Významný maďarský maliar Attila Szűcs reprezentuje nové tendencie maľby a pracuje len s tradičnou technikou olejomaľby. Východisko jeho tvorby predstavuje práca s vizuálnou predlohou, pričom najčastejšie si vyberá novinové výstrižky, pohľadnice či filmové zábery, v ktorých nachádza vlastné interpretácie. Nedávno navštívil Bratislavu, aby sa ako člen umeleckej poroty zúčastnil hodnotenia súťaže Maľba 2017.
Čo pre vás umenie i maľba samotná znamená?
Človek zvykne hľadať možnosti sebavyjadrenia podľa svojho charakteru. Pre mňa osobne je takýmto sebavyjadrením – maľovanie. Ním dokážem vyjadriť svetu také odkazy, ktoré by neexistovali, ak by som nemaľoval. Maľovať potrebujem aj z hľadiska mentálnej hygieny. Keby som nemaľoval, doslova by som ochorel. Maľovanie taktiež predstavuje istý sebapoznávací proces – akoby sa človek rozprával so psychiatrom. Maľba tento intímny proces, ktorý možno chápať aj ako dialóg, vynáša na povrch. Keďže sa do tejto interakcie zapája aj divák, i on sa stáva účastníkom tohto dialógu. V tom spočíva čaro maľby – dialóg potrebuje každý z nás.
Vo vašej tvorbe možno objaviť viaceré umelecké postupy…
V súvislosti s maliarskym svetom mám v sebe akúsi encyklopedickú potrebu, čo bez pochýb ovplyvňuje moje vcelku zložité „univerzum“. Grafiku napríklad využívam čisto ako samostatný štýl, nikdy nie ako predobraz k maľbám. Keby som grafickým dielam určil túto úlohu, vyčerpali by zo mňa energiu, ktorá by mi chýbala pri maľovaní. So sochami som začal pracovať, keď som si všimol, že niektoré moje maľby nesú v sebe akýsi sochársky štýl, že sú až priveľmi „sochárske“. Vtedy mi napadlo skúsiť, ako by vyzerali ako sochy. Po čase však vyšlo najavo, že vytváranie sôch mi nedáva to „plus“, tú energiu, ktorú získavam z malieb. Ani vtedy, keď som bol spokojný s dielom. Chýbalo mi prekvapenie, ktoré maľba takmer vždy ponúka.
Kedy ste v sebe objavili túžbu maľovať?
Mal som asi trinásť rokov, keď ma maľovanie začalo zaujímať oveľa viac, ako čokoľvek iné. Dodnes neviem, čo tento záujem vyvolalo, no odvtedy som takmer každý deň dlhé hodiny trávil kreslením. Našťastie, maľovanie neodsunulo všetko nabok. Stále javím veľký záujem o literatúru a taktiež prírodovedu.
Ktorí maliari sa pre vás stali inšpiráciou?
Keď som mal šestnásť, môj osudový zážitok som precítil pri Giorgiovi Morandim, ktorý ma očaril jemnou citlivosťou. Neskôr ma začal zaujímať mnohosmerný výskum, ovplyvnený umeleckým štýlom Arte Povera a začal som sa venovať vzťahu medzi fotografiou a maliarstvom. V rámci toho ma zaujala najmä forma ontologickej pochybnosti, a to hlavne pod vplyvom Gerherda Richtera a jeho abstraktného a hyperrealistického štýlu, tzv. „richterbleur“. Na tejto ceste som sa dostal k Lucovi Tuymansovi, čo hádam ani neprekvapí, keďže všímavý pozorovateľ aj v jeho prípade častokrát objaví chemicky čistú zmiešaninu Morandiho intímnej citlivosti a Richterov chladný analyticky odstup. Svet a taktiež maľovanie rád vnímam v celku. Zoznam mien umelcov, ktorí na svet nazerajú podobne ako ja, je vskutku dlhý. Dali by sa menovať aj školy: varšavská, lipská, belgická, klužská či londýnska… a taktiež mená: Wilhelm Sasnal, Neo Rauch, Luc Tuymans, Victor Man, Adrian Ghenie, Peter Doig, Justin Mortimer, Daniel Pitin, Pere Llobera, Vitalij Pushnitzkij, Alexander Tinei… Z maďarských majstrov mal na mňa azda najväčší vplyv Ákos Birkás, ako z hľadiska intelektuálnej precíznosti, tak i z pohľadu jeho životného diela.
Čo vám dala vysoká škola?
Bola dôležitá hlavne pri vytváraní vzťahov; s mnohými neskoršími kolegami som sa stretol prvýkrát práve na vysokej škole a mnohokrát sme sa od seba vzájomne naučili najviac.
Uznávate aj maliarov (a ich diela), ktorí neabsolvovali vysokú školu?
Prirodzene, každý maliar je aj samouk.
Odkiaľ čerpáte námety pre svoje diela?
Reálny svet, ktorý nás obklopuje, má jednu „preloženú“, akúsi „reflektovanú“ podobu, a tou je fotografia… Túto „druhotnú“ realitu využívam ako zdroj inšpirácie, aby som prostredníctvom nej objavil takú skutočnosť, ktorá už je realitou maliarstva. Keď poviem, že by som chcel očistiť prostredníctvom maliarstva skorumpovanú realitu, tak hovorím o tom, že v každej pohľadnici alebo fotke existuje určité jadro reality, ktoré môže byť akokoľvek banálne, gýčovité či úplne bezvýznamné. Spektrum je široké, ale v rámci toho sa môže objaviť čokoľvek, čo dokážem využiť. Niečo, čo ma dostane, zaujme… Dobré dielo, samozrejme, nielen maľba, dokáže formulovať etické normy a prostredníctvom nich aj ponúkať nádej. Preto zbožňujem túto prácu, lebo dobrá maľba je ako puzzle, ako detektívny román, ktorého vlákna sa dajú odhaliť. Je veľmi hlboká a často vedie k prekvapujúcemu „čítaniu“.
Tomáš Szmrecsányi
foto Miklós Déri
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2017)