoikov – ako niektoré médiá trilógiu vtipne označili – si získala priazeň kritikov a zaznamenala solídne úspechy v predajnosti. Týždenník The Village Voice dokonca dielo nazval „ultimátnou konšpiračnou knihou“ a „najväčším sci-fi kultom od čias ‚Dune‘“. Získal si armádu skalných priaznivcov, vďaka čomu sa dodnes teší neodškriepiteľnému štatútu kultu. Román chtiac-nechtiac výrazne spopularizoval tému konšpiračných teórií (najmä tých, ktoré sa odvíjajú od predpokladu, že hnutie Iluminátov pôsobí v utajení až dodnes), pričom podnietil vznik ďalších kníh, komiksov, divadelných hier či dokonca populárnej kartovej série Illuminati. Veľkú inšpiráciu čerpali z fantastického univerza vytvoreného dvojzáprahom Wilson-Shea aj britskí techno-anarchisti KLF, jedna z najpredávanejších hudobných kapiel prelomu 80. a 90. rokov.
Samotný Wilson na túto tému (už samostatne) viackrát knižne nadviazal a rozličnými sequelmi či spin-offmi rozširoval svoje univerzum. Keď sa ho po rokoch novinári spýtali, čo si vlastne myslí o iluminátskych konšpiračných teóriách, odpovedal typicky wilsonovsky: „Po dôkladnom 30-ročnom štúdiu Iluminátov si myslím, že predstavovali krátko trvajúcu skupinu voľnomyšlienkarov a demokratických reformátorov, ktorí sformovali tajnú spoločnosť v rámci slobodomurárstva. To len využili ako zásterku pre svoje aktivity, kedy sa spikli proti všetkým kráľom. Želal by som si, aby svoju prácu dokončili a zbavili sa aj britskej kráľovskej rodiny, ale aj tak sa im na kontinente celkom zadarilo. Škoda, že sa im nepodarilo zosadiť ani pápeža, ale myslím si, že stále pracujú na tomto projekte, takže držím im palce.“ Ako to už uňho býva zvykom, dekódovanie toho, čo hovorí, si vyžaduje aktívne zapojenie príjemcu informácie, ktorý sám musí intuitívne rozhodnúť, čo z toho vyslovil vážne a čo so zamlčaným úškľabkom; ale aj tí, ktorým sa to nepodarí, sa môžu aspoň pousmiať na jeho obľúbených kontradikciách…
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)