NHL nie je iba o sláve a víťazstvách. Na najvyššie méty dosiahne iba málo hráčov a mnohí sa na vlastnej koži presvedčujú, že iba talent nestačí. Od viacerých hokejistov sa očakával prienik medzi absolútnu elitu, avšak z rôznych dôvodov tlak neustáli a čoskoro upadli do šedého priemeru.
Hoci hokej ponúka mnoho prípadov, keď sa hráči vyšvihli do absolútnej špičky predovšetkým vďaka enormnému úsiliu, obrovskej dávke disciplíny a odriekania, zväčša sa už v žiackom alebo dorasteneckom veku dá na základe talentu a preukazovaných zručností predpokladať, kto dosiahne viac. Napokon, súčasný hokejový svet pozostáva z ohromnej, komplexnej siete najrozličnejších vzťahov, od športových až po tie komerčné, ktorých neodmysliteľnú súčasť predstavujú aj odborne podkutí skauti. Tí si u mladých hokejistoch všímajú aj vlastnosti, z ktorých mnohé presahujú rámec samotného pôsobenia na ľade, nakoľko môžu výrazne zasiahnuť do neskoršieho hráčskeho rastu (rodinné zázemie, záľuby, vôľové vlastnosti). Napriek tomu sa nedá vyhnúť omylom pri skladaní mozaiky budúceho tímu, o čom sa presvedčili mnohí manažéri franšíz NHL. Do hry totiž vstupujú aj faktory, s ktorými sa nedá v predstihu rátať a ktoré nedokáže vopred správne vyhodnotiť ani ten najlepší skaut. Preto história NHL ponúkla nemálo prípadov, keď sa z očakávaných hviezd súťaže vykľuli najväčšie sklamania.
Premárnený talent
Vo výpočte najväčších prepadákov histórie NHL nemôže chýbať Alexandre Daigle, draftová jednotka z roku 1993. Keď si talentovaného mladíka uchmatla Ottawa Senators, klub doň vkladal veľké nádeje, lebo iba rok predtým sa pripojil do NHL a v prvých rokoch sa spoliehal na možnosť draftovať hráčov z najvyšších pozícií draftových rebríčkov, aby vytvoril silnú kostru tímu a následne zaútočil na Stanley Cup. Vcelku sa to aj darilo, keď Senátori postupne získali Alexeja Jašina (1992), Radka Bonka (1994), Bryana Berarda (1995 – neskôr získali výmenou zaň spoľahlivého zadáka Wadea Reddena), Chrisa Phillipsa (1996) a nášho Mariána Hossu (1997). Na rok 1993 by však najradšej zabudli… Daigle patril medzi najväčšie generačné talenty, keď v juniorskej QMJHL trhal siete: 247 bodov v 119 zápasoch v priebehu dvoch sezón hovorilo jasnou rečou. Všetko nasvedčovalo, že z neho vyrastie nová superhviezda, ktorá si podmaní NHL. Preddraftové vyhliadky si ešte vylepšil, keď si s kanadským juniorským tímom zaknihoval víťazstvo na MS do 20 rokov. Pred draftom sa spustili obrovské šachy, budúcu hviezdu chcel mať v tíme každý, Ottawa však tučným ponukám statočne odolávala. Keď si napokon podľa očakávania vybrali Dainglea, draftová jednotka veľkohubo vyhlásila: „Som rád, že som sa stal jednotkou, lebo dvojku si nikto nepamätá.“ Mimochodom, tou dvojkou bol Chris Pronger, neskorší olympijský víťaz a člen Siene slávy NHL.
Klub svoju novú nádej od začiatku hýčkal, keď mu ponúkol neštandardne vysoký nováčikovský kontrakt, kvôli ktorému neskôr vedenie NHL zaviedlo platový strop pre nováčikov. V prvej sezóne sebavedomý mladík síce naznačil svoj potenciál (51 bodov), v ďalších dvoch sezónach sa však jeho progres spomalil a druhý veľký talent v tíme, Rus Alexej Jašin, ho permanentne zatieňoval, čo vzhľadom na jeho nižší plat vyvolávalo v tíme zlú krv. Klub naďalej pretláčal Kanaďana v nádeji, že im slabnúci plamienok podarí rozdúchať. Daingle bol nedotknuteľný a keď ho tréner Rick Bowness v novembri 1995 preradil do 4. útoku, nasledoval trénerov vyhadzov. Napokon však aj vedenie prešla trpezlivosť a keď sa jeho výkony nezlepšovali ani v piatej sezóne, vytrejdovali ho do Philadelphie. Odvtedy sa z neho stal cestovateľ: počas dvoch sezón vystriedal štyri kluby, z toho jeden farmársky, keď ho v sezóne 1999/2000 Rangers preradili do Hartfordu. Frustrovaný sa napokon už ako 25-ročný rozhodol zavesiť korčule na klinec a presunúť sa do zábavného priemyslu. Po dvoch rokoch mimo ľadových plôch sa ale predsa rozhodol, že to ešte skúsi. V Pittsburghu mu dali šancu, viac času však strávil na farme. Následne zažil solídnu sezónu v Minnesote (2003 – 2004), keď sa s 51 bodmi stal najproduktívnejším hráčom tímu. Avšak vzhľadom na očakávania, ktoré doň svet NHL kládol, to bolo málo. Keď ho Wild v roku 2006 znova preradil na farmu, brány najprestížnejšej ligy sveta sa pred ním definitívne zavreli. Následne sa presunul do švajčiarskej NLA, kde konečne zažil pozitívne obdobie, v produktivite žiaril a s Davosom získal dva tituly. Aj napriek tomuto záblesku si ho hokejový svet bude pamätať ako azda najväčší premárnený talent. Po skončení kariéry na hokej definitívne zanevrel a dnes pracuje vo filmovom štúdiu.
Najhoršia jednotka
Podobný osud postihol aj Patrika Štefana, rodáka z Příbramu. Mal všetky predpoklady stať sa jednou z najväčších veličín súťaže a posilniť už beztak silnú českú enklávu v NHL: mal ideálnu postavu (188 cm), vynikajúcu techniku a už ako šestnásťročný hrával za dospelých Sparty Praha. Ešte v tej istej sezóne, po dosiahnutí 17 rokov, sa presunul za more, do nižšej profesionálnej súťaže International Hockey League (IHL), ktorá v tej dobe bola kvalitatívne na úrovni AHL. Tam potvrdil, že sa dokáže veľmi rýchlo adaptovať aj na tvrdší a priamočiarejší hokej na úzkych klziskách, keď už ako osemnásťročný zaznamenal bilanciu bod na zápas. A v lete 1999 prišla sladká odmena, keď si ho nováčik súťaže Atlanta Trashers vybral v prvom kole draftu z celkovo 1. miesta. Mimochodom, Atlanta ho uprednostnila pred hráčmi, ako bratia Sedinovci, Martin Havlát, Mike Comrie, Ryan Miller… Prvá sezóna ešte nenasvedčovala, že sa mladík zaradí medzi najväčšie draftové omyly. Do profiligy vhupol ako osemnásťročný a hoci nezaznamenal oslnivé čísla, od tínedžera v tíme nováčika súťaže sa zázraky očakávať nedali. V ďalšej sezóne však jeho bodové konto rástlo iba veľmi pomaly, čo v tretej sezóne prerástlo do stagnácie a vyústilo do preradenia na farmu.
Povesť si ako-tak napravil v ďalších dvoch sezónach, vedeniu sa však 34, resp. 40 bodov stále málilo. V tej dobe už od neho totiž očakávali líderstvo na ľade i mimo neho. Počas lockoutovej sezóny 2004 – 2005 hľadal Štefan stratené sebavedomie vo Fínsku, kde v drese Ilvesu Tampere zaznamenal veľmi dobrú sezónu a konečne naznačil svoj potenciál (41 bodov v 37 zápasoch). Keď sa však zámorský kolotoč znova rozbehol, všetko zapadlo do starých koľají – aj keď mnohé zmeny pravidiel do značnej miery útočníkom pomohli (napr. prísnejšie posudzovanie faulov, zmenšená výstroj brankára, atď.), Štefan opäť výrazne zaostal za očakávaniami, keď nazbieral iba 24 bodov. Slabou náplasťou na ešte slabšiu sezónu sa stala iba strieborná medaila, ktorú s českou reprezentáciou získal na MS v Rige. Ani tam však neoslnil, keď v deviatich zápasoch zaznamenal jediný gól. Jeho prvý svetový šampionát bol napokon aj jeho posledným.
V ďalšej sezóne to skúsil v tíme Dallasu Stars, nakoľko Atlanta nad ním definitívne zlomila palicu, neoslnil však ani v novom drese. V januári 2007 sa potom v zápase Dallasu s Edmontonom odohral moment, ktorý jeho účinkovaniu v lige nasadil na hlavu neslávnu korunu: Dallas viedol niekoľko sekúnd pred koncom zápasu 5:4, keď sa Štefan pri súperovej hre bez brankára ocitol v samostatnom úniku na prázdnu bránku. V poslednej chvíli však nepochopiteľne zlyhal, keď mu puk poskočil a on nielenže minul, ale ešte aj spadol. Následne z bleskového protiútoku jeho krajan Aleš Hemský (iba dve sekundy pred koncom zápasu) vyrovnal na 5:5… Po skončení sezóny klziská NHL definitívne opustil a jeho kroky smerovali do švajčiarskej NLA. Tam v drese Bernu odohral iba tri zápasy, keď kvôli vážnemu zraneniu bedrového kĺbu predčasne ukončil sezónu a napokon vo veku 26 rokov i celú kariéru. Štefanov prípad sa dodnes považuje za ukážkový príklad nenaplnených očakávaní a samotný hráč za „najhoršiu draftovú jednotku“, ako ho označil portál NHL.com. Pre úplnosť však dodajme, že v jeho prípade stála za prepadákom predovšetkým séria nepríjemných peripetií so zraneniami. Po skončení kariéry pracoval ako tréner detí i ako hráčsky agent.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2017)