Zem hrmiaceho draka
Už som si myslela, že sa do Bhutánu nikdy nedostanem. Povesť o kultúre, krásach krajiny a jej obyvateľov sa medzi cestovateľmi síce šíri, ale dostať sa tam, nie je až také jednoduché.
Všetci moji známi – cestovatelia sú fajčiari a Bhután je od roku 2004 prvou krajinou na zemeguli, kde bol úplne zakázaný predaj tabakových výrobkov. Fajčenie na verejnosti nie je síce povolené, no turisti si môžu so sebou priniesť dvesto kusov cigariet pre vlastnú spotrebu. Nad dvesto kusov treba zaplatiť clo vo výške sto percent z ceny cigariet plus zaplatiť dovoznú daň ďalších sto percent z ceny. Ale ako všade vo svete, aj tu sa príkazy dajú obísť. Šepká sa, že na čiernom trhu možno zohnať cigarety pašované zo susednej Indie. Ja som žiadneho Bhutánca fajčiť nevidela. Vlastne áno. Tashiho, nášho sprievodcu a majiteľa cestovnej kancelárie v jednom, keď ho Slováci „dotlačili“ k tomu, aby si s nimi zapálil.
Selektívna turistika
Tashi nás víta na letisku v Paro. Bez jeho služieb sa v Bhutáne nezaobídeme. Individuálna turistika nie je v tomto kráľovstve uprostred Himalájí povolená a od okamihu, keď sa rozhodlo otvoriť okolitému svetu, uplynulo len málo času. Do krajiny sa tak možno dostať iba s vízami a po zaplatení 220 USD na osobu a na deň v cestovnej kancelárii. Spôsob, akým si bhutánska vláda zaistila prísun solventnejšej klientely a vylúčila z nekontrolovateľného cestovania po krajine „batôžkárov“. Tashiho vek si netrúfame odhadnúť, ale našu pozornosť okamžite upúta jeho oblečenie. Má na sebe miestny kroj „gho“, ktorý nosia všetci muži v krajine, okrem mníchov. Vrchná časť pripomína strihom náš župan. Tashiho kabátec s rukávmi zakončenými bielou manžetou zdobí bordové káro, na nohách má tmavé podkolienky a nablýskané čierne poltopánky. Tento tradičný odev tu nosia aj štátni úradníci a obchodníci, pričom ten ich sa väčšinou pýši honosnejšími farbami. Cestou z letiska míňame lány ryžových polí. Je práve čas zberu červenej ryže a na poliach medzi kopcami sa horúčkovito pracuje.
Uctievaný penis
Mestečko Paro leží v nadmorskej výške 2.250 m a má 25.000 obyvateľov. Už len samotný spôsob, akým bolo vybudované, robí z neho atrakciu. Všetky stavby sú tu postavené v jednotnom tradičnom štýle. Nesmú mať viac ako päť poschodí a sú ručne pomaľované pestrými vzormi a obrázkami. Týka sa to dokonca aj letiskových budov. Vybielený a pestro vymaľovaný býva celý dom. Každý z namaľovaných symbolov má nejaký význam. Domy tak zdobia kvetinové i zvieracie vzory, maľby drakov, nechýba svastika a nad tým všetkým „kraľuje“ nadrozmerný falus. Tashi nám vysvetľuje, že falický symbol je pamiatkou na budhistického mnícha z 15. storočia, Drukpa Kunleya, prezývaného aj Posvätný blázon. K šíreniu viery totiž používal netradičné metódy a medzi nimi vraj aj svoj penis. Pre súčasnú komunitu dnes obraz jeho penisu symbolizuje hojnosť a plodnosť.
Reč pevností
Na nádvorí pevnosti Paro Dzonk preosievajú dve ženičky ryžu. O kúsok ďalej im robí spoločnosť niekoľko mužov a žien. Sedia na zemi, neformálne sa rozprávajú a žujú betel. Dozvedáme sa, že čakajú na prijatie v úrade, kde si potrebujú vybaviť svoje občianske záležitosti. Žutím betelu, ktorému sa pripisuje povzbudzujúci účinok, zaháňajú hlad a krátia si dlhú chvíľu. Zámotok listu koreňovníka s nehaseným vápnom, orieškom arekovej palmy a trochou korenia, napríklad anízu, prežúvajú obyvatelia celej krajiny. Sliny, ktoré im betel farbí na červeno, bezstarostne vypľúvajú okolo seba. Pevnosť Paro Dzonk (voľne preložené „pevnosť na hore šperkov“) predstavuje typickú ukážku stredovekej bhutánskej architektúry. V jej priestoroch okrem úradov dodnes žije dvesto budhistických mníchov a ich súčasťou je i chrám a škola pre mladých mníchov. Vstupujeme do nej bosí. Mnísi posedávajú na zemi, všetci otočení tvárou k oknám. Pred sebou porozkladané otvorené knihy a študujú. Naša prítomnosť ich rozptyľuje, a tak po chvíli aj oni vkladajú do úst betel a sústredene sa venujú jeho žutiu. Za oknami sa lúče zapadajúceho slnka rozbíjajú o siluetu kráľovského paláca Ugyen Pelri Palace. Kým sa slnko úplne stratí za horizontom, venuje nám ešte jeden rozžiarený výhľad na panorámu čarovného mestečka Paro.
Cestní nomádi
Na ceste z Paro do hlavného mesta Thimphu stretávame usmievavých a zvedavých miestnych obyvateľov. Posedávajú pred svojimi praktickými domami, v ktorých prízemie väčšinou plní úlohu stajní pre dobytok a skladu pre nepotrebné haraburdy. Prvé poschodia sú obytné, miestnosti nad nimi slúžia na sušenie a uskladnenie zásob. V domoch sa nachádza aj miestnosť „choesum“, v ktorej sa rodina stretáva ku spoločným modlitbám. Z Paro do Thimphu je to sotva 55 km, no cesta mikrobusom trvá viac ako dve hodiny. Dôvodov je viac. Hoci tento kus asfaltky je celkom dobrý, najvyššia povolená rýchlosť dosahuje 40 km za hodinu. Cesty v Bhutáne sú všeobecne problém, sú úzke a v zlom stave. Opravujú sa podľa potreby a po nečakanom zosuve pôdy či kamenia. Často sa však stane, že kým sa časť cesty sprejazdní a opraví, zmizne ďalší kus pod nánosom nestabilnej pôdy. O inžinierskej geológii a mechanizácii tu nemôže byť ani reči. Takmer všetky stavebné práce sa robia ručne. Pri tejto fyzicky namáhavej a zle platenej práci Bhutánca stretnete len ojedinele. Cesty tu stavajú najmä Indovia. Muži, ženy aj deti. Miestni im hovoria cestní nomádi, nakoľko sa s celou rodinou presúvajú tam, kde treba ich prácu. Za skorých chladných rán posedávajú zabalení v prikrývkach, s hlavami omotanými v šáloch povedľa cesty vo svojich primitívnych prístreškoch. Jediné, čo ich teší, je kotlík s horúcou stravou, ktorú si pripravujú na rozloženom ohni. Väčšinu dňa ručne rozbíjajú kamene, asfaltujú a upravujú cesty. Cesta je pre mnohých z nich život, ale aj nevyhnutný cieľ. Z tých mála peňazí, ktoré pri jej budovaní zarobia, posielajú časť domov, rodine do Indie.
Silvia Vaculíková
foto Silvia Vaculíková
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)