Vzdialenejšia než vzdialená
Ak by ste raz mali možnosť prejsť sa po 55. alebo 60. rovnobežke severnej šírky na východ, neváhajte, na „konečnej“ bývalej ruskej federácie nájdete jeden z najkrajších kútov sveta.
Prvý Rus, ktorý v roku 1697 zanechal v kamčatskej tundre odtlačok svojej topánky, bol Vladimír Atlasov, ataman cárskych kozákov. Došiel až do terajšieho, po ňom pomenovaného Atlasova a postavil tam drevený kríž na znak pričlenenia tohto územia k Rusku. Odvtedy uplynulo vyše tristo rokov, no ani v Rusku, ku ktorému Kamčatka patrí, si mnohí ešte ani dnes pri vyslovení jej mena neuvedomujú, o čom je vlastne reč. Väčšinou si však vybavia krajinu veľmi vzdialenú a záhadnú. A ich predstavy sa od skutočnosti v mnohom nelíšia. Kamčatka je nedotknutá perla prírody, nezdobia ju lanovky, viadukty ani podobné zariadenia či stavby meniace vzhľad krajiny. Je to azda jediné miesto na zemeguli, kde ľudia žijú v tieni 28 činných sopiek, autá priväzujú reťazami, aby sa im spred domov neodkorčuľovali, a kde zarovno s medveďmi možno loviť polomŕtve lososy v sladkých tokoch neznámych riek.
Nekonečný let
Lietadlo rozráža tmu modročiernej farby. Nad nami svietia hviezdy. Vzadu vidieť úzky pruh slabého svetla. Tam kdesi ďaleko za nami je západ. Sme nad Tiksi, ďaleko za polárnym kruhom. Okná zdobia kryštáliky mrazu, vonku je –51 °C. Letecká linka Moskva – Petropavlovsk-Kamčatskij je jedna z najdlhších pravidelných liniek bez medzipristátia v Rusku. Let lietadlom typu IL62M mal podľa letového poriadku trvať deväť hodín. Tento medzikontinentálny obor má dolet 10.300 km, svoje útroby naplní 198 cestujúcimi a pri rýchlosti 850 až 900 km/h pláva vo výške 10- až 12-tisíc metrov nad zemou. Pôvodne sme mali odletieť o 17.30. Netušili sme, že náš let bude pre nevyhovujúce počasie meškať 19 hodín. Na trase dlhej 7.000 km je na niektorých úsekoch trasy nepriaznivé počasie nielen ľahko možné, ale aj pravdepodobné. Za 19 hodín meškania sme si vypočuli niekoľko oznámení a ráno o 3.40 sme mali dokonca možnosť nacvičiť si nástup do lietadla. A vzápätí aj výstup. Kým sme totiž stihli odletieť, vyplnila priestor celého letiska a hádam aj letiskovej haly hustá hmla. Avizovaných 8 a pol hodiny letu sa nakoniec predĺžilo o 3.500 km a mnoho hodín vo vzduchu aj v tranzitnom priestore čukotského letiska Anadyr, kam nás odklonili pre ďalšiu vlnu nepriaznivého počasia. Pochopil som, že cesta lietadlom bez medzipristátia nemusí znamenať najkratšiu spojnicu medzi dvomi bodmi na mape. Môj náhodný spolucestujúci Michail, námorný dôstojník, ktorý sa vydal na polročnú dovolenku z Južnej Ameriky cez Moskvu domov, na Kamčatku, cez pol zemegule, mi cestu krátil svojou prekvapujúcou schopnosťou rozoznať a pomenovať z výšky lietadla jednotlivé úseky pobrežia Severného ľadového oceánu. Ukázal mi ústie Pečory, vtekajúcej do Barentsovho mora niekde nad Narjan Marom, Amdermu, Dikson, obrovskú zátoku ústia rieky Ob aj môjho obľúbeného Jeniseja.
Prvý kontakt
Keď sa počasie po dni čakania v Petropavlovsku na Kamčatke umúdrilo a v Anadyre nezhoršovalo, dostali sme konečne povolenie odletieť za naším cieľom. Dopadlo to aj tak lepšie, než v onej známej anekdote o letisku v Anadyre: V čase, keď sem lietali len lietadlá AN 2, uviaznutí pasažieri sa vraj dali najímať na brigády, aby si na „pobyt“ v tranzite zarobili. Na otázku: Na ako dlho? odpovedali „Do ljotnoj pagody“, teda kým nebude počasie vhodné na lietanie. Let z Anadyru trvá asi dve hodiny a trasa vedie ponad celý kamčatský polostrov. Počasie nám prialo. Z výšky sme zvedavo nakúkali za golier kamčatským sopkám a tíško dúfali, že aspoň na Avačinskej sa nám podarí pričuchnúť k dychu jej krátera. V rebríčku nespočetného množstva kamčatských zaujímavostí patrí sopkám určite prvé miesto. Veď z tichooceánskej hradby zo 144 najvyšších sopiek nájdete najväčšie množstvo práve na Kamčatke a až 28 z nich je ešte stále činných. Ich nekorunovanou kráľovnou s kráterom vo výške 4.750 m je Kľučevská, ktorá svojou krásou bez preháňania prevyšuje všetky vulkány Eurázie. Zachovala si modelový tvar kužeľa so sklonom svahov až do 33 stupňov. Jej kráter stále udržiava typický „dych“ – fumarolí, ako sa na činnú sopku patrí. Svoju kráľovskú hlavu často venčí iskriacimi kameňmi, ale aj ohňovou aureolou. S vekom približne 5.000 rokov patrí k najmladším sopkám Kamčatky, no od jej objavenia už vybuchla 54 ráz. Ani susedný Tolbačik svojím zvláštnym tvarom v kráse nezaostáva. Výškou 3.682 m je druhým najvyšším vulkánom Kamčatky a Eurázie. Posledný raz začal soptiť v júli 1975 a erupcie trvali až do decembra 1976. Vulkanológ Pavel, ktorého v kolektíve prezývali „Točka“, to zažil v priamom prenose. Hneď ako seizmografické stanice zaznamenali prvú sériu otrasov pôdy, vybral sa s kolegami do terénu, aby to teatrálne predstavenie Tolbačika nezmeškali. Tábor si zriadili na mieste s výhľadom priamo na kráter. „Výbuch začal 6. júla o 9.45,“ spomínal na naše zvedavé naliehanie Pavel, „vo vzdialenosti 14 km sa otvorila puklina, nad ňou sa kúdolili pary a plyny. Pod obrovským tlakom v sopečnom ohnisku sa v kráteri prebudila magma, tečúca láva kypela z krátera spolu s uvoľnenými plynmi. Duniaci stĺp popola, pár a plynov vystúpil do výšky 11 km a kým cez deň bol zlovestne čierny s ohňovými zábleskmi, v noci zasa svietil všetkými odtieňmi rozžeraveného zlata.“ Desať dní trvalo toto napäté stretnutie so zúriacim živlom, v jedenásty deň sa obrátil vietor a keď sa popolové mračno obrátilo na tábor a stany začali zasypávať vulkanické bomby, museli vulkanológovia kapitulovať pred rozzúreným živlom.
Ani táto historka nás však neodradila od nášho zámeru vystúpiť na Avačinskú sopku, ktorá neodmysliteľne patrí k panoráme Petropavlovska. Jej silueta sa nám každé ráno tlačila do okien spolu s prvými lúčmi zubatého slnka. Jej neprestajné odfukovanie berú občania Petropavlovska ako samozrejmosť a pri ceste do práce rituálne komentujú jej činnosť: „Čože to dnes tak slabo čmudí?“ alebo: „Dnes sa akosi rozfučala!“ V to ráno, keď sme si osobitne kvôli výstupu na Avačinskú privstali, nás však nemilo prekvapila 140 cm pokrývka čerstvého snehu, ktorý sa na jej ufrflanom kráteri udržal počas celého nášho pobytu. Mačky a pikly, ktoré sme tak zbytočne niesli cez pol zemegule, nás pri návrate ťažili oveľa viac a každé ich štrngnutie nám znelo ako výsmech.
Petropavlovsk
Kamčatka je Petropavlovsk a Petropavlovsk je Kamčatka. Aj tak by sa dala hodnotiť Kamčatka podľa rozmiestnenia obyvateľstva. Pohľad na mesto z výšky pripomína grécky amfiteáter. Spleť ulíc pripomína rady, domy sedadlá. Ulice sa náhle končia, miznú v kroviskách a medzi stromami alebo tmavými skalami z vyvretej zvetranej lávy. Medzi nimi nie je pravidelná väzba. Keď mesto s príchodom zimy zasype sneh, chodia Petropavlovčania do práce i za ostatnými povinnosťami jediným možným spôsobom – peši. V kopcovitom meste sa cesty premenia na snehové dráhy alebo ľadové kĺzačky. Spojazdňovať za takýchto podmienok auto nemá zmysel. Až po čase sme pochopili, že ľudia si ich nepriväzujú k plotom hrubou reťazou zo strachu pred zlodejmi, ale preto, aby im štvorkolesoví miláčikovia po ľade „neodkorčuľovali“.
Severná časť kamčatskej oblasti zostáva kráľovstvom chovateľov a pastierov sobov, lovcov kožušinových zvierat a rybárov. Pastieri sa za nimi vozia ešte stále na saniach, ktoré sa v tundre osvedčili počas celého roka ako jediný efektívny dopravný prostriedok. Ich oči dnes už chránia pred slnkom slnečné okuliare so značkou Made in Hongkong alebo dokonca Made in Italy a ani hrboľ pod kožušinou rozprestretou na saniach už netvorí kôpka sušených rýb, ako proviant na celú púť, ale vysielačka. Pastierov na výmenu a zásoby potravín privážajú helikoptéry. S pôvodnými odevmi sa však domorodci lúčia predsa len veľmi ťažko. Tvrdia, že sobiu kožušinu nenahradí žiadny iný materiál a ani strih ich šiat nepodlieha módnym trendom. Preverený stáročiami zostáva stále rovnaký. Prazvláštne na nich pôsobil najmä rozstrih nášho odevu vpredu, práve tam, kde najviac dobiedza vietor. Zapínanie na gombičky alebo, nedajbože, zips považujú domorodci za nezmysel. Vraj otvárajú odev práve na mieste, kde je to najmenej potrebné. A zips je podľa nich v mrazivej fujavici nepraktický. „Ak ho chceš zapnúť, musíš dať dole rukavice a tie majú byť hlboko zastoknuté v rukávoch,“ oponovali našim námietkam miestni. Dlhé večery polárnych nocí premieňajú zručné ruky domorodého obyvateľstva (väčšinou Koriakov) na krásne výrobky z rybích kostí, klov mrožov a kožušiny, po ktorých je na svetových aukciách obrovský dopyt. Dolná polovica Kamčatky žije iným spôsobom. Príroda akoby sa rozhodla pomáhať ľudskému snaženiu. Močiare na západnom pobreží postupne ustupujú, podľa vedcov je to dôkaz, že povrch ostrova sa oproti hladine Ochotského mora dvíha.
Vladimír Kašuba
foto Vladimír Kašuba
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)