Lov na výhodné letenky vás vie zaviať kdekade. My sme sa vďaka súhre okolností (lacné letenky + pozvanie ekvádorskej kamarátky, ktorá cestovala na prázdniny domov + pár týždňov dovolenky) na poslednú chvíľu rozhodli pôvodné plány na cestovanie naprieč Európou vymeniť za expedíciu o 10.000 km ďalej. Na latinskoamerický rovník. A bolo to to najlepšie, čo sme mohli spraviť.
Pred cestou nás trochu zarazilo, že hoci máme veľa scestovaných známych, aj tí najskúsenejší sa o Ekvádore zmieňovali len zriedka. Počúvali sme o Kolumbii, Peru, Čile, Brazílii, no z neznámeho dôvodu táto na pomery Latinskej Ameriky maličká krajina (takmer šesťkrát väčšia ako Slovensko) na severozápadnom cípe kontinentu akoby nebudila toľko záujmu, ako ostatné; preto sme sa rozhodli v plánovaní nechať si dostatok priestoru pre improvizáciu a odporúčania miestnych.
Quito
Letíme cez Kolumbiu a doprajeme si krátku aklimatizačnú prestávku v Bogote. Na príchod do Quita, najvyššie položeného hlavného mesta na svete (2.850 m, spory o prvenstvo vedie s bolívijským La Paz, ktoré však nie je oficiálnym hlavným mestom – tým je nižšie položené Sucre – ale iba sídlom vlády), sme tak vopred pripravení. Predsa len si však na nízky tlak vzduchu, spojený so slabšou koncentráciou kyslíka, musíme dávať pozor. Pred výškovou chorobou nás totiž vystríhajú na každom kroku – zákerná je najmä tým, že symptómy sa prejavia náhle a okrem nepríjemných bolestí hlavy, zníženej výkonnosti a nevoľnosti môže spôsobiť aj infarkt. Prvé dni teda venujeme spoznávaniu Quita. Bývame u kamarátky Marie a jej rodiny v rezidenčnej zóne, vzdialenej pár minút autobusom od starého mesta. Ráno však musíme vyraziť z domu zavčasu, Quito má totiž veľké problémy s dopravnými zápchami a ak by sme sa oneskorili, presun by nám mohol trvať aj hodinu. Na autobus sa lístky nekupujú, pri vstupe jednoducho zaplatíte pár centov prísne vyzerajúcemu „sprievodcovi“ a cestujete. Maria nás v rýchlosti upozorňuje, aby sme si dávali pozor na veci, na verejnosti príliš nevyťahovali smartfóny a vo vrecku vždy mali pripravených zopár dolárov – pre istotu. Zdravo vystrašení si ruksaky chytíme pevnejšie k sebe a „fotky“ okolitých scenérií, ktoré cestou vidíme, si ukladáme len do pamäti. Popritom nám kamarátka referuje základné informácie o rodnom meste. Quito leží v údolí rieky Guayllabamba, na východnom svahu aktívneho stratovulkánu Pichincha. Oficiálne sa nazýva San Francisco de Quito a so svojím kalifornským menovcom má spoločné minimálne jedno, a to povestné strmé ulice. Domáci ich zvládajú bez problémov, no nám, nováčikom, pri dlhšom chodení dávajú zabrať. Prichádzame do starého mesta. Tu sa nachádza historické i turistické centrum, administratívne budovy a v dôsledku silnej kresťanskej tradície aj množstvo katedrál, kostolov a kláštorov, ktoré stoja za návštevu, aj keď nie ste vyslovene nábožensky založení.
Santa Catalina de Siena
Zatiaľ čo Maria si ide vybaviť pracovné stretnutie, my sa vydávame do ulíc na vlastnú päsť. Ako prvá nám padá do oka budova Monasterio Santa Catalina de Siena a prvýkrát zažívame na vlastnej koži, že mesto ešte ani zďaleka nezažíva turistický „boom“. Otvárame masívne dvere s označením „Museo“ a lámanou španielčinou sa snažíme vysvetliť skupinke ľudí vo vestibule, že by sme si teda chceli pozrieť ten kláštor. Neveriacky a trochu zmätene na nás pozerajú, uisťujú sa, že vieme, kde sme a po niekoľkých minútach napokon pristanú a prehliadku absolvujeme aj s osobným sprievodcom, ktorý má obrovskú radosť, že s nami môže hovoriť po anglicky a dáva si záležať na dôkladnom komentári všetkého, okolo čoho prechádzame. Zapôsobia na nás hlavne mimoriadne realistické, často až brutálne maľby biblických výjavov, no to najlepšie má ešte len prísť. Na záver nás sprievodca berie po úzkom točitom schodisku do veže a zrazu sa ocitneme na streche. Potichu žasneme, že toto by nám doma nikde nedovolili a fotíme si výhľady na strechy historického Quita. Čas sa však kráti, tak rýchlo ďakujeme sprievodcovi a ponáhľame sa za kamarátkou, ktorá už čaká v neďalekom podniku. Ochutnávame naše prvé ekvádorské pivo. To tu majú zásadne fľaškové, klasické európske „čapované“ je rarita. Po krátkom odpočinku pokračujeme, tentoraz už aj s doprovodom. Na námestí práve tradične oblečené otavale?as predávajú občerstvenie a my môžeme ochutnať na kameni pečené placky, ktoré zapíjame sladkým teplým nápojom z fialovej kukurice. Kráčame ďalej a Maria nás vedie úzkymi uličkami mesta okolo výkladov ponúkajúcich všetko – od pečiva po kamionistické šiltovky, malé železiarstva, zvláštne internetové kaviarne s telefónnymi búdkami vedľa počítačov alebo lekárne susediace s „čarodejnými“ obchodmi, kde vám, ak nie ste spokojní s predpisom od lekára, staručké tety namiešajú špeciálne bylinky na akýkoľvek problém, chorobu či vyháňanie zlých duchov. Na chodníkoch pred výkladmi posedávajú pouliční predavači a ponúkajú čerstvé ovocie, kukuricu a fazuľu. Zatiaľ čo my sa ostýchame, kamarátka suverénne vyberá niekoľko balíčkov. Dozvedáme sa, že náš zvyk nakupovať všetko naraz v potravinách je tu absolútne nepraktický; supermarkety majú tovar spravidla drahší a väčšinou sa nachádzajú len v bohatších štvrtiach a v luxusných nákupných centrách. Ak si teda chceme variť, nemáme na výber, musíme oprášiť španielčinu a vybrať sa do tržnice.
Šťavy a sorbety
Ako veľkí fanúšikovia gastroturistiky považujeme spoznávanie ekvádorského jedálnička za nevyhnutnú súčasť výletu. Podobne ako v okolitých krajinách, stálicami miestnej kuchyne sú kukurica, banány a zemiaky… teda aspoň z nášho pohľadu. Na rozdiel od strednej Európy tu totiž tieto plodiny majú desiatky rôznych typov, odrôd a spôsobov prípravy. A to sme sa ani nedostali k ovociu, ktorého názvy sme síce nedokázali poriadne vysloviť, no zato sme si ho rýchlo obľúbili v čerstvých šťavách a sorbetoch. Vďaka faktu, že sme bývali u známych, sa nám podarilo nazrieť aj do procesu prípravy jedla a naučiť sa zopár receptov doslova „od mamy“. Stačilo nám priniesť zásoby z trhu (po pár dňoch sme v tom boli profíci) a motať sa v kuchyni, keď sa varilo. Našimi obľúbencami sa stali smažené platany patacones podávané ku káve, quinoové šaláty, domáca čili omáčka ají, ale napríklad aj ekvádorské ceviche de palmito, vegetariánska obdoba peruánskej rybacej špeciality, ktorú vám naservírujú posypanú čerstvými pukancami. Spomedzi dezertov u nás vyhrali karamelizované nedozreté figy, uvarené v sladkom korenistom sirupe – dulce de higos, ktoré môžete zjesť len tak samotné, alebo s kúskom tvarohového syra. Čo je najlepšie, ako jeden z mála ekvádorských receptov sa dajú ľahko pripraviť aj u nás doma.
Nočný život
Pokiaľ sa práve nenachádzate v jednej z mála prímorských ekvádorských „párty“ destinácií, je veľmi pravdepodobné, že drvivá väčšina podnikov bude zatvárať v neskorých poobedných hodinách. Výnimkou sú takzvané „zonas rosas“, ulice s barmi a klubmi. V piatok večer nás Maria berie von, spoznať jej kamarátov a inú tvár Quita. Začíname na terase baru na hlavnej ulici v centre „ružovej zóny“. Môže byť asi osem hodín, ulice sú plné mladých ľudí a prvýkrát registrujeme aj zvýšenú koncentráciu turistov. Informačný banner uprostred námestia pripomína zásady zodpovednej zábavy s alkoholom. Chvíľu sa rozprávame s novými ekvádorskými známymi, keď si zrazu všimneme, že okolo nás prešiel a neďaleko zaparkoval veľký policajný autobus. Nevieme, čo sa deje, no nemôžme sa ubrániť nepríjemnému pocitu, že budú problémy. O to väčší je náš údiv, keď vidíme, ako policajný zbor vystupuje po jednom z autobusu, rozkladajú si aparatúru a začínajú hrať salsu, spievať a tancovať. Naši miestni kamaráti sa tvária, že je to úplne bežné a normálne, no my sa musíme ísť pozrieť zblízka a zvečniť si celú situáciu na video, aby sme mali sami pre seba dôkaz, že to nebol sen. Sotva sa stihneme dosýta vynadívať na párty políciu, kamaráti nás ťahajú do ďalšieho podniku. Tu sa už v hojnom počte usádzame okolo malého stola s ešte menšími stoličkami. S pribúdajúcimi pivami, o počte ktorých sa ťažko drží prehľad, pretože zvykom je objednávať niekoľko veľkých fliaš naraz pre celý stôl, ktoré sa potom rozlievajú každému do jeho pohára, sa zázračným spôsobom stiera jazyková bariéra. Zrazu nemáme problém komunikovať po španielsky a naši noví kamaráti po anglicky. Zábavu v plnom prúde náhle preruší až druhé stretnutie s políciou tohto večera. Tentokrát je omnoho menej príjemné. Čosi okolo jedenástej do podniku vtrhne asi šesť policajtov, každému kontrolujú doklady a všetkých posielajú preč. Pýtame sa, čo sa stalo. Jeden z kamarátov vysvetľuje, že najskôr vôbec nič: „Máme jednoducho šťastie na podnik, ktorý v daný večer, hm, musel zatvoriť skôr. Ale nerobte si starosti, to sa stáva, môžeme pokračovať v zábave vedľa…“
Pichincha
Počas nasledujúcich dní ešte absolvujeme zopár výletov do starého mesta a dopĺňame ich turistikou po okolitých sopkách a kráteroch. Tých je v Ekvádore neúrekom. Obľúbená legenda, ktorú poznajú aj deti, hovorí, že tri z najväčších sopiek sú rodina. Kedysi dávno vulkány Cotopaxi a Chimborazo súperili o priazeň sopky Mama Tungurahua. Tá si vybrala Chimboraza a mali spolu dieťa, Guagua Pichincha. A odvtedy sa do aktívneho stavu prebúdzajú postupne. Najskôr sa budí „dieťa“, Guagua Pichincha a plačom zobúdza „matku“, Tungurahua. Na tento hurhaj sa napokon budí aj „otec“, sopka Chimborazo. Aklimatizáciu na nadmorskú výšku sme absolvovali úspešne a túry po sopkách sa stávajú naším novým obľúbeným programom. Nevyspytateľné počasie vyžaduje skoré ranné odchody, takže sa učíme budiť ešte za tmy. Kým sa v polospánku motáme po dome a snažíme sa zbaliť ruksak, v kuchyni nám už pani domáca ohrieva raňajkový nápoj z ovsených vločiek a ovocnej šťavy. Aj keby sme ešte neboli hladní, odvrávanie je vopred prehratý boj, pretože tu sa bez raňajok z domu neodchádza. Na cestu dostávame termosku kokového čaju (ktorý je v Ekvádore tak bežný ako na Slovensku makové koláče) na povzbudenie miesto kávy a kocky hnedého karamelového cukru panela na rýchlu energiu. Pripomínajú nám poľské krowky. Maria ešte kontroluje, či máme opaľovací krém a čiapku. Hoci sa to vďaka príjemnej klíme, ktorá sa pohybuje okolo 20°C nezdá, horské slnko je extrémne silné a na spálenie stačí pár minút. Z domu si berieme taxík k lanovke – ponáhľame sa a cestovanie mestskou hromadnou dopravou by bola zbytočná strata času. Keďže je pracovný deň, lanovka je takmer prázdna, len si kúpime lístky (už sme si zvykli, že cudzinci platia za vstupy spravidla dva – trikrát viac, ako domáci) a o pár sekúnd sa vezieme na základňu hory Pichincha. Ak vám to stačí, môžete sa tu poprechádzať, sadnúť si na kávu, odfotiť výhľad na Quito a zviezť sa lanovkou naspäť. Dobrodružnejšie typy pokračujú po ako-tak označenom turistickom chodníku k vrcholu, ktorý v diaľke, zahalený do temných mrakov, na prvý pohľad evokuje Tolkienov Mordor.
Lucia Lauková
foto Lucia Lauková
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2017)