Rocková hudba bola vždy predovšetkým zábava. Šou, karneval, cirkus, čo si vyberiete… Preto k rockovým pódiám neodmysliteľne patrili a patria farebné svetlá, dymové clony, dekorácie, kostýmy a masky. Odkedy začalo v muzike platiť slovíčko imidž, fantázii sa medze prestali klásť úplne.

 

 

Jednou  z „nevinnejších“ foriem rockového šoumenstva bolo odjakživa aj líčenie, maľovanie, svojský spôsob mejkapu. Niektoré kapely, predovšetkým tie z obdobia glam-rocku 70. rokov minulého storočia, chceli šminkami posmeliť fantáziu sexuálne „nezorientovaných“, gotické kapely si pre zmenu pomáhajú púdrom a očnými tieňmi k „nemŕtvolnosti“ istého grófa z Transylvánie. Nás bude zaujímať mejkap, ktorý sa pre interpreta či skupinu stal čímsi ako poznávacou značkou. Druhou identitou. Tvárou prirastenou ku skutočnej tvári. Sú to smutné i veselé postavy. Klauni rocku.

 

 

Alice Cooper 

Zakladateľ chrliaci krv

 

Pokiaľ ide o pódiovú šou, predbehol Vincent Fournier (lebo tak znie jeho občianske meno) dobu o pekných pár konských dĺžok. Na prelome 60. a 70. rokov sa síce na rockových pódiách dalo vidieť všeličo, ale kúsky tohto pomaľovaného chlapíka boli na tú dobu predsa len riadne husté: Cooper vystupoval v kožených oblekoch s reťazami, omotaný živým hadom („mierumilovným“, ktorý sa volal Killer), na pódiu stáli šibenice, nechýbalo náradie zo stredovekých mučiarní, obrovské pavúčie siete a gilotíny, na ktorých zotínal hlavy voskových figurín, vrátane „repliky“ svojej vlastnej. Ako prvý prišiel s démonickým líčením, ktoré sa preň stalo značkou aj obchodným artiklom. Mimochodom, nielen jeho maľovaná podobizeň, ale aj reči okolo vlastnej identity pripomínajú nejaký temný horor zo psychiatrickej liečebne: tvrdil totiž, že je reinkarnáciou čarodejnice zo 17. storočia menom Alice Cooper… Smutným paradoxom jeho života je fakt, že zatiaľ čo z pódia na divákov v predných radoch chrlil umelú krv, v skutočnosti pľuval do umývadla každé ráno vlastnú. V dôsledku smrtonosnej životosprávy a bezuzdného alkoholizmu sa takmer nedožil tridsiatky. Po absolvovaní liečenia sa opäť vrhol do práce, ale svoj ťažko vydretý úspech zo začiatku 70. rokov už nikdy nezopakoval. Dnes je okrem iného náruživým hráčom golfu a príjemným, inteligentným diskutérom, naďalej pravidelne vydávajúcim albumy, hoci len pre užší okruh rockových pamätníkov a metalového dorastu. A či by vošiel do rockových šlabikárov nebyť jeho hororového imidžu a výstredností? Zbytočná otázka. Muzika, ktorú hral, nemala revolučné ambície. Šlo o priamočiary hard rock pre tínedžerov. Nič viac, ale ani nič menej. Ak pripustíme tézu, že rock bol vždy viac zábavou ako umením, nebolo to také márne, Alice…

 

 

Kiss 

Jazyk vyplazený intelektuálom

 

Priekopníctvo Alicea Coopera v maskovaní a pódiovom šoumenstve dohnali títo štyria chlapci z Queensu ad absurdum, hoci zásluhy patria najmä basgitaristovi, spevákovi a duši „podniku“ Geneovi Simmonsovi. Aj ich kariéra má niekoľko podobností s Cooperom. Takisto nehrali nijako prevratnú muziku a tiež im trvalo zopár rokov, kým sa prebojovali pod paľbu reflektorov. Aj im, samozrejme, k úspechu viac pomáhal Geneho marketingový talent ako muzika. A ešte niečo, aj Kiss sa podobne ako Cooper stali nočnou morou rodičov tínedžerov. Ich koncerty sa menili na nefalšovaný rockový cirkus: uprostred svetelnej paľby, dymových clôn a pyrotechnických efektov poskakovali v manéži muzikanti v kostýmoch, ktoré spočiatku odrážali vplyvy tzv. „glitter“ módy, neskôr sado-maso salónov a dizajnu  stredovekých brnení či naivných sci-fi hororových „monster“  filmov. Ku „kissákom“ neodmysliteľne patrí aj najnepohodlnejšia obuv, ktorú najmä Gene Simmons povýšil zo strieborných „opätkových“ mrakodrapov na laby akéhosi vesmírneho či prehistorického netvora.

Keď sa skupine po živom dvojalbume Alive! z roku 1975 konečne podarilo preraziť, nenechala už nič náhode. Nikdy predtým v dejinách rocku sa slovíčko „merchandising“ nepresadilo tak nenásytne. Z pojmu Kiss sa stala obchodná značka, zdobiaca nielen tričká a tenisky, ale aj stolové hry, komiksy, hracie karty či dokonca vrecúška na školskú desiatu! Nespútaná marketingová mánia dohnala chlapcov židovského pôvodu k nápadu podieľať sa na televíznom filme. Snímku KISS Meet the Phantom of the Park by neobhájil po akejkoľvek stránke ani ten najlepšie platený advokát. Podľa mnohých znalcov toto filmové fiasko bolo prvým vykročením do prepadliska dejín. Na prepukajúci nezáujem (pódiá 80. rokov naplno zachvátila metal mánia) kapela reagovala neuveriteľne: zrieknutím sa mejkapu. Jeden z fanúšikov vtedy zareagoval slovami: „Kiss bez mejkapu? To je, ako keby si Raquel Welch nechala chirurgicky odstrániť kozy!“ Slávu z obdobia 70. rokov už v ďalších decéniách iba chytali za chvost, hoci ich koncertný a nahrávací apetít napriek personálnym zmenám slabol iba pozvoľna. S veľkou pompou ohlasovaný koncertný comeback v rokoch 1996 a 2000 však priniesol mega úspech. Gene Simmons nad aplauzom a dobrým zárobkom isto vyplazil od radosti svoj neskutočne dlhý jazyk.

 

 

foto archív hudobných vydavateľstiev

 

Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music