Ak sa povie Kolumbia, medzi prvé konotácie, ktoré našincovi vynoria v hlave, patrí: „biele zlato“. Kokaín však, samozrejme, na burzových indexoch nenájdete… A ak sa povie kolumbijský kokaín, tí zasvätenejší si ho zosobnia s postavou narkobaróna Pabla Escobara, ktorý sa vďaka aktivitám v oblasti organizovaného zločinu dostal na samotný vrchol, aby ho napokon lavína bieleho prášku strhla do priepasti.
Pablo Emilio Escobar Gaviria sa ako tretie zo siedmich detí narodil 1. decembra 1949 v Rionegru neďaleko Medellínu do početnej rodiny farmára Abela de Jesúsa Dariho Escobara a učiteľky Hermildy Gaviria,. V chudobnom Medellíne, kde vyrastal, nemal veľa možností na plnohodnotnú realizáciu, čoskoro tak upadol do nekončiaceho kolotoča kriminality a násilia. Do šedej ekonomiky prvýkrát nakukol už v tínedžerskom veku a kradol vraj náhrobné kamene, z ktorých obrusoval mená zosnulých, aby ich následne predával na čiernom trhu. Jeho brat Roberto však tieto tvrdenia popiera. Iné zdroje zasa hovoria, že svoju zločineckú kariéru odštartoval falzifikovaním dokumentov, predovšetkým vysokoškolských diplomov.
Začiatk v uliciach
Escobar začal študovať na Universidad Autónoma Latinoamericana v Medellíne, štúdiá však zanechal ešte pred získaním diplomu. Okrem toho sa venoval rozličným menším pouličným podvodom: predával pašované cigarety či falošné lístky do lotérie a kradol autá. Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa začal živiť ako telesný strážca a popritom si „privyrábal“ aj podstatne drsnejšími metódami. Ešte pred vstupom do vysokého drogového biznisu si údajne zarobil 100.000 dolárov únosom jedného z príslušníkov miestnej smotánky, za ktorého požadoval výkupné. Čoskoro začal pracovať pre Alvara Prieta, pašeráka, ktorý kontroloval priľahlú oblasť. Detaily ohľadom jeho raketového vzostupu sa rôznia v závislosti od jednotlivých zdrojov, najpodrobnejšiu a najpravdepodobnejšiu verziu však priniesol jeho brat Roberto – začal Pablo vraj s vlastnými operáciami začal v roku 1975 a pri pašovaní sa spoliehal na prelety lietadlom. Jeho „vozový park“ sa čoskoro rozšíril na 15 väčších lietadiel a šesť helikoptér. Prvé zatknutie kvôli drogám prišlo v máji 1976, kedy ho spolu s niekoľkými komplicmi prichytili priamo pri čine – práve sa vracali do Medellínu s čerstvou 18-kilogramovou várkou z Ekvádoru. Keď jeho trúfalé pokusy o úplatok sudcov nepresvedčili, po niekoľkomesačných súdnych prieťahoch sa rozhodol proces rázne ukončiť – objednávkou vrážd. Práve tento prípad začal krvavú tradíciu, ktorá Escobarovi velila nekompromisne sa vysporiadať so všetkými autoritami, vyvíjajúcimi prílišnú iniciatívu pri riešení jeho aktivít: bežnou výbavou sa tak stali korupcia a nájomné vraždy.
Diera na trhu
Pablo si odjakživa kládol len tie najvyššie ciele. Už ako tínedžer si vraj vytýčil ambicióznu métu: do 22 rokov sa stať milionárom. Aj v biznise rúbal vysoko: pašovaním menej ziskových artiklov čoskoro pohrdol a zameral sa na najziskovejšiu oblasť – narkotiká. Nakoľko v tej dobe okrem niekoľkých narkobarónov žiadna iná konkurencia neexistovala, prakticky naďabil na zlatú žilu. Surový materiál – výťažky z koky – odoberal z Peru, a tá sa ďalej spracúvala v laboratóriu v Medellíne. Išlo o „win-win deal“ pre všetky zúčastnené strany. Na svoje si prišli aj piloti, keď za každé úspešné doručenie získali niekoľko stoviek tisíc dolárov (v závislosti od pašovaného množstva).
Nakoľko dopyt po kokaíne v Spojených štátoch závratne rástol, pozornosť zameral na americký trh. Starostlivo naplánoval a zorganizoval distribučné kanály s centrom na Floride či v Kalifornii. So spoluzakladateľom nového kartelu Carlosom Lehderom vyvinul prekládkový bod na Bahamách, iba niečo vyše 300 km od floridského pobrežia a s Robertom Vescom kúpili veľké pozemky, vrátane provizórneho letiska, prístavu, hotela, lodí, lietadiel, domov a patrične vybavených skladísk s chladiacimi boxmi. V rokoch 1978 – 1982 práve tento check-point fungoval ako centrálny článok distribučnej siete. Časť nadobudnutých ziskov potom investovali do rozširovania a zveľaďovania tohto územia, okrem toho samotný Escobar čoskoro zriadil svoju slávnu luxusne vybavenú Haciendu Nápoles – zahŕňala aj jeho „hračky“ ako súkromná býčia aréna, súkromné zoo či megalomanské súsošia.
Prienik do politiky
V časoch najväčšieho „ryžovania“ množstvo kokaínu importovaného na územie Spojených štátov prevyšovalo odhadom závratných 80 ton mesačne. V tomto období sa členovia kartelu nerozpakovali nakladať lietadlá do plna – desiatimi tonami tovaru, pri väčších zásielkach si vypomáhali loďami či dokonca ponorkami. Escobarov kartel expandoval, najmä spoločenský vplyv zakladateľov sa zvyšoval priamo úmerne závratným cifrám z narko-biznisu. Escobar dokonca prijal ponuku kandidovať za Kolumbijskú liberálnu stranu vo voľbách do dolnej komory parlamentu. Verejnosť doma i v zahraničí pritom už dávno vedela, že nejde o žiadne „neviniatko“, medellínsky kartel disponoval až príliš veľkým kusom na celkovom koláči, aby to uniklo pozornosti. V časoch najväčšieho rozkvetu zastrešoval distribúciu kokaínu do USA, Portorika, Mexika, Venezuely i Dominikánskej republiky a čoskoro jeho pole pôsobnosti siahalo aj do Európy (najmä Španielska). Escobar neustále pracoval na rozširovaní odbytiska o ďalšie krajiny Latinskej Ameriky, ba i Ázie. Čoraz viac sa pritom spoliehal na kvalitný import základnej suroviny zo susedných krajín (Peru, Bolívia), ktoré disponovala ešte vyššou kvalitou.
Krvavý kúpeľ
Štátne orgány sa čoskoro ocitli v nevďačnej pozícii. Príliš dlho nečinne prihliadali na nárast Escobarovej moci, aby mohli proti nemu efektívne bojovať. Zároveň však vzhľadom na ostentatívnosť, s akou kartel neustále demonštroval svoju moc, nemali inú možnosť ako konfrontáciu. No kartel mal už natoľko rozvinuté štruktúry, vrátane ozbrojených polovojenských jednotiek, že na snahy o znižovanie jeho vplyvu zakaždým nekompromisne odpovedal sériou vrážd a atentátov. Escobarovi muži sa riadili heslom „plata o plomo“, doslova „striebro, alebo čelo“, teda vo voľnom preklade „prijmi peniaze, alebo to schytáš priamo do čela“. Počet obetí narastal, v krvi sa vykúpalo množstvo štátnych úradníkov, policajtov i politikov, besneniu kartela neunikli ani nevinní civilisti.
S menom kartelu sa spájala séria atentátov a krvavých incidentov – od vraždy favorita prezidentských volieb Luisa Carlosa Galána (1989) cez útok na lietadlo č. 203 z Bogoty do Cali (vyžiadal si 110 obetí, zamýšľaná obeť, neskorší prezident César Gaviria Trujillo, sa na palube nenachádzal) až po bombové útoky na budovu kontrarozviedky DAS v Bogote či masaker La Rochela (zabitých 12 sudcov). Násilie eskalovalo, navyše ďalší olej do ohňa prilial Escobar, keď vyzval svojich nájomných vrahov na „poľovačku“ na policajtov. Výsledok? 600 mŕtvych dôstojníkov… Aj „vďaka“ týmto krvavým konfliktom si Kolumbia získala nelichotivé prvenstvo v počte prípadov násilnej smrti: počet 25.100 mŕtvych z roku 1991 sa ešte nasledujúci rok navýšil o ďalších 2.000.
Pritom politikov a sudcov kartel držal nakrátko úplatkami – časť finančných tokov bola nastavená tak, aby organizovaná skupina mohla nerušene pokračovať v načatom. Raz, keď sa Dona Pabla spýtali na podstatu drogového biznisu, pohotovo odpovedal: „Je to jednoduché: tu necháš nejaké peniaze, tam necháš nejaké peniaze a zaplatíš aj lojálnemu bankárovi, ktorý ti pomôže dostať peniaze späť.“
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2016)