Slovanský domový duch
Tajomný obyvateľ starých príbytkov pretrváva v ruskom kolektívnom povedomí ako pozostatok predkresťanskej slovanskej mytológie. Meno Domovoja (z ruského „????????“) úzko súvisí s miestom jeho najčastejšieho prebývania, voľne sa dá preložiť ako „Obyvateľ domu“ alebo „Ten, čo obýva dom“. Hoci obyvateľom často spôsobuje starosti svojím strašením, mnohí ho považujú za ochranného ducha.
Keďže v niektorých regiónoch namiesto pomenovania Domovoj uprednostňujú iné, odkazujúce na rodinných príslušníkov (Dedko, Deduško…), existuje predpoklad, že v ruskom folklóre predstavuje pozostatky niekdajšieho kultu predkov z predkresťanskej éry. V slovanských či pobaltských krajinách východnej Európy sa povráva, že každý dom má svojho vlastného Domovoja. Objavuje sa najčastejšie v starých domoch, ktoré už majú za sebou bohatú, často pohnutú históriu. Priťahujú ho ošarpané steny, staré vŕzgajúce skrine a tieňom zahalené kúty, odkiaľ ticho pozoruje stratené ľudské existencie. Jeho prítomnosť zaznamenávajú aj pri peci, v chlieve či stajni.
Znepokojivý trpaslík
Najčastejšie ho obyvatelia temných príbytkov opisujú ako nevzhľadného, bradatého a silno 
ochlpeného trpaslíka, ktorý naháňa hrôzu už len svojím zjavom. Hustý šedivý porast na tvári signalizuje značnú starobu, občas mu spod vlasov vytrčiavajú malé rohy. Ústnou tradíciou sa zachovali aj také príbehy, podľa ktorých Domovoj môže prebrať výzor súčasného majiteľa alebo niektorého z bývalých majiteľov domu. Tradujú sa historky, keď sa susedia dušovali, že na dvore pred domom videli majiteľa domu, pričom sa však v skutočnosti nachádzal doma – videli totiž Domovoja, ktorý sa vydával za obyvateľa domácnosti…
Tým však zoznam jeho schopností zďaleka nie je vyčerpaný, dokáže totiž na seba dočasne vziať aj podobu domácich zvierat, najčastejšie mačky alebo psa. Tajuplný domový duch nedáva o sebe vedieť rovnako, niekedy iba striehne niekde v prítmí a k obyvateľom domácnosti sa prihovára nevľúdnym prenikavým drsným hlasom. Na niektorých miestach ho sprevádza aj jeho žena, Domovicha (alebo aj Kikimora, prípadne Šišimora), tá sa však zdržiava viac v pivniciach či kurínoch.
Chráni, ale aj straší
Neexistuje univerzálny recept na to, ako sa s podobnou návštevou vysporiadať. Podľa tradície môže byť Domovoj relatívne príjemným spolubývajúcim, ktorý udržiava poriadok a harmóniu v domácnosti, dokonca priloží pomocnú ruku pri domácich prácach. Aby zostal verný svojej povesti ochrancu domácnosti, obyvatelia domu mu nechávajú dary ako mlieko, chlieb, soľ či tabak. Ak sa však rodina ukáže ako príliš skúpa, neporiadna či povrchná a neprejavuje mu dostatok rešpektu a úcty, začnú sa objavovať javy pripomínajúce poltergeist. Z Domovoja sa stáva Barabaška („??????????“, v preklade „Ten, čo klope“) a v dome sa objavujú záhadné zvuky, rachot a šum.
V niektorých verziách príbehov o domových duchoch sa dozvedáme, že ak vás v noci Domovoj bolestivo poštipne, znamená to, že sa vás chce zbaviť a vyštvať z domu. Konflikt sa môže skončiť aj tým, že dom opustí práve duch, to sa však vníma ako veľké nešťastie – rodina bude pykať za pošramotený vzťah s Domovojom a bude sa musieť zaobísť bez jeho ochrany.
Tomáš Bóka
ilustrácia Michal Šumichrast
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2017)