Ich životom sú štadióny, predzápasové mobilizácie a tvrdá fyzická príprava. Ich identita sa spája s príslušnosťou ku svojmu obľúbenému futbalovému klubu. Preferované hodnoty a vyvíjaná činnosť však značne presahujú mantinely „obyčajného“ fandenia. Podpora milovaného klubu síce ostáva v centre záujmu, zároveň však slúži na demonštráciu vlastnej filozofie glorifikujúcej násilie ako aj prejavenie extrémnych politických ideológií.
Futbal ako hra predstavuje už takmer storočie obrovský fenomén. Nielenže sa stal najpopulárnejším kolektívnym športom v globálnom meradle, ale položil základ úplne novej a špecifickej futbalovej kultúry. Naháňanie guľatého čuda po zelenom trávniku sa tak stalo v mnohých krajinách skutočným náboženstvám a najlepší futbalisti nadobudli štatút milovanej modly. Milióny chudobných detí z celého sveta v ňom nachádzajú často svoje jediné potešenie uprostred smutných, nevyhovujúcou sociálnou situáciou poznačených dní, pričom mnohé z nich doň vkladajú svoju jedinú nádej na zlepšenie svojich pomerov.
Majstrovstvá sveta, Liga majstrov ako aj iné kontinentálne súťaže nenachádzajú v konkurenčnom boji o diváka a sponzora žiadnych relevantných súperov z prostredia iných športov a so železnou pravidelnosťou lámu ratingy sledovanosti. Keď sa schyľuje k extrémne dôležitému zápasu či už na medzinárodnej, alebo klubovej úrovni, dotknuté strany žijú niekoľko dní iba ním, svoje zraky upierajú na posvätný zelený trávnik a so zatajeným dychom sledujú, či sa ich obľúbencom podarí naplniť spoločné sny. Hráči sa tak stávajú epicentrom a ohniskom, do ktorého sústreďujú milióny ľudí svoje nádeje, sny a ašpirácie.
Špecifická kultúra
Obrovský záujem o hru nevyhnutne viedol k vytvoreniu špecifickej fanúšikovskej kultúry. Rudimentárne pozostatky niekdajšieho kmeňového zmýšľania ľudí, ktoré sa inak iba ťažko dajú v plnej miere prejaviť v súčasnom svete, sa tak pretavujú do hlbokého súzvuku s osudom svojho obľúbeného futbalového tímu. Príslušnosť ku klubu z miestnej štvrte či rodného mesta sa tak do značnej miery prekrýva s vlastnou lokálnou, etnickou či náboženskou identitou. Podobne ako stredoveké vojská, ktoré sa chystali na rozhodujúce bitky s nepriateľom, aj fanúšikovia využívajú bojové chorály, pričom cieľ ostal rovnaký: precítiť jednotu a získať si rešpekt nepriateľa. Zachovali sa aj bojové farby a symbolika – fanúšikovia prejavujú príslušnosť k celku klubovými farbami, šálmi, dresmi a vlajkami. Vo svojej prapodstate ide o manifestáciu pradávneho ľudského inštinktu, avšak v oklieštenej podobe – odpadáva konfrontácia na život a na smrť, ostávajú iba ritualizované prejavy. Mnohoznačné pnutia uprostred dynamickej fanúšikovskej kultúry však dali vzniknúť aj elementu, ktorý sa cieľavedome vracia k militantnému kmeňovému vnímaniu – a tak vznikla subkultúra futbalových chuligánov…
História
Korene tohto fenoménu siahajú hlbšie, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prvý zdokumentovaný prípad násilia spojeného s futbalovým zápasom pochádza z roku 1846, kedy počas zápasu v anglickom Derby museli zasahovať dve jednotky dragúnov (zložiek jazdeckej pechoty). V neskorších desaťročiach sa čoraz viac objavovali prípady narúšania priebehu zápasov zo strany divákov. Prvé prípady zastrašovania a fyzických útokov fanúšikov na hráčov, rozhodcov či súperových prívržencov sa objavili v 80. rokoch 19. storočia. V roku 1885 sa „priateľský“ zápas medzi Preston North End a Aston Villou skončil zahádzaním hráčov oboch mužstiev kameňmi a ich fyzickou inzultáciou. Nasledujúci rok sa objavil pravdepodobne prvý prípad priamej fyzickej konfrontácie dvoch fanúšikovských táborov mimo štadióna, kedy sa fanúšikovia Prestonu pochytili s priaznivcami Queen´s Parku na železničnej stanici. Zdá sa, že práve fanúšikovia Prestonu patrili v danom období medzi najobávanejšie fankluby, svedčia o tom aj súdne záznamy z roku 1905 – medzi predchodcami súčasných chuligánov svieti aj meno 70-ročnej podnapitej výtržníčky… Aj keď potýčky a nepokoje sa sporadicky objavovali aj v prvej polovici 20. storočia, až v 50. rokoch 20. storočia nadobudli takých proporcií, že si ich začali všímať médiá. Násilie na štadiónoch prekvitalo predovšetkým v Južnej Amerike, nezaostávala však ani kolíska futbalu: v narúšaní verejného poriadku sa vyžívali predovšetkým fanúšikovia Liverpoolu a Evertonu. Priemerný počet incidentov pripadajúcich na jednu sezónu anglickej ligy sa v 60. rokoch 20. storočia pohyboval okolo úctyhodného čísla 25. Práve v tomto období sa pre výtržnosti spojené s futbalom vžilo označenie „chuligánstvo“.
Eskalácia napätia
Fanúšikovské tábory boli v tej dobe značne prepojené so subkultúrou skinheads (v tej dobe ešte neinklinovala k pravici a rasizmu), keďže sa však mládež z najchudobnejších robotníckych štvrtí so svojím typickým skinheadským zjavom stávala ľahkým terčom policajtov, košele, traky a topánky Dr. Martens neskôr vymenila za bežný, neurčitý zjav a značkové športové oblečenie – tak vznikla chuligánska subkultúra casuals. Problém futbalových výtržností sa stával na Ostrovoch čoraz vypuklejším. Podľa informácií, ktoré spomína Colin Blaney, bývalý manchesterský chuligán, vo svojej známej knihe „The Undesirables“, sa v mnohých prípadoch vandalizmus stal zásterkou pre rozličné kriminálne aktivity (krádeže, vlámania).
Ako posledná kvapka sa ukázala katastrofa z roku 1985, kedy počas bruselského finále Európskeho pohára majstrov (predchodcu súčasnej Ligy majstrov) medzi Juventusom Turín a Liverpoolom došlo k obrovským nepokojom na tribúnach. Organizátori zápas absolútne nezvládli a fanúšikov oboch tímov umiestnili do susediacich sektorov. Podgurážení fanúšikovia Liverpoolu sa prebili až do vedľajšieho sektora, následkom čoho fanúšikovia Juventusu v snahe vyhnúť sa konfrontácii ustupovali. Vznikla obrovská panika a tlačenica, pod váhou zvýšeného množstva ľudí sa navyše časť tribúny zosypala. Výsledok: 39 mŕtvych (zväčša na následky zadusenia a ušliapania), vyše 600 zranených a päťročná suspendácia pre anglické kluby na medzinárodnej scéne. Až táto katastrofa donútila britské štátne orgány v úzkej spolupráci s činovníkmi tamojšieho futbalového hnutia konať. Po sérii legislatívnych opatrení a zavedení monitorovania najradikálnejších chuligánov sa im situáciu podarilo úspešne stabilizovať. Po zlepšení kontroly predaja alkoholických nápojov pred a počas zápasov, ale aj zvýšení cien lístkov, hladina násilia prudko poklesla – v súčasnosti sa už Angličania môžu pochváliť vskutku vzorovou štadiónovou kultúrou.
Prejavy vandalizmu
Násilným správaním a odstrašujúcim zjavom sa chuligáni snažia zastrašiť tábor súpera ako aj nestraníkov. K fyzickým konfrontáciám medzi konkurenčnými tvrdými jadrami dochádza najčastejšie pred a po zápasoch v okolí štadiónov, ak však zlyhajú bezpečnostné zložky na strane usporiadateľov, k vážnejším incidentom môže dôjsť aj priamo na štadióne počas zápasov. Okolie štadiónov býva najmä v očakávaní problematických zápasov prísne strážené, niekedy až hermeticky uzavreté, pričom úrady často siahajú po rozličných riešeniach s cieľom minimalizovať možné škody (zákaz predaja alkoholu do určitej vzdialenosti, a pod.). V pohotovosti bývajú policajné oddiely, špecializované na zvládanie pouličných nepokojov a výtržností: ťažkoodenci vybavení gumovými projektilmi, opancierovanými vozidlami a vodnými delami.
Chuligánske tábory v snahe vyhnúť sa zatknutiam a stretom s políciou často kontaktujú konkurenčný tábor s cieľom dohodnúť presný čas a miesto „férovky“ – teda hromadnej bitky bez akýchkoľvek zbraní a s rovnakým počtom bitkárov na oboch stranách. Medzi najbežnejšie výčiny fanúšikov patria rozbité výklady, zapálené smetné koše či autá, rozobrané chodníky (kvôli dlažobným kockám) a pod. Súčasťou mobilizačných pochodov mestom sú bojové chorály, pokriky, skandované urážky, obscénne gestá a iné provokácie. Priamo na ihrisku následne často dochádza k hádzaniu predmetov na ihrisko, neslávne známym je napr. spôsob, akým krajne pravicové tábory demonštrujú svoje pohŕdanie príslušníkmi iných rás (hádzanie banána). Znepriatelené skupinky pri samotných stretoch útočia kameňmi, delobuchmi, svetlicami, dlažobnými kockami ale aj zápalnými fľašami. Najradikálnejšie skupinky bývajú vybavené aj bejzbalovými pálkami, sklenenými fľašami, roxorovými tyčami, nožmi či mačetami, ojedinele aj strelnými zbraňami.
Odveká nenávisť
Medzi typické črty chuligánskej kultúry patrí pestovanie a prehlbovanie odvekej nenávisti voči fanúšikom mužstiev, ktoré sú považované za úhlavných nepriateľov. Na druhej strane jednotlivé skupiny vytvárajú najrozličnejšie družby a strategické spojenectvá s inými, pričom spolupráca často presahuje hranice jednotlivých štátov, spriatelené organizácie si vzájomne navštevujú zápasy a absolvujú spoločné výjazdy. Známy anglický investigatívny žurnalista Ross Kemp sa v jednej z epizód svojho seriálu o gangoch z celého sveta zameral na poľskú chuligánsku scénu, napojenú na miestne neonacistické kruhy. Keď sa maskovaných príslušníkov najradikálnejšieho jadra fanúšikov Wisly Krakov na kameru spýtal, prečo vlastne neznášajú prívržencov konkurenčného celku Cracovia Krakov, jeden z nich odpovedal: „Jednoducho to tak je. Takto nás starší naučili. Tá nenávisť sa dedí z generácie na generáciu. Tak to jednoducho musí byť. My podporujeme tradície a táto tradícia nikdy nevymrie.“ Druhý kolega ho vzápätí dopĺňa: „Odmalička navštevujeme štadióny. Bojujeme s nimi, oni bojujú s nami. Neznášajú nás, my neznášame ich. Keď niekto dokope iného človeka, ako by sa mohli mať navzájom radi?“
Tomáš Bóka
foto SITA
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2016)