Bestiarium
Chcete vidieť človeka s vlčou hlavou, morského hada alebo strašného Behemóta, čiže gigantického slona kríženého s hrochom? Nijaký problém. Stačí si otvoriť niektorú z tých objemných kníh s latinským názvom Bestiarium a ocitnete sa v šialenej „zoologickej“ záhrade, do ktorej sa vstupuje iba na vlastné riziko.
Odkiaľ sa vzala tá bizarná fauna? Je niečo pravdy na tom, že niektoré rozprávkové či bájne bytosti mohli mať reálny predobraz v nejakej, dnes už vyhynutej faune? V starých manuskriptoch a tlačiach sú vykreslené s takou precíznosťou, akoby ani nepochádzali z ríše fantázie, ale vypadli zo stránok prírodopisu. A prečo vlastne vznikali knihy podobného obsahu? Vitajte medzi beštiami…
Záhrady duší
Celé je to trochu (ako sme si už pri záhadných knihách zvykli) zamotané. Bájne zvieratá a bytosti – teda morské či okrídlené hady, jednorožce, mačacie ryby, jednonohí ľudia či morské panny – zjavovali sa nielen v mýtoch a rozprávkach, ale od staroveku aj v cestopisoch, ktoré boli považované za „serióznu“ literatúru. Rozmach tohto žánru však nastal v stredoveku: Jeden z vôbec najznámejších cestopisov „Mandeville“ (odvodený od mena domnelého autora, no v skutočnosti šlo o dielo lekára Jeana de Bourgoignea) sa od konca 14. storočia po niekoľko desaťročí považoval za jeden zo základných zdrojov zemepisného poznania. Bourgoigne alias Mandeville v ňom farbisto popisuje všetky tri dovtedy známe svetadiely a svoje zážitky šperkuje reáliami ako z nejakého tripu. Nielenže popisuje krokodíla roniaceho slzy a vtáka Fénixa či ľudí so psími hlavami a záhrady prevtelených duší, ale na dvore čínskeho cisára vraj na vlastné oči videl aj teľa, čo vzišlo zo semienka zasadeného do zeme. Niektoré z popisovaných zázrakov prírody síce autor relativizuje poznámkou, že o nich len počul, ale aj tak obsah jeho knihy čitatelia chápali ako cestovateľský – a zároveň prírodovedný – „dokument“. Nikto by, skrátka, takého vetrom ošľahaného dobrodruha neupodozrieval z mystifikácie. Na veci je ešte pikantnejší fakt, že autor podľa všetkého nikdy nevytiahol päty z rodného Lutychu, hlavného mesta belgickej provincie, a tak celý slávny cestopis je zrejme iba fikciou zabalenou do faktografie. Ale to zasa v stredoveku nebolo nič tak veľmi výnimočné. Veď podľa všetkého aj Krištof Kolumbus zahorel vášňou pre objaviteľské cesty práve vďaka podobnej literatúre: konkrétne spisu Milión slávneho cestovateľa Marca Pola. Pričom aj na cestovateľskej a následne spisovateľskej kariére tohto slávneho benátskeho kupca nájdeme všeličo podozrivé. Napriek tomu, že jeho cestopis bol celé stáročia považovaný za cenný zdroj informácií o Ázii, dnes sa nájde dosť skeptikov, podľa ktorých bol Marco Polo na tomto kontinente najskôr iba prstom na mape. Každopádne, ani on sa nevyhol popisu niektorých beštiálnych stvorení, a tak sa stredoveký človek s obmedzeným prístupom k informáciám musel spoľahnúť na to málo, čo mal k dispozícii. A učené knihy mali v tej dobe takmer punc „písma svätého“. Takže to musela byť pravda…
Peter Uličny
foto archív
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2015)