Orientálna rozprávka
Počas vlády Kalifa Mamúna žil chlapík menom Bahlúl, ktorý bol čímsi ako dvorným šašom. A obľúbeným terčom posmechu, nadávok a občas i buchnátov. Bahlúl si nedávno zaobstaral druhú manželku, a tak bol zvedavý, ako sa mu vodí. Bahlúl sa poškrabal po hlave a spustil: „Keby som už raz nebol bláznom, musel by som sa nad sebou zamyslieť – či som sa náhodou nezbláznil. Zobral som si druhú ženu, lebo sa mi zdalo, že dva páry pekných pŕs sú viac ako jeden. Lenže miesto toho, aby som sa v posteli rozhodoval, na ktorý z tých mäkkých vankúšikov skôr položiť hlavu, teraz skôr hútam, či ju nepoložiť na klát, aby mi ju niekto sťal. Ó, Alah, tie dve ženy sú ako psy, čo sa bijú o kosť. Večne sú si vo vlasoch, oči si idú vyškriabať a ja aby som ich zmieroval, hoci – to ti asi, kalif môj vznešený, nemusím zdôrazňovať – kvôli tomuto som si tú druhú určite nebral. A tak teraz kade chodím, každého mladíka, čo stretnem, varujem pred takou nerozvážnosťou. Jedna žena bohato stačí – aj pre celý regiment, ale nie aby chlap túžil mať doma regiment beštií, lebo tie moje dve sú aj beštie, aj je ich za celý regiment.“ Kalif to počúval a po lícach sa mu kotúľali slzy smiechu. Tento Bahlúl bol naozaj veselý blázon a Mamún sa mu chcel nejako odvďačiť. A tak mu dal čosi naozaj cenné – zlatom pretkávanú tuniku, ktorú ku kalifovým nohám kedysi zložila ako dar jedna vzácna návšteva z ďalekej krajiny. Bahlúl sa potešil, vzácny dar si hneď obliekol a vydal sa na cestu domov. Osud to tak chcel, že keď prechádzal okolo sídla veľkého vezíra, jeho manželka Hamdúna – zhodou okolností aj kalifova sestra – práve vyzerala von. A keď uvidela Bahlúla, takto prehovorila k svojej slúžke: „Ach, čo to nevidím, Bahlúla odetého v zlatej tunike, to ma azda klame zrak. Ako by som mu len mohla ten kus odevu zobrať?“ Slúžka na to odvetila: „To sa vám len tak ľahko nepodarí, pani moja. Viete, že Bahlúl má tvár hlupáka, ale rozum šibala. Ľudia si myslia, že sa mu smejú, ale vlastne sa posmieva on im.“ Lenže Hamdúna už mala v hlave plán, a tak poslala slúžku po Bahlúla.
Keď blázon vošiel do jej komnaty, Hamdúna ho privítala slovami: „Zazrela som ťa z okna, Bahlúl, a hovorila som si, že možno práve mieriš do môjho domu, aby si si vypočul môj spev. Alebo sa mýlim?“ Chýr o jej hlase sa šíril celým kalifátom a Bahlúl by si nedovolil dať najavo nezáujem. „Máte pravdu, pani!“ A tak Hamdúna začala spievať svojím zamatovým hláskom a potom nechala priniesť vyberané jedlá a nápoje. A keď nastala vhodná chvíľa, obrátila sa na hosťa: „Mám taký pocit, Bahlúl, že by si si veľmi rád vyzliekol tú svoju tuniku a položil mi ju k nohám ako dar. Alebo sa mýlim?“ Blázon sa nenechal zaskočiť. „Môže byť vaša, urodzená pani. Ale mám, ak mi dovolíte tú trúfalosť, jednu podmienku. Už dávnejšie som si hovoril, že táto tunika raz bude patriť nejakej krásnej žene. A takú teraz vidím pred sebou. A bol by blázon taký muž, čo by nechcel obdarovať krásnu ženu. Lenže, viete, ako to s nami mužmi chodí. My radi obdarúvame krásne ženy aj inými darmi. Zložím vám k nohám túto tuniku a ako prídavok odo mňa prijmite aj čosi z mojich mužských darov.“ Hamdúna sa rozosmiala a nevedela prestať. „Čo ty o tom môžeš vedieť, Bahlúl?“ Blázon klopil zrak, lebo pridlho sa pozerať na takú krásu a pôvab, akými oplývala vezírova žena, zvlášť, keď sa smiala, to veru nebolo len tak. Hovorilo sa, že zopár mužov, čo ju v minulosti chceli získať, ale nepodarilo sa im to, si radšej do čaju nasypali jed, než by znášali tú bolesť. „Náhodou, viem o tom dosť. Dajte mi príležitosť… a presvedčíte sa.“ Hamdúna zvažovala, či Bahlúl nezachádza priďaleko, ale na druhej strane, jej zvedavosť mala práve svoj deň. Tvárila sa, že o tuniku už nemá záujem a všetko bol len žart, no po chvíli začala znovu dobiedzať. Ale Bahlúl trval na svojej podmienke. „Tak mi teda povedz, čo všetko vieš o ženách?“ spýtala sa Hamdúna a znovu prepukla v smiech. A Bahlúl začal. Nuž, všetko, čo viem o ženách, mám len a len z vlastnej skúsenosti. Alahovi každý deň posielam modlitbu vďaky, že ma obdaril takým monumentálnym nástrojom a zároveň schopnosťou rozumieť potrebám žien. Verte mi, pani moja, mal som už na lopatkách panny aj skúsené vydaté ženy, plaché lane aj nehanebnice, ženy, ktoré to chcú aj desaťkrát za noc, ale aj také, čo sa len zvalia ako poleno. A všetky v mojej náruči našli raj, zdroj rozkoše, o akej sa im ani nesnívalo.
foto archív
Celú rozprávku si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2018 Best of Novel