Krajina, kde sa neboja smrti
Filipíny sa u nás najčastejšie skloňujú v súvislosti s hurikánmi, no táto krajina nie je výnimočná iba katastrofami. Na viac ako 7.000 ostrovoch a ostrovčekoch tu nájdete 37 vulkánov, vysoké horské štíty, 34 národných parkov a malebné scenérie ryžových polí. Zároveň patrí k tým ojedinelým krajinám sveta, kde smrť ľudí nedesí. Vlastne je súčasťou ich každodenného kolobehu života…
Putovanie po Filipínach sa vari ani nemôže začať inak, ako bojom o život v dopravnom chaose Manily. Mesto má 11 miliónov obyvateľov a občas sa zdá, že tu nik nedokáže chodiť pešo. Preto sa väčšina obyvateľov tlačí vo všakovakých dopravných prostriedkoch po mnohoprúdových cestách a veľkú časť dňa trávi v dopravných zápchach. Chaos a zápchy sa nájdu všade na svete. Ale až tu som objavila „Jeepney“ – všadeprítomné malé farebné autobusy s nezasklenými oknami po bokoch, takže v horúčavách môžu cestujúci o klimatizácii len snívať. Pasažieri nastupujú vzadu a neexistuje šanca, že by sa tu dospelý človek mohol vzpriamiť. Iba ak by bol trpasličieho vzrastu. Sedíme na jednej z dvoch lavíc pozdĺž autobusu. Normálne by sa sem malo zmestiť dvanásť pasažierov, teraz sa tu však tlačí dvadsať, tridsať ľudí. Bankovky za jazdné si šoféri vkladajú medzi prsty na ruke podľa ich hodnoty, aby urýchlene vedeli vydať z tej väčšej počas šoférovania a v plnej premávke. A ako sa peniaze dostanú k šoférovi, keď je plný a v autobuse sa nastupuje v predklone? Jednoducho. Peniaze treba podať susedovi a od neho sa potom ruka po ruke posúvajú až k šoférovi. A takou istou cestou sa vráti výdavok.
Čínsky cintorín
Prvou obligátnou turistickou zastávkou je manilský čínsky cintorín. Pôvodne tu pochovávali obyvateľov, ktorých za španielskej koloniálnej vlády odmietli prijať na katolíckych cintorínoch. Odstavíme auto a o necelé dve minútky už pri nás stojí útly starší pán v krikľavom žltom tričku, čiernom klobúku a zväzkom kľúčov za pásom a ponúka nám prehliadku za dvesto pesos na osobu. Zdá sa nám to veľa a snažíme sa vyjednať zľavu „Viete, nemôžem ísť pod cenu. Som slávny, píšu o mne aj vo svetových sprievodcoch. Je to moja práca a tiež mám rodinu,“ vysvetľuje profesionálne. Tomu skutočne nemožno oponovať. Výmenou za naše pochopenie prisľúbi, že nás vezme aj do vnútra hrobiek. Číňania pripisujú posmrtnému životu veľkú váhu, preto hroby na prvý pohľad ani zďaleka nepripomínajú miesto posledného odpočinku, ale skôr obytné domy. Rodolfo si otvorí bránku a postaví sa na schody pred jednu z hrobiek s prvkami množstva stavebných štýlov. Vpredu ju strážia sochy levov, za nimi sa vynímajú ozdobné stĺpy, podopierajúce zdobený oblúk. „Na čínskom cintoríne je pochovaných tridsaťtisíc ľudí v troch kategóriách hrobiek. Máme tu milionársku štvrť, apartmánovú štvrť a zvyšok tvoria schránky s popolom. Tam pôjdeme až na záver.“ Pokračujeme v objavovaní cintorína a sprievodca ďalej vysvetľuje, že pozostalí vyznávali rôzne náboženstvá, hrobky majú vedľa seba a ani v najmenšom to nikomu neprekáža. Zoberie nás do uličky, kde vedľa seba odpočívajú protestant, budhista a katolík. Vodí nás po úzkych chodníčkoch a prezrádza, že jedna z hrobiek musela stáť určite až tridsať miliónov pesos (v prepočte asi milión dolárov). Hrobky sú buď v osobnom vlastníctve rodiny zomrelého, alebo ich má v dlhodobom prenájme. Priemerný čas prenájmu je 25 rokov a dá sa predĺžiť. „Čo sa stane, keď niekto nepredĺži prenájom?“ pýtam sa trochu neisto. „Keď sa neplatí, hrobka chátra, neobnovuje sa, ale neviem o tom, že by z nej niekoho vyhodili,“ dostávam pragmatickú odpoveď. Ako mám neskôr tú česť presvedčiť sa, v hrobkách sa nachádza aj splachovacie WC, kuchynka s teplou a studenou vodou, sedenie pre pozostalých a niektoré z nich krášlia aj krištáľové lustre, balkónik na poschodí či záhradka na prízemí. V záhradkách, ale aj priamo v hrobkách, vidíme vstavané piecky. Slúžia na pálenie „imaginárnych“ peňazí. Ide o rôznofarebné papieriky v hodnote peňazí, ktoré sa dajú kúpiť priamo na cintoríne alebo na trhovisku. Ich pálením v piecke zabezpečia pozostalí finančný blahobyt zosnulému na druhom svete. Veľkosť hrobky dosahuje väčšie rozmery, ako bežná domácnosť štyridsiatich percent obyvateľstva Filipín. A to všetko len pre to, aby pozostalí dva razy ročne, na Pamiatku zosnulých a vo Sviatok všetkých svätých, sem prišli a chvíľu tu pobudli. V hrobke spomínajú a konzumujú jedlo, z ktorého niečo položia aj na sarkofág. Aby Rodolfo udržal našu pozornosť, ukazuje hrobku, v ktorej je s manželským párom pochovaná aj mužova milenka. Nevieme, či vraví pravdu, ale na fotografiách vedľa muža vidíme fotografie dvoch žien.
Múzeum topánok
Mestská časť Metro Manila a štvrť Marikina predstavujú najväčšiu výrobňu obuvi na Filipínach. Od roku 1981 sa tu vyrába 70 % všetkých topánok. Je teda logické, že Marikina Shoe Museum umiestnili práve tu. Dostať sa sem z centra nie je jednoduché a hlavne je to dosť ďaleko. Z dvier bieleho domčeka vychádza žena, členka ochranky múzea a oznamuje, že pre sviatok je dnes zatvorené. Nevzdávam to a keď uniformovanú strážkyňu múzea začnem prehovárať, či by ma na chvíľku predsa len nevpustila dnu, nakoľko som prišla až z Európy, chvíľu zaváha a napokon ma vpustí. Po obvode múrov, ale aj v strede priestoru sú umiestnené sklené skrine s obuvou rôznych filipínskych celebrít a osobností. Najväčšou atrakciou sú topánky Imeldy Marcosovej, Miss Manila z roku 1954 a manželky bývalého kontroverzného prezidenta Ferdinanda Marcosa. Osemsto extravagantných párov vraj predstavuje iba 25 % z toho, čo zanechala v Malacanang Palace pri svojom úteku do exilu na Havajské ostrovy v roku 1986. Podľa všetkého milovala všetko, čo sa ligotalo. Zlaté a strieborné črievice však blednú popri najslávnejšom páre jej disko topánok s vysokým svetielkujúcim podpätkom. Okrem Imeldiných topánok a fotografií tu nájdete aj obrazy a plagáty, dokumentujúce históriu manilského obuvníckeho priemyslu. Keď pri odchode dodatočne platím vstupné, dostane sa mi od prísnej strážkyne prekvapujúceho ospravedlnenia: „Veľmi ma mrzí, že vám nemal kto urobiť výklad.“ Aj také sú Filipíny.
Manilský patrón
Každému turistovi v Manile najskôr ukážu najstaršiu časť mesta Intramuros, pri ústí rieky Pasing. Opevnené mesto v minulosti osídlili moslimovia, obsadili Španieli, napadli čínski piráti, ohrozovali holandské vojská… a vládli mu Briti, Američania i Japonci. Popri všetkých vpádoch si však dokázalo zachovať pôvodnú podobu až do posledných dní 2. svetovej vojny, kedy bolo zničené. Kedysi sa tu nachádzalo opevnenie s baštami, vstupné brány, padacie mosty, vládne budovy, kostoly, kláštory, nemocnice a všetko, čo k mestu patrí. Obyvatelia sa usádzali za hradbami, zatiaľ čo Číňania žili v getách pod stálym dohľadom. Dnes sa zachovalo len zopár ulíc a pevnosť s hradbami a delami, ktoré pripomínajú jeho bohatú históriu. K obligátnym zastávkam patrí aj návšteva národného múzea National Museum of the Filipino People. Okrem expozície o hlavných filipínskych etnických skupinách ponúka aj rozsiahlu zbierku zvyšku nákladu z vraku španielskej galéry San Diego, ktorá sa potopila pri pobreží ostrova Luzon v roku 1600. Z lode vyniesli porcelán, mince, šperky, množstvo predhispánskych artefaktov a hudobných nástrojov. Najpozoruhodnejší kúsok múzea predstavuje lebka „tabonského muža“ (Tabon man), prvého známeho obyvateľa Filipín nášho druhu (niektorí vedci tvrdia, že Tabon man je v skutočnosti žena). Vek lebky sa datuje do veku 24.000 rokov p.n.l..
Oslavy zmŕtvychvstania
Po zasmogovanej hlučnej Manile nám mestečko San Fernando dožičilo príjemný odpočinok. A to napriek skutočnosti, že sme si pre jeho návštevu nevybrali najvhodnejší čas. Počas roka je to nezaujímavá destinácia, kde by ste o turistu ani nezavadili. Ale v období Veľkonočných sviatkov na pár dní zázračne ožije cestovným ruchom a spolu s ním aj zopár okolitých dediniek. Jediné, čo sem láka tisícky domácich i zahraničných cestovateľov, je netradičné zobrazenie krížovej cesty v dedine San Pedro Cutud… Už na prvý pohľad je zrejmé, že Veľká noc sa tu oslavuje vskutku pompézne. Cez obec a jej úzke uličky sa autom posúvame iba veľmi pomaly. Okraje ciest lemujú stánky s občerstvením. Pomedzi ne sa pretláčajú autá, rikše, bicykle a tmolí sa tu nesmierne množstvo návštevníkov. Keď už zastavujeme tretí raz a pýtame sa na cestu, zbystrím pozornosť. Okolo práve prechádza skupinka bičujúcich sa mladých flagelantov. Ešte včera možno sedeli pri počítačoch v pobočkách nadnárodných korporácií, no dnes sú oblečení iba v nohaviciach, s kuklou či šatkou na tvári a hlavu im namiesto tŕňovej koruny zdobí kvetinový veniec. Ten znázorňuje predkresťanský symbol vegetácie duše. Mladíci si chrbát bičujú špeciálne upraveným povrazom, ukončeným tenkými bambusovými paličkami, ktoré im na jemnej pokožke zanechávajú krvavé stopy. Prechádzajú popri nás tak blízko, že kvapky krvi striekajú na auto. Skupinka sa zastaví pred domom, kde na zemi kľačia dvaja skrvavení mladí ľudia, bičovaní ostatnými. Kým sa dostaneme k miestu „imaginárneho“ ukrižovania, ponúka sa podobný pohľad častejšie. Od miestneho sprievodcu sa dozvedám, že z bežného bičovania by krv tak nestriekala. Aby sa mučeníci mohli takto trápiť, musí ich predtým niekto udrieť špeciálnym predmetom s ostrými koncami, ktorý im spôsobí krvácajúce rany. Tento muž absolvoval sebabičovanie viackrát a tento rok sa mu dostalo cti vykonávať funkciu dozorcu nad mučeníkmi…
Silvia Vaculíková
foto Silvia Vaculíková
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)