Jedna zaujímavosť hneď na úvod: Vietnam mal odjakživa dve centrá, alebo ak chceme, dve hlavné mestá: Hanoj a Saigon. Dvaja rivali, ktorí sú si v niečom podobní, no inak pôsobia ako dva odlišné svety.
Zrekonštruované letisko Noi Bai pár kilometrov od Hanoja oslávilo prvé výročie a svojím výzorom dáva najavo, že s Vietnamom ako dynamickou a modernou krajinou Ázie treba rozhodne počítať. Úzke, vysoké domy Hanoja sa približujú a keď človek prejde krásnym novým mostom ponad Červenú rieku, vie, že má staré mesto na dosah.
Hanoj je starobylejší, duchovnejší a „čínskejší“, zatiaľ čo Saigon, ktorý sa dnes nazýva Ho Či Minovo mesto, je moderný, rýchly, rušný a vládne mu dolár. Aj vďaka tomu bude vietnamská duša navždy rozpoltená. Hanoj bol dlhé roky hlavným mestom Severného Vietnamu, ktorému vládli komunisti a dodnes je jeho duch prepletený s postavou známeho Ho Či Mina. Tu sa mu skutočne nevyhne nik. Hľadí z letákov, plagátov, jeho portréty zdobia budovy, má mauzóleum a kto si myslí, že jeho pohľadu už ušiel, toho si Ho Či Min premeria z bankoviek. Symbol dnešného Hanoja predstavuje stavba, kde spočíva nabalzamované telo vietnamského štátnika. Všetko naokolo musí fungovať, všetko musí byť upravené a nikde ani smietka. Vietnamci si Ho Či Mina držia v priam posvätnej úcte. Do vnútra mauzólea nemožno vkročiť len tak, ako si človek zmyslí. Po vzore moskovského mauzólea s Leninom aj tu sa tvoria umelé fronty a na všetko dozerá strážnik s píšťalkou, či niekto nevybočil z protokolu. Dnu sa kráča v sprievode a priamo pri mieste s vystaveným telom Ho Či Mina sa nemôže nik zastavovať. Vietnamci všetkých vekových kategórií sem prúdia, aby sa aspoň na chvíľku ocitli v jeho blízkosti. Každý rok sa mauzóleum na niekoľko mesiacov zatvorí, pretože Ho Či Minove telo ide na „prázdniny“ do ruskej Moskvy, kde sa o neho stará tím špecialistov. „Ho Či Min nikdy nechcel mauzóleum,“ rozrozpráva sa Pham, päťdesiatnik, ktorý v Hanoji prežil celý život. „Jeho odkaz zneužila strana, ktorá z neho spravila modlu a jeho hrob pútnickým miestom.“ Priestranné námestie dá príjemne vyniknúť obdĺžnikovej, mramorovej stavbe. Naokolo stoja dôležité budovy od ambasád až po miesto, kde zasadala strana. Cítiť tu však úctu domácich, a tú nepredstierajú.
Domček vodcu
Na rohu námestia stojí azda najkrajšia budova koloniálneho Hanoja. Dom guvernéra Indočíny má niekoľko poschodí a celý je natretý typickou žltou farbou. Žltá bola v týchto končinách farbou cisárstva, no žltú si vybrali aj Francúzi v 19. storočí, kedy tu realizovali vlastnú predstavu o Indočíne. Dom guvernéra je, žiaľ, zatvorený pre verejnosť a jeho brány sa otvárajú len vzácnym návštevám. Niektorí tvrdia, že v ňom žil aj Ho Či Min, ale to nie je pravda, pretože ako jednoduchý človek nespájal svoj život s luxusom. Jeho skutočný dom leží o pár desiatok metrov ďalej. Cesta k nemu vedie cez výstavu trojice áut, na ktorých vietnamský vodca jazdil. „Neznášal Francúzov a všetko francúzske, hoci Peugeot 404 mu nevadil,“ usmeje sa Pham. Spoločnosť francúzskemu Peugeotu robia dve sovietske autá. V jednoduchom domčeku na drevených koloch, ozdobeným dvojicou paliem na brehu jazierka, prežil Ho Či Min posledné roky svojho života. Dve obyčajné izby takmer bez nábytku. Nechce sa veriť, že taký významný človek žil v priam asketických podmienkach. „Nechcel byť niečo viac, vždy chcel dať ľuďom najavo, že je jeden z nich. Preto si získal veľa sympatií,“ objasňuje Pham. K areálu patrí aj vzácna historická pagoda na jednom pilieri. V 11. storočí ju dal postaviť cisár Ly Thai Tong a má pripomínať lotosový kvet. Jedna z verzií hovorí, že dlho nemohol splodiť deti a potom sa mu zjavila bohyňa, ktorá mu povedala, že ak jej postaví pagodu, prinesie mu šťastie. Čoskoro sa tak cisár mohol tešiť z mužského potomka. Škoda len, že sa pagoda nedožila dneška, Francúzi po rozpade ich Indočíny ničili všetko, čo sa im dostalo pod ruky a v roku 1954 pred svojím definitívnym odchodom premenili vzácnu pagodu na hŕbu kamenia a dreva. Dnes však opäť stojí na svojom mieste s pôvodným dizajnom a miestni sem prichádzajú za modlitbou či obetou, aby sa členom rodiny darilo, nastávajúce matky tu pália vonné tyčinky za ľahký a dobrý pôrod.
Posvätný význam
Hanoj sa môže pochváliť aj slávnou univerzitou z 11. storočia – dnes sa nazýva Chrám literatúry a zahŕňa aj záhrady, jazierko, chrám zasvätený Konfuciovi a samotnú univerzitu. Pred vchodom niekoľko žien predáva veľké kokosové placky a majitelia rikší sa snažia uloviť niekoho na jazdu mestom. Ruch ulice od pokojnej záhrady oddeľuje monumentálna brána s viacerými otvormi. Stredným vstupoval len cisár, bočné boli vyhradené pre mandarínov, cisárskych úradníkov, ktorých deti mohli na elitnej škole študovať, aby po ukončení štúdia mohli začať pracovať v úrade. Na skrytom nádvorí stoja kamenné stély s menami študentov. Dodnes sem prichádzajú vietnamské rodiny hľadať mená predkov, keďže vzdelanie sa vo Vietname považuje za veľmi dôležité. Obetujú mu takmer všetko. „Stély stoja na kamenných korytnačkách. Tie predstavujú nesmrteľnosť,“ vysvetľuje miestny študent. Takých ako on sú tu desiatky, sem prichádzajú vždy pred dôležitými skúškami – za Konfuciom, aby stál na ich strane a pomohol im zvládnuť testy. Po ich úspešnom zdolaní sa zasa prichádzajú poďakovať. Aj teraz tu postávajú skupinky mladých študentov v mundúroch, ktorí prišli zapáliť do chrámu vonné tyčinky. Dievčatá si obliekli slávnostné kroje ao-dai a pôsobia vskutku čarujúco. Ako z orientálnej rozprávky.
Pomyselným centrom Hanoja je jazero Hoan Kiem, Jazero vráteného meča. Podľa legendy tu zlatá korytnačka Kim Quy odovzdala posvätný meč cisárovi Le Loiovi, a ten vďaka nemu vyhnal Číňanov z Vietnamu a Vietnamci si tak po dlhých rokoch mohli vládnuť sami. Tento príbeh predvádza aj unikátne bábkové divadlo na vode – umenie, ktoré vzniklo práve na severe, v delte Červenej rieky, pričom voda symbolizuje zaplavené ryžové políčka. Na malej scéne, sprevádzanej tradičnými hudobnými nástrojmi, sa preháňajú draci, farmári sadiaci ryžu, byvoly, korytnačka s mečom, no na jeho scéne ožívajú aj mnohé iné legendy.
Dračie zuby
Približne 180 km od Hanoja sa nachádza zátoka Ha Long – cesta k nej však trvá štyri až päť hodín. Vláda totiž obmedzuje povolenú rýchlosť pre autobusy na 40 km/h, a to kvôli bezpečnosti motorkárov, keďže Vietnam vedie čiernu tabuľku v počte úmrtí motorkárov na celom svete. Dnešné mesto Ha Long s trochou nadsázky pripomína Dubaj. Nie, nemá fantastické budovy, nemá unikátne hotely ani bazár, ale pripomína ho stavebným ruchom. „Polovica Ha Longu je dnes v rukách Číňanov. Dokonca postavili diaľnicu až na hranicu!“ s údivom rozpráva Phuc. Všade sa stavia, všade vládne čulý ruch, o niekoľko rokov toto mesto nikto nespozná…
Unikátnu krásu Ha Longu si všimlo aj UNESCO a zaradilo ho na svoj zoznam medzi nekorunované divy sveta. Každý, kto sem príde, zatúži ocitnúť sa na lodi a obdivovať fascinujúcu hru prírody. Drevená loďka vypláva z modernej maríny na ostrove, kde vietnamský miliardár buduje obrovský hotelový komplex. Stačí chvíľka, aby sa naokolo objavili nádherné vápencové skaliská. Niektoré sú menšie, jemne vytŕčajú z vody, iné rastú do niekoľkometrovej výšky a pripomínajú dračie zuby. Miestna legenda ich spája s drakmi, vraj kedysi dávno, keď po tejto zemi ešte nekráčali ľudia, sa tu preháňali draci a tí porazili zlé sily tak, že vzali všetky svoje šperky, zlato aj drahokamy a nahádzali ich sem do zátoky, aby zlo vyhnali. Zo šperkov následne vyrástli vápencové skaly… Menej romantická verzia hovorí, že pri roztápaní ľadov v dobe ľadovej sa zátoka naplnila vodou a vznikli ostrovčeky…
Srdce Ha Longu má takmer 400 km2, no celá oblasť zahŕňa až 1.553 km2. Keby sme chceli spočítať všetky vytŕčajúce „dračie zuby“, zastavili by sme sa niekde okolo čísla 2.000! Loďka pomaličky kĺže po rovnej hladine Tonkinského zálivu a príroda sa predvádza. Tam vyzerá skala ako strážny pes, tu zasa ako korytnačka a napokon sa objavia aj bojujúce kohúty či zamilované tváre pri bozku. Niektoré väčšie ostrovy ukrývajú aj jaskyne a tú najkrajšiu Thien Cung objavili náhodne, keď na ostrove naháňali opice. Tie tu dnes už nežijú, naložili ich na loď a odviezli na iný, neobývaný ostrov, aby mali svoj pokoj. Thien Cung je unikátna, obrovitánska jaskyňa a jej veľkolepé priestory pripomínajú siene katedrál. No dostáva tu miesto aj typická ázijská gýčovitosť- mnohé časti sú nasvietené ružovou, tyrkysovou či fialovou farbou. Číňania sa vo vnútri idú zblázniť za fotografiami…
Zakázané mesto
„Rýchlik zjednotenia“ z hanojskej železničnej stanice odchádza na juh každý večer a jeho púť končí o 1.800 km ďalej – v modernom Saigone. Posledné minúty pred odchodom sa miestni zásobujú drobnosťami z malých staničných obchodíkov a akonáhle sa vlak pohne, všetci sa pustia do hostiny. Z kupé sa ozýva mľaskot a stále niekto behá sem i tam. Keď Vietnamci jedia, je to vždy počuť, no sú milí a pohostinní a radi spolucestujúceho ponúknu. Ísť vlakom priamo do Saigonu by bola škoda, turistom by unikol nesmierne zaujímavý centrálny Vietnam. Preto je lepšie stráviť vo vlaku 18 hodín a vystúpiť v meste Hue, ktoré medzi rokmi 1802 – 1945 bolo najvýznamnejším mestom celého Vietnamu, keďže vládnuca dynastia Nguyen sem presunula hlavné mesto. Mimochodom, priezvisko Nguyen je jedno z najrozšírenejších nielen vo Vietname, ale aj u početnej vietnamskej komunity v bývalom Československu.
V Hue už od rána vládne krásny vietnamský chaos. Bicykle, autá, autobusy, sem-tam cyklorikša a najmä motorky a motorky. Tie vo Vietname ovládajú cesty a jazdiť na nich vie snáď každý od desaťročných detí. Dušu celého mesta tvorí obrovská citadela obohnaná vysokými kamennými hradbami, za ktorými sa ukrýva Zakázané mesto. Áno, má ho aj Hue, nelen Peking. Každý, kto vstupuje na nádvorie, prejde okolo deviatich diel a potom sa objaví niekoľko rozprávkových budov. Jazierka s kaprami vytvorili medzi sebou cestičku vedúcu do veľkého chrámu, ten slúžil ako trónna sála. „Každý mesiac do vnútra prichádzal cisár v okázalom rúchu, sadol si na trón a všetci mandaríni sa museli zoradiť na nádvorí,“ začína rozprávanie miestna sprievodkyňa Thy. Nik nesmel dnu, pretože pohľad na cisára bol zakázaný. „Eunuchovia strážili vstupy a slúžili ako reproduktor, ktorý hlasne znásoboval cisárov hlas.“ Dnes je trónna sála takmer prázdna, len replika trónu navodzuje atmosféru významného miesta. Druhé nádvorie patrí obrovským bronzovým kotlom. Človek by si pomyslel, že sú na vodu, ale skutočnosť je o čosi drsnejšia. „Tam nechali rozovrieť olej a keď sa niekto previnil, vhodili ho dnu.“ Za múrom kedysi stál hárem. Každý cisár mal svoj vlastný a vždy platilo pravidlo, že si mohol vybrať akúkoľvek ženu, ktorú stretol. Boli ich tu desiatky, stovky. „Po smrti panovníka sa jeho nasledovník rozhodol, či ich nechá zabiť, aby ho nasledovali na druhý svet, alebo ich uprace mimo mesta, kde dožili.“
Celý areál s nádvoriami od seba oddeľujú najkrajšie brány Vietnamu – starobylé, jemne ošarpané, plné detailov, drakov, mušlí… Za nimi vládne pokoj. Chrámy striedajú komnaty vyhradené pre cisárovnú, no najpríjemnejším miestom je malý čajový altánok nad jazerom. Len kanvica zeleného čaju, lotosy plávajúce vo vode a ticho. Ticho je príznačné aj pre rieku pretekajúcu cez Hue. Dostala prívlastok „Parfumová“, pretože vždy na jar do nej napadali kvety a tie pomaličky prevoňali celé mesto. Dnes ju brázdi niekoľko dračích lodí s turistami alebo zopár drevených lodičiek rybárov. Pokoj na nej však pretrval dodnes. Pritom veľa nechýbalo a dnešné Hue by ostalo len spomienkou v knihách o histórii Vietnamu. Severne od mesta totiž počas vojny ležala oblasť demilitarizovanej zóny a Hue utrpelo mnoho škôd. Bomby Vietkongu, južného Vietnamu aj Američanov padali na mesto, a to sa premenilo na ruiny. „Museli sme to mesto zničiť, aby sme ho zachránili,“ vyjadril sa o zničení Hue jeden z vysokopostavených amerických veliteľov. Nikde to necítiť viac, než v citadele, z ktorej viac než 80 % sa nenávratne stratilo!
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2016)