Komiks a okultizmus
Patrí medzi najväčšie legendy vo svete komiksov. Výrazne sa podieľal na definovaní výrazových prostriedkov tejto umeleckej formy a mnohé jeho diela sa stali predlohou pre úspešné filmy. Excentrik s dlhočiznou bradou, odrastenými vlasmi a uhrančivým pohľadom má však aj iné „koníčky“, popri tvorbe sa venuje okultným praktikám, ktoré považuje za prirodzené vyústenie umeleckej činnosti.
Alan Moore sa narodil v anglickom Northamptone 18. novembra 1953 do robotníckej rodiny. Vyrastal v jednej z najchudobnejších častí mesta s nedostatočnou infraštruktúrou a vysokou mierou negramotnosti. V dome sa tiesnil s rodičmi, bratom, babkou a ďalšími dvoma spolubývajúcimi (pivárom a pracovníčkou tlačiarne). Patril medzi vnímavé, bystré deti, od piatich rokov vášnivo čítal, pričom knihy si vypožičiaval z lokálnej knižnice. Jeho veľkou vášňou sa stali komiksy. Hltal domáce aj americké diela. Vďaka čitateľskej vášni preplával základnou školou bez väčších problémov, značný šok však zažil po prechode na strednú školu – jeden z najlepších žiakov sa zaradil medzi najhorších. Súviselo to najmä so skutočnosťou, že kým jeho predchádzajúcu triedu tvorili výlučne deti z robotníckych rodín, na strednej škole sa ocitol v spoločnosti detí z lepšie situovaných rodín. Aj kvôli tejto skúsenosti sa mu štúdium znechutilo. Nebol to však jediný dôvod jeho rozčarovania – na strednej škole totiž začal pociťovať, že vo vzdelávacom systéme nie je všetko s kostolným poriadkom. Jednou z hlavných funkcií školy sa podľa neho stala indoktrinácia detí, ktorá slúži na vytvorenie slepej poslušnosti voči autoritám a privyknutie si na ubíjajúci monotónny denný režim.
Umenie a psychedélia
Rebelantský tínedžer už koncom 60. rokov publikuje svoje prvé básnické a esejistické pokusy, ktoré mu spočiatku vychádzali v rozličných fanzinoch. Dal sa dokopy s miestnou umeleckou skupinou, ktorá si hovorila Northampton Arts Lab. Jej členovia usporadúvali rôzne eventy a umelecké happeningy v duchu vtedajšej kontrakultúry. V súlade s dobou vnímali aj psychedelické látky ako LSD. Moorea stavy navodené touto látkou celkom uchvátili a propagoval ju všade, kde sa dalo. Za tieto aktivity ho napokon vylúčili zo školy (mal šestnásť rokov). Neskôr, už ako známy umelec, sa k týmto skúsenostiam vrátil: „LSD pre mňa predstavovalo neuveriteľnú skúsenosť. Niežeby som to komukoľvek odporúčal – ale mňa to v istom zmysle presvedčilo, že realita nie je nemennou, fixnou záležitosťou. Že realita, ktorú okolo seba vidíme, síce je reálna, ale že tu zároveň existujú aj ďalšie perspektívy, kedy majú rôzne veci rôzne významy, ktoré sú rovnako validné.“ Nasledujúce roky sa pretĺkal rozličnými zamestnaniami, pracoval ako umývač záchodov, ale aj v garbiarni. V roku 1973 si vzal za ženu Phyllis Dixon, s ktorou sa čoskoro nasťahoval do malej garsónky. V tom čase pracoval v kancelárii miestneho subdodávateľa plynu, no táto práca ho neuspokojovala. Keďže sa stále nevzdával umeleckých ašpirácií, naďalej to skúšal aj v tejto oblasti.
Prvé zákazky
Naplno sa zameral na písanie a ilustráciu vlastných komiksov, ktoré uverejňoval v alternatívnych magazínoch. Vďaka menšej zákazke (kresby pre hudobný magazín NME) získal prvý väčší kšeft: dodával komiksové príbehy o súkromnom očku pre iný hudobný magazín Sounds, ktorý mu platil 35 libier týždenne. Neskôr začal publikovať komiks „Maxwell the Magic Cat“, ktorý napokon vychádzal až do roku 1986. Čoskoro si však uvedomil, že pokiaľ bude aj naďalej písať a kresliť zároveň, neutiahne to finančne, tak sa neskôr zameral výlučne na písanie. Postupne získaval možnosť písať aj pre renomované špecializované komiksové magazíny, najlukratívnejšie miesta však boli obsadené, a tak sa nemohol realizovať naplno – svoje príbehy musel vtesnať do maximálne piatich strán. Neskôr však práve toto obdobie označil za vynikajúcu školu – vďaka nemu si vycibril schopnosť tvorivo rozvinúť príbeh na minimálnom manévrovacom priestore a ponúknuť aj zmysluplnú pointu.
V ako Vendeta
Začiatkom 80. rokov už talentovaný nezávislý autor publikoval pre prestížne magazíny ako Marvel UK, 2000AD a Warrior. Táto éra sa niesla v znamení masívneho vzostupu britského komiksu – predchádzajúce generácie čitateľov ostávali komiksom verné aj po nadobudnutí dospelosti a postupne pribúdali aj nové generácie priaznivcov, čo znamenalo značný nárast čitateľskej základne. Komiksy prestali byť lacnou zábavkou pre tínedžerov a začali sa vnímať serióznejšie. Aj samotný Moore sa tešil veľkému záujmu. Svoj potenciál začal dosahovať v novom mesačníku Warrior, ktorý založili odídenci z konkurenčných komiksových magazínov s cieľom ponúknuť talentovaným autorom väčší priestor na tvorivú realizáciu. Túto výzvu Moore ochotne prijal, keď vydavateľovi začal dodávať dva nové príbehy: „Marvelman“ a „V for Vendetta“ (oba vyšli prvýkrát v marci 1982). V dystopickom príbehu „V for Vendetta“ projektoval svoj pesimizmus z éry vládnutia „Železnej Lady“ Margaret Thatcherovej, ktoré sa nieslo v znamení presadzovania konzervatívnych hodnôt a necitlivých neoliberálnych opatrení, do pochmúrnych predstáv o Veľkej Británii v roku 1997. Proti ultrakonzervatívnej fašistickej vláde bojuje samotársky anarchistický bojovník, ktorého poznávacím znamením je maska a kostým Guya Fawkesa. Pôsobivé ilustrácie dodal David Lloyd. V komikse „Marvelman“ (neskôr premenovaný na „Miracleman“) zasa tvorivo zasadil už existujúcu postavu Kapitána Marvela do nových kontextov. Oba komiksy vychádzali sedem rokov, pričom vyvolali fanúšikovský kult. Poniektorí odborníci si pritom všímali zaujímavý protiklad – kým jeden hrdina odvážne čelí britskej fašistickej vláde, druhý hrdina akoby sám zosobňoval akýsi árijský ideál nadčloveka.
Watchmen
V roku 1986 začal v spolupráci s DC Comics vydávať ďalší trhák: Watchmen. Spolu s ilustrátorom Daveom Gibbonsom vytvoril vysoko sofistikované dielo, ktoré sa pohrávalo s myšlienkou existencie superhrdinov v kostýmoch, spoluvytvárajúcich chod sveta od 40. rokov. Mooreove univerzum ponúka pestrú paletu rôznorodých hrdinov s rozličnými psychologickými vlastnosťami a motiváciami k hrdinskému konaniu, pričom poniektorí spolupracujú s americkou vládou, iní však pôsobia mimo zákona. Moore bol odjakživa otvorený rôznym nekonvenčným prístupom, avšak až v tomto komikse naplno popustil uzdu fantázii, keď začal výrazne experimentovať aj s formálnou stránkou. Pohrával sa s nelineárnym rozprávaním, flexibilným či meniacim sa rozprávačom a dej umne pretkával vtipnými odkazmi či ironickými vsuvkami. Medzi mimoriadne zaujímavé počiny patrí epizóda „Desivá symetria“, keď posledná strana takmer zrkadlovo odráža prvú, predposledná druhú, atď. Ústrednou tému sa tak stáva vnímanie času a problematika slobodnej voľby. Odborníci túto epizódu často označujú za Mooreove vrcholné dielo, poniektorí dokonca zachádzajú ešte ďalej, keď ho prehlasujú za najlepší komiks v dejinách. Celkovo sa „Watchmen“ výrazne spolupodieľal na reartikulovaní komiksu ako špecifickej umeleckej formy a znovuzadefinovaní jeho základov. Spolu s inými dobovými klasikami ako „Batman: The Dark Knight Returns“ (od Franka Millera) sa podpísal pod výrazne temnejší tón komiksov. Sám sa tiež chopil možnosti napísať niekoľko príbehov o Batmanovi, jeho zobrazenie Jokera v „The Killing Joke“ (1988) ovplyvnilo ďalšie formovanie tejto postavy. Masívny úspech priniesol Mooreovi aj neželanú slávu a štatút akejsi celebrity. Táto rola mu však nesedela a keď ho na jednom stretnutí komiksových nadšencov lovci autogramov prenasledovali až na toaletu, prehodnotil svoju budúcu účasť na podobných verejných podujatiach.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2017)