Čo spôsobil jeden obrázok
Ako správne šiť ženské odevy, to prikázala počas svojej vzácnej vlády cisárovná Kóken, štyridsiata šiesta v poradí ľudských cisárskych vládcov, potomkov Bohov. Tak japonské obliekanie nadobudlo svoju pravú krásu. Krajčírske remeslo sa stalo čímsi ako posvätným umením a samotné šitie rituálom a natoľko sa pri ňom dbalo na čistotu, že napríklad žena, ktorá mala práve menzes, ani nemohla vstúpiť do krajčírskej dielne. Aj ja som patrila k ženám so šikovnými rukami a dala som sa najať ku kniežacím krajčírkam. Žila som pokojne a pokorne zároveň. V tom čase som už dávno zišla z chodníčkov rozkoše. Zriekla som sa milostných hier s mužmi a nachádzala som rozkoš v malých, celkom obyčajných potešeniach. Radovala som sa z okien plných svetla od juhu, tešila z pohľadu na drobné kvietky v miskách, niekedy sme sa zložili na dobrý čaj od rieky Abe, inokedy na chutné koláčiky zo štvrte Iida. Žilo nás v tej dielni niekoľko žien, celé dni a týždne v úplnej nevinnosti a vôbec mi nebolo úzko na duši v tej krásnej štvrti Eda. V noci mi nad hlavou vychádzal mesiac a potom zasa zapadal, nikým neprenasledovaný a nezakrytý ani mráčikom hmly, pripadala som si čistá ako Budha vo chvíli osvietenia. Až jedného dňa ktosi priniesol čosi prešiť na spodnom kimone mladého pána. No a na rub kimona, priamo na lesklý hodváb, akýsi maliar naniesol štetcom a perom obrázok. Muža a ženu v milostnom objatí ako zo živého mäsa. Žena rozkošnícky ponúkala všetky krásy svojho tela, päty mala zdvihnuté do výšky, prsty na nohách zovreté, stehná roztiahnuté, v očiach odovzdanosť. Ako som sa pozrela na tú nezbednú hru, padla som takmer do mrákot, pred očami sa mi spravila tma, zastavil sa mi dych. Zrazu mi ten výjav nepripadal ako maľovaný, bol to taký sugestívny obraz, že som len čakala, kedy sa údy tých postáv začnú pohybovať a kedy z ich napohľad mĺkvych úst začujem šepot a milostné vzdychanie. Bola som celá rozpálená, od hlavy až po päty, a aby som vôbec nabrala akú-takú rovnováhu, musela som sa oprieť o kôš so šitím.
Ale ani dlho potom som sa nemohla sústrediť, z rúk mi vypadávali náprstky aj nite, pripadala som si ako telo bez duše a duša bez tela. A celý čas, vždy, keď som brávala do rúk pánovo kimono, som bola nútená snívať, lomcovala mnou túžba, ktorú som kedysi dávno v sebe pochovala a teraz sa znovu hlásila o slovo. Najťažšie to bolo v noci, keď na mňa doľahla moja samota, vtedy som túžila s niekým sa deliť o lôžko a pre niekoho dvíhať päty do výšky ako na tom obrázku. Keď som sa prstami letmo dotýkala toho miesta, ktoré je pre ženu najsvätejším na jej tele, padala som do mdlôb. A tak, keď som nijakého živého tvora pri sebe nemala, začala som aspoň v spomienkach oživovať všetky tie tváre mužov, s ktorými som kedysi niečo mala. Akosi som nemala šťastie na trvalejší vzťah, z veľkej zamilovanosti tí muži rýchlo vycúvali a potom dali prednosť pitiu, obžerstvu či iným ženám. Ani mužov, ktorí boli zložitejšie zapletení do mojich spomienok, by som nespočítala na prstoch rúk a pritom sú na svete ženy, ktoré za celý život nepoznali viac ako jedného muža a v prípade, že sa rozviedli, už nehľadali iného. Radšej prijali prchavosť okamihov života a uchýlili sa do niektorého kláštora a našli v sebe takú silu, aby objavili zmysel utrpenia zo zmarenej lásky. Zatiaľ čo ja, biedna a v cnostiach slabá, som už v tomto veku spoznala skôr hĺbku nerestí a tým všetkým spustošená som sa rozhodla skoncovať s doterajším spôsobom života a rozhodla sa vydržať na ceste odriekania. Noci sa pomaly menili na svitanie: ostatné družky, ktoré spávali vedľa mňa, sa už pomaly prebúdzali, jedna za druhou skladali prikrývky a narovnávali rohože, nedočkavo vyzerali ranné misky s ryžou, hľadali v ohnisku tlejúce drievka, aby si mohli pripáliť fajočky a tak si spríjemniť chvíľu, kým vezmú do ruky ihly a nite. Keďže naokolo nebol jediný muž, ktorému by som sa chcela páčiť, nevenovala som úprave zovňajšku ktovieakú starostlivosť, len zbežne som si prečesala neposlušné, na všetky strany rozutekané vlasy, zviazala ich starou, vyblednutou stuhou a vôbec mi nezáležalo na tom, či bude na hlave sedieť rovno a uzol držať vlasy tak, ako treba. Keď som však išla vyliať vodu s olejom na vlasy a vyzrela von cez bambusové mreže v okne, uvidela som muža.
foto archív
Celú novelu si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2018 Best of Novel