Stanfordský väzenský experiment
Minulé storočie prinieslo množstvo turbulentných udalostí, ktoré z hlbín ľudských duší vytiahli na svetlo sveta tie najtemnejšie elementy. Množstvo expertov a psychológov zasvätilo celé roky výskumu dôvodov takých extrémnych zmien v ľudskom správaní.
Mnohé z experimentov minulého storočia si v dnešnej dobe ťažko predstaviť, najmä z etických dôvodov, no napriek svojej problematickosti poskytli cenné poznatky o ľudskom správaní. Odkryli mechanizmy, prostredníctvom ktorých ľubovoľná osoba dokáže pod tlakom okolností, situácie či skupiny osôb zmeniť svoje správanie či dokonca uveriť tvrdeniam, ktoré sa evidentne nezakladajú na pravde alebo sú v príkrom rozpore s ich hodnotovým rebríčkom. Do tejto kategórie patrí jeden z najslávnejších experimentov, ktorý vošiel do histórie pod názvom Stanfordský väzenský experiment.
Zimbardove inšpirácie
Niektoré z experimentov kolegov z fachu vsadili Zimbardovi chrobáka do hlavy. Upútala ho práca Hannah Arendtovej z roku 1963, ktorá na základe príkladu Adolfa Eichmanna (v tej dobe súdeného v Izraeli za vojnové zločiny) vypracovala svoj koncept tzv. banality zla. Pri skúmaní pohnútok, ktoré nacistického pohlavára viedli ku zločinom proti ľudskosti, totiž na rozdiel od dovtedy panujúceho názoru nevyzdvihovala jeho osobnostné črty či fanatický antisemitizmus, ale nekritickú servilnosť voči príkazom zhora. Zimbarda inšpiroval aj Milgramov experiment, počas ktorého testované subjekty boli ochotné trestať elektrošokmi (nie reálnymi, hoci oni si mysleli, že sú skutočné) iných ľudí, a to aj s dávkami ohrozujúcimi život. Konali tak pod vplyvom výskumného pracovníka, predstavujúceho počas experimentu „autoritu“. Zimbardo sa rozhodol, že si jeho platnosť overí na základe vlastného, ešte komplexnejšieho experimentu. Vypracoval koncept modelovej situácie v kontrolovanom laboratórnom prostredí, v ktorej by sa uplatnili okrem anonymity a dehumanizácie aj faktory skupinovej dynamiky, rozdiely v postavení a systém pridelených úloh s donucovacími pravidlami.
Mierumilovní študenti
Experiment sa konal na objednávku Úradu pre námorný výskum, ktorý sa zaujímal o psychické aspekty vzťahu medzi dozorcami a väzňami. Účastníci mali vzísť z dobrovoľníkov, ktorí reagovali na zverejnený inzerát. Z celkového počtu vyše 70 ľudí, ktorých lákala vidina zárobku (15 dolárov / deň), si napokon Zimbardo vybral 24, ktorí prešli sitom testov fyzických a mentálnych predispozícií. Zoznam účastníkov tvorili mladíci zo strednej triedy, zväčša vysokoškoláci, s čistým registrom trestov, bez závislostí a akýchkoľvek psychických či fyzických problémov – po sadistických tendenciách či iných deviáciách nebolo ani stopy. Navyše, vzhľadom na širšie spoločenské súvislosti (obdobie hippies a kontrakultúry) sa dal predpokladať ich príklon k pacifizmu. Experiment sa konal 14. – 20. augusta 1971 v suteréne Katedry psychológie Stanfordovej univerzity, ktorý bol pre dočasne prerobený na provizórne väzenie s troma celami, samotkou a 11 metrov dlhou väzenskou chodbou. Okrem toho boli priestory vybavené kútikom pre pozorovateľov s kamerou a v celách boli odpočúvacie zariadenia. Depresívny dojem navodzovala aj absencia akýchkoľvek okien. Tie spolu s chýbajúcimi hodinami mali cielene účastníkov dezorientovať.
Väzni a dozorcovia
Experiment mal trvať dva týždne. Zimbardo účastníkov náhodne rozdelil na dve rovnako početné skupiny. Jednej pridelil úlohu dozorcov a druhej úlohu väzňov. Subjekty experimentu boli vopred oboznámené s priebehom experimentu i možnosťou kedykoľvek ho prerušiť. Pre tých, ktorí boli vybraní za väzňov, si prišli skutoční policajti (po predchádzajúcej dohode s miestnu policajnou stanicou) priamo domov. Zimbardo tým sledoval navodenie atmosféry úzkosti a strachu. Policajti „väzňov“ poučujú o právach, fotia si ich, berú im odtlačky… Následne prichádza prvá úloha „dozorcov“: väzňov vyzliecť, prekontrolovať a „odvšivaviť“. Dozorcovia vzbudzovali na prvý pohľad rešpekt: dostali „frajerské“ slnečné okuliare zrkadlovky (mali slúžiť na zabránenie očného kontaktu), súpravu farby khaki, pripomínajúcu uniformu, ba aj drevené obušky (tie však mali len odstrašujúci efekt, násilie totiž malo byť zakázané). Naproti tomu väzni dostali pokrčené haleny, pod ktorými nemohli mať nič, ani spodnú bielizeň. Každý z nich „vyfasoval“ registračné číslo a reťaz okolo členku, ktorá im stále mala pripomínať ich aktuálny štatút. Dojem oholených hláv mali vyvolávať pančuchy pokrývajúce vlasy. Poučenie hovorilo jasne: väzni mali dodržiavať 17 pravidiel, dozorcovia zasa mali zabezpečiť, aby ich väzni dodržiavali a neutiekli. Dozorcovia mali isté privilégiá, disponovali lepšími priestormi na oddych a mohli sa striedať v troch smenách. Väzni ich mali oslovovať oficiálne Pán nápravný dôstojník, dozorcovia ich mali oslovovať pridelenými číslami. Dokonca aj medzi sebou sa väzni mohli oslovovať iba číslami. Pri porušení týchto pravidiel hrozili tresty. Aj tento postup sledoval špecifický cieľ, účastníci mali byť dehumanizovaní a ich individuality potlačené.
Prvý deň
Bežne veríme v slobodnú vôľu, pričom však podceňujeme dopad iných ľudí, rolí, ktoré sú nám prisúdené spoločnosťou (resp. ich dobrovoľne prijímame) či dokonca oblečenia, ktoré nosíme. Prehliadame sugestívnosť síl okolia a prostredia pri ovplyvňovaní ľudskej psychiky. Zimbardo si kládol otázku: „Čo sa stane, keď dáte dobrých ľudí na zlé miesto? Zvíťazia dobré vlastnosti ľudí, alebo zlé prostredie premôže ľudskú dobrotu?“ Pocit nadradenosti sa u dozorcov začal prejavovať už pri prehliadke, spočiatku v nevinných žartíkoch so sexuálnym podtextom, na ktoré však ešte dobre naladení budúci väzni vtipne kontrovali. Prvý deň sa nič výnimočné nedialo. Vlastne celý pokus vyzeral ako jedna veľká nuda, keď väzni iba pasívne vysedávali v celách a dozorcovia čakali na prvé striedanie smien ako na spasenie. Po striedaní nasleduje nástup a prepočítavanie. Dozorcovia si spočiatku vedú ustráchane, väzni si z nich, naopak, robia srandu.
Zábava končí
Druhý deň sa situácia radikálne mení. Väzni dávajú rezolútne najavo nespokojnosť s podradnou úlohou a nadradeným správaním dozorcov, demonštratívne zo seba strhávajú pridelené evidenčné čísla a zabarikádujú sa v celách. Zvlášť aktívny je väzeň číslo 8612. Dozorcovia, hnaní túžbou zjednať rešpekt, siahajú po nekompromisných opatreniach: väzňov pacifikujú hasiacimi prístrojmi. Po potlačení vzbury sa končí akákoľvek zábava, dozorcovia sú zrazu ako pustení z reťazí. Vodca rebélie 8612 má toho dosť a chce okamžite odísť. Zimbardo sa v tomto momente začína chovať viac ako superintendant väznice, než ako vedúci výskumu a presviedča ho, aby sa vrátil, že sa vlastne nič zlé nedeje… Práve tento moment do značnej miery ovplyvnil ďalší vývoj. Rebelant sa vracia a začína medzi väzňami šíriť paniku: „Nechceli ma pustiť! Nikoho nepúšťajú, my sme tu naozaj uväznení!“ Kolektívu sa zmocňuje beznádej a rezignácia. Číslo 8612 zúri čoraz viac, plače a vykazuje známky emočného vyčerpania. Keď začne nekontrolovateľne sústavne kričať, Zimbardo ho prepúšťa. Medzitým si dozorcovia čoraz viac užívajú svoju autoritu. Častým budením väzňov uprostred noci kvôli rutinnému prepočítavaniu dávajú jasne najavo, kto je pánom. Dezorientovaní a rozhodení väzni, trpiaci na vyčerpanosť pre nedostatok spánku, sa oveľa ľahšie podvoľujú. Dozorcovia čoskoro siahajú po širokej palete trestov, od verbálneho ponižovania a sexuálnych narážok až po upieranie práva na osobnú hygienu. Z chodenia na záchod či do sprchy sa stáva privilégium a odmena za dobré správanie. Medzi najčastejšie tresty tiež patrí intenzívne cvičenie, najmä kľuky, väzňom tiež kážu spievať svoje čísla. Berú im dokonca matrace, a tak sú nútení spať na chladnej zemi, v nevábivom zápachu vlastných výkalov a moču vo vedrách vo vlastnej cele.
Fanatik „Wayne“
Dozorcovia majú zhora zelenú – disponujú povolením pri každej smene vytvárať vlastný systém vynucovania dodržiavania pravidiel. Prichádzajú s čoraz sofistikovanejšími psychologickými postupmi, pričom spomedzi nich najviac vyniká jeden veľkohubý chlapík, ktorý neustále verbálne útočí na väzňov. Čoskoro od nich dostáva prezývku John Wayne (po drsnom predstaviteľovi westernov). Dozorcovia začínajú intenzívne pracovať na rozbití súdržnosti väzňov prešpekulovaným systémom privilégií a trestov. Vyberajú si niekoľkých väzňov, ktorým ponúkajú isté výhody (lepšia strava, chodenie na záchod, matrace). Do radov väzňov tak vnášajú nedôveru a pochybnosti o spolupráci niektorých väzňov s dozorcami. Obzvlášť účinnými sa ukážu praktiky trestania celého kolektívu za prehrešky jednotlivcov, kvôli čomu sa prejavy nespokojnosti a rebélie zo strany jednotlivcov (napr. odchod z dehonestujúcej situácie) začnú vnímať zo strany spoluväzňov ako prejavy rozvracačstva, nečestnosti či dokonca zbabelosti. Takýmto spôsobom sa dozorcom dokonale darí vymiesť akékoľvek zbytky solidarity z väzenských radov. Ako „problémový“ sa ukazuje najmä väzeň číslo 416, ktorý nastúpil ako náhrada za číslo 8612. Čoskoro na protest proti podmienkam spúšťa hladovku. Ako jediný sa aktívne vzpiera autoritám, ale kolegovia ho vnímajú ako pôvodcu vlastných problémov. Žiadajú od neho, aby sa zaradil naspäť „do radu“ a svoju zlosť si vyvyšujú na ňom. 416 má však tuhý koreň, nepoddáva sa, ani keď ho zavrú na samotku. Zimbardo si tak do denníka mohol víťazoslávne poznačiť: „Vytvorili sme kontext dominantného správania, ktorý svojím rafinovaným pôsobením dokázal rozleptať aj také zdanlivo neotrasiteľné hodnoty ako súcit, zmysel pre fair play a túžba po spravodlivosti.“
Rozpútané peklo
Nie všetci dozorcovia sú rovnako krutí, neskôr ich Zimbardo pri vyhodnocovaní rozdelil do troch kategórií: tí, ktorí si užívali mocenské postavenie a väzňov ponižovali; tí, ktorí síce formálne dodržiavali pravidlá a pôsobili prísne, ale v podstate sa snažili byť spravodliví; a napokon tí, ktorí sa cítili vyslovene nepríjemne pri pohľade na ponižovanie väzňov, ale nijako proti nemu nezakročili. Keď sa objavili chýry, že prepustený väzeň sa plánuje vrátiť aj s priateľmi, aby oslobodili ostatných, Zimbardo, ktorý si medzitým osvojil rolu riaditeľa väznice, nariaďuje preventívne presťahovanie priestorov na iné poschodie. Čoskoro sa ukazuje, že šlo o planý poplach. Niekoľkí väzni nezvládajú situáciu a žiadajú o prepustenie. Tí, ktorí zostávajú, s konečnou platnosťou zaujímajú pozíciu apatickej živej mŕtvoly a v plnej miere sa podvoľujú čoraz extrémnejšej svojvôli dozorcov.
Zo Zimbardovho denníka: „Deň piaty: Väzni, ktorí sa emočne nezrútili pod vplyvom nepretržitého stresu a režimu, sa unavene zhromažďujú pri stene, aby odrecitovali svoje identifikačné čísla o jednej hodine nadránom. Bez ohľadu na to, ako si väzni počínajú, dozorcovia jedného vyberajú a trestajú. Kričia na nich, nadávajú im a prikazujú im, aby sa navzájom urážali. ‚Vidíš tú dieru v podlahe? Teraz urob 25 kľukov a pojeb ju! Nepočul si ma?‘ Väzni ich jeden za druhým poslúchajú. Najagresívnejší dozorca a jeho kumpán po krátkom dohovore navrhujú novú sexuálnu hru. ‚OK, teraz dávajte pozor. Vy traja budete ťavy-samice. Poďte sem a predkloňte sa tak, aby sa vám ruky dotýkali dlážky.‘ Keď sa väzni predklonia, odhalia nahé zadky. Dozorca s očividnou radosťou pokračuje: ‚Teraz ste vy dvaja samce. Postavte sa za samice a potrtkajte ich.‘ Hoci sa ich telá nikdy nedotknú, bezmocní väzni začnú prirážaním simulovať sodomiu. Následne ich prepustia späť do ciel, aby si pred nástupom ďalšej smeny hodinu pospali. Teror pokračuje.“
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2017)