Čo povedať manželovi počas svadobnej noci
V krajine, ktorej meno znie Anjou, žil kedysi bohatý šľachtic rodu znamenitého, avšak povahy roztopašnej a márnivej. Mal tri náramne pôvabné – a o nič menej ľahkonohé – dcéry, z ktorých už aj tá najmladšia bola bývala zvedela, čo nosia rytieri pod brnením. Dcérky vyrastali bez matky a otec, hoci mu už sivý vlas kde-tu zdobil vznešenú hlavu, neprestával holdovať životu plnému zábavy, ba naopak, po smrti ženy pitiek bujarých a roztopašností bolo ešte viac na jeho dvore. Skrátka, málo on veru hľadel na to, čo sa mu doma deje od pivnice až po povalu. Nuž a tak za mladými krásavicami chodievali kadejakí šľachtickí holobriadkovia, čo po pohári vína aj škúliť začali a určite s nimi v komnatách neviedli reči o tom, ako sa spravuje kráľovstvo kráľovstvo či vedie bitka. Tam sa skôr turnaje, pri ktorých telo o telo naráža, konali… Nuž, keď si otec robil, čo chcel, dievčatám bolo zaťažko zazlievať, že si z neho brali príklad, teda, aby sme okolo kaše dlho nechodili, veselili sa a milovali a milovať sa aj nechali. Jedna sa v kútiku s hentým holobriadkom muckala, druhá sa s tamtým v komôrke ískala a najmladšia, hm, tá sa práve teraz kdesi schovala, ale isto nie sama…
Nuž, a dievčence s takou radosťou oddávali sa pletkám milostným, že načisto zabudli na vývesný štít ich domu a erb predkov. I stalo sa, že najstaršia dcéra, hoci už beztak bola plnších tvarov, zaokrúhľovať sa začala okolo pása… A to veru nebola dobrá správa, lež pohroma, lebo nech aj ctený otecko príkladom práve nešiel, ako to vyzerá, keď pred svadbou žena pôvodu urodzeného chodí s batôžkom vpredu? Keď sa neborák otec správu dozvedel, chvíľu bol veru aj rozčertený, ale potom, podľa svojho zvyku, z jedného pleca na druhé svoj hnev prehodil, lebo veď, keď je už oštara tu, čo nám pomôže nariekať. Tak nariadil dcére, aby sa zatiaľ pobrala do jedného z ich sídiel kdesi pánubohu za chrbtom, nech tam v tajnosti, nikým nevidená počká, až sa objavia nožičky. Lenže nešťastie nikdy nechodí samo a druhá dcéra, hoci sa tej najstaršej sprvu vysmievala, že sa nechala obšťastniť, sama raz večer pokorne prišla za oteckom, že teda asi nejaká nákazlivá pliaga na ich dom zasadla, lebo aj jej sa bruško akosi guľatí. To už bol otec vážne napajedený a div sa nerozbehol za tou najmladšou, či nebodaj aj ona si nezobrala príklad z tých starších nezbedníc. Najmladšia sa len zapýrila, lebo však bola ešte mladučká a s otcom hovoriť o takých veciach jej prišlo viac než zaťažko… No skrátka, len tak pred ním stála, hlávka sklonená, pliecka stiahnuté, červenšia, než šípová ruža v ich záhrade. „Takže aj ty si dievča moje zlaté v tom!“ zamrmlal si popod nos otec, lebo veď kričať už bolo neskoro.
foto archív
Celú novelu si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2018 Best of Novel