Najhľadanejší muž sveta
Podľa známeho vtipu rozdiel medzi konšpiračnými teóriami a realitou je: približne dva roky. Keď niekto pred rokmi rozvíjal myšlienku, že americká vláda monitoruje online, zväčša jeho snahy zahriakli médiá či konvenčne zmýšľajúca väčšinová populácia ako výplod „konšpiračného blázna“. Snowden zrazu všetko zmenil…
Prípady whistleblowerov prerástli v skutočný fenomén a informácie o špehovaní zo strany vládnych agentúr sa v súčasnosti vnímajú tak, akoby šlo o najprirodzenejšiu vec na svete. V uplynulých týždňoch sa „prípad Snowden“ dokonca dočkal aj filmového spracovania. Kto je tento Američan, ktorý doslova zmenil svet?
Edward Snowden sa narodil 21. júna 1983 v Elizabeth City v Severnej Karolíne. Ťažko si mohol vybrať inú dráhu ako kariéru štátneho zamestnanca v bezpečnostnej sfére – jeho rodina z otcovej i maminej strany bola prešpikovaná najrozličnejšími vojenskými či námornými dôstojníkmi, jeho dedo bol dokonca vysokopostaveným príslušníkom FBI a matka sudkyňou. Hoci rodina disponovala nadpriemerne vysokým inteligenčným kvocientom, mladý Edward vynikal aj medzi jej členmi, dve nezávislé merania mu už v detstve vykázali hodnoty IQ nad 145. V rodine však nebolo všetko ružové. Keď mal Edward ledva osemnásť, rodičia sa rozviedli.
Hĺbavého mladíka vnímalo okolie ako príjemného, tichého chlapca, pričom vynikal aj vysokou dávkou empatie a citlivosti. Keď sa na hranici dospelosti (v USA je legislatívne stanovená na 21 rokov) zamýšľal nad svojím ďalším smerovaním, všade navôkol panovala armádna propaganda – USA sa pod vedením republikána Georgea W. Busha angažovalo v Afganistane aj Iraku, pričom sa vo verejnosti snažilo systematicky udržiavať dostatočnú mieru podpory pre vojnové besnenie. Týmto náladám sa nevyhol ani mladý Snowden, keď zatúžil narukovať do armády. Napokon mu osud spravil škrt cez rozpočet: vážne zranenie oboch nôh počas tréningu spôsobilo jeho prepustenie z armády v septembri 2004.
Z armády do CIA
Jeho ďalšie kroky smerovali na špeciálne pracovisko University of Maryland, pričom toto pôsobenie v Centre pre pokročilé štúdium jazyka dodnes zahaľuje rúško tajomstva. Podľa Snowdena šlo o prísne tajné zariadenie, v ktorom mal pôsobiť ako bezpečnostný špecialista, niektoré zdroje tvrdia, že NSA mala na tomto mieste jedno zo svojich tajných zariadení. Vďaka tejto práci nabrala jeho kariéra v bezpečnostnej sfére závratný spád. Už v roku 2006 prijal ponuku od CIA pracovať v divízii, venujúcej sa oblasti globálnej 
komunikácie a sídliacej v hlavnom stredisku CIA v Langley (Virginia). Vďaka výnimočným schopnostiam v oblasti výpočtovej techniky nemal najmenší problém uplatniť sa. Ešte v tom istom roku absolvoval intenzívne zaškolenie v tajnej škole CIA pre technologických špecialistov. V marci 2007 už disponoval diplomatickými privilégiami, keď ho CIA delegovala na misiu do Švajčiarska. Okrem rutinných prác – dohliadania nad udržiavaním bezpečnosti počítačových sietí – ho vláda poverila aj servisom pre americkú prezidentskú delegáciu počas summitu NATO v Rumunsku (2008). O jeho dôležitom postavení svedčí aj fakt, že okrem diplomatického pasu mu pridelili aj štvorizbový apartmán pri Ženevskom jazere. Vďaka švajčiarskej skúsenosti získal lepší prehľad o praktikách jeho zamestnávateľa: raz sa vraj stalo, že jeden operatívec CIA zámerne opil švajčiarskeho bankára a následne ho posmelil, aby šiel domov autom pod vplyvom alkoholu; pasca vyšla, bankára zatkli, následkom čoho mu operatívec CIA mohol ponúknuť službičku – zabezpečiť ututlanie výmenou za prijatie pozície informátora CIA.
Prvé pochybnosti
V tom čase si už bezpečnostný analytik kládol závažné otázky ohľadom morálnosti metód CIA. Vo februári 2009 napokon podáva výpoveď. V tom istom roku začína pracovať pre korporáciu Dell, ktorá funguje ako kontraktor – poskytuje služby v oblasti zabezpečovania počítačových systémov pre niektoré vládne agentúry. Nový zamestnávateľ ho následne umiestnil do zariadenia svojho klienta – NSA – neďaleko Tokia. Dostal zodpovednú úlohu: poskytovať dôkladné inštruktáže najvyšším vojenským dôstojníkom a politickým predstaviteľom, ako sa chrániť pred hackerskými útokmi (vzhľadom na miestne reálie šlo predovšetkým o hrozbu zo strany čínskych hackerov). 
Z pozície administrátora počítačových systémov NSA sa postupne vypracoval na experta v oblasti nastoľovania bezpečnostných stratégií v kyber-oblasti. Počas štvorročnej služby u Dell prehĺbil predošlé skúsenosti z CIA, vystriedal niekoľko pozícií a pôsobísk, a získal tak dokonalý prehľad o cieľoch a metódach amerických spravodajských agentúr. Keď sa v roku 2011 už ako zamestnanec Dell vrátil do Marylandu, pri riešení pracovných povinností sa dostával k čoraz vyšším kruhom – na konzultácie za ním chodili najvyšší dôstojníci z jednotlivých technických oddelení CIA. Podľa medializovaných údajov, získaných počas neskoršieho vyšetrovania, práve do tohto obdobia spadajú Snowdenove prvé pokusy získať citlivé dáta o digitálnych špehovacích programoch. Keď sa v marci 2012 dostal pracovne na Havaj – ako vedúci technologický analytik v miestnom operačnom stredisku NSA – jeho pôsobisko sa zameriavalo najmä na monitorovanie čínskej a severokórejskej komunikácie. Posledné tri mesiace z tohto obdobia pracoval už ako zamestnanec inej súkromnej firmy, poskytujúcej konzultácie vládnym agentúram – Booz Allen Hamilton.
Posledná kvapka
Snowdenove vnútorné rozpory rástli každým dňom, svoje pochybnosti o súlade špehovacích aktivít NSA s ústavou USA adresoval aj na vyššie miesta v štruktúrach organizácie prostredníctvom oficiálnych e-mailov. „Tieto sťažnosti som predostrel nielen oficiálnou cestou prostredníctvom e-mailov, ale riešil som ich aj so svojimi nadriadenými či kolegami vo viacerých objektoch. Robil som to vo Fort Meade, robil som to na Havaji,“ upresňuje Snowden. „Množstvo týchto ľudí bolo týmito programami šokovaných, dovtedy o nich nevedeli. A tí, ktorí o nich vedeli, mi povedali iba toľko – ´Vieš, máš pravdu… Ale keď o tom niečo povieš na verejnosti, zničia ťa.´“ Počas práce pre spravodajskú agentúru museli jej zamestnanci čeliť mnohým etickým dilemám. O období, keď Snowden viedol tím mladých spravodajcov vo veku 18 – 22 rokov, sa v jednom rozhovore vyjadril: „Mladí analytici zrazu získali pozície so značnou zodpovednosťou, keď mali prístup aj k najintímnejším záznamom užívateľov komunikačných technológií. Počas vykonávania svojej práce často narážali aj na veci, ktoré boli z hľadiska jej výkonu irelevantné – napríklad nahé fotografie niekoho v sexuálne kompromitujúcej situácii. Napríklad aj ľudí extrémne atraktívnych. Čo spravili? Otočili sa na stoličke a podelili sa so svojimi spolupracovníkmi. A skôr či neskôr získali všetci títo pracovníci prístup prakticky k celému životu dotyčného.“ Podobné správanie pracovníkov označil za celkom bežné. Povestnú poslednú kvapku, ktorou sa prelial pohár trpezlivosti, však prilial až James Clapper, riaditeľ Národnej inteligencie (teda hlavy šestnásťčlennej federácie amerických spravodajských služieb, vrátane NSA, CIA a DIA), ktorý 12. marca 2013 klamal pod prísahou priamo pred kongresom… Ukázalo sa, že za Snowdenovou výmenou zamestnávateľa a prestupom do služieb Booz Allen Hamilton treba hľadať cieľavedomé konanie vtedy už rozhodnutého analytika, ktorý sa vďaka novému miestu mal dostať k mnohým závažným informáciám. Po ich zverejnení plánoval prejsť do ilegality a definitívne opustiť spravodajské štruktúry.
Prvý kontakt
Píše sa december 2012 a novinár Glenn Greenwald z The Guardian dostáva záhadnú správu od človeka, ktorý sa podpísal ako Cincinnatus a ktorý sa mu zdôveruje, že má preň niečo „fakt veľké“, ale dôrazne nástojí na tom, aby si novinár najprv nainštaloval spoľahlivý šifrovací program. Greenwald, tradične zavalený prácou, si s „Cincinnatom“ vymieňa zopár správ, ale veľkú dôležitosť im nepripisuje – podobných správ o „šokujúcich zisteniach“ mu chodí neúrekom. Keď Snowden stráca trpezlivosť, kontaktuje druhú dôveryhodnú osobu z novinárskeho prostredia – dokumentaristku Lauru Poitras, 
ktorá už mala problémy s americkou vládou pre svoje kritické dokumenty. Do procesu okrem nej a novinára The Guardian zahrnul aj americký The Washington Post prostredníctvom Bartona Gellmana. 20. mája 2013 potom odlieta do Hongkongu, kde sa už o niekoľko dní stretáva s Laurou Poitras a napokon aj s Greenwaldom, ktorému predsa len životný príbeh nepretiekol pomedzi prsty, pričom prítomný bol aj ďalší žurnalista z The Guardian, Ewen MacAskill. Práve tu, v bezpečí hongkonského hotela, prečkáva prvú salvu medializácie, ktorá sa spúšťa po zverejnení prvých dokumentov v The Guardian (5. jún 2013) a The Washington Post, vrátane nesmierne citlivých údajov o programe PRISM, pomocou ktorého vďaka spolupráci s komunikačnými gigantmi ako Microsoft, Yahoo, Google, Facebook, Paltalk, Youtube, AOL, Skype a Apple americká vláda monitoruje svetový tok dát. O medializáciu sa Laura Poitras neskôr stará aj v spolupráci so známym aktivistom na poli slobodného internetu Jacobom Appelbaumom, ktorý píše pre nemecký Der Spiegel. A postupne sa posmeľujú aj ďalšie médiá.
Novopečený disident žil dlhé týždne na pokraji maximálneho nervového vypätia, no prvá vlna zverejňovania ho posmeľuje a napĺňa novou dávkou životodarnej energie. Už v júni 2013 odhodlane hovorí: „Všetko, čo môžem povedať, je, že americká vláda to už nebude môcť ututlať tým, že ma uväzní alebo zabije. Pravda prichádza a nikto to nebude môcť zastaviť!“ Neskôr poodhalil aj viac zo svojich motívov: „Nechcem žiť v spoločnosti, ktorá používa tieto praktiky na vlastných obyvateľoch… Nechcem žiť v spoločnosti, kde všetko, čo robím a poviem, je zaznamenané… Pre mňa, z hľadiska mojej osobnej satisfakcie, je už misia uzavretá – a skončila sa víťazstvom. Nechcel som zmeniť spoločnosť. Chcel som jej však dať šancu, aby sa sama rozhodla, či chce niečo zmeniť. Všetko, čo som chcel, bolo umožniť ľuďom, aby získali šancu ovplyvniť spôsob, akým nám vládnu.“
Veľký brat
Údaje o uniknutých dokumentoch sa rôznia. Prvé odhady NSA hovorili o rozpätí medzi 50.000 až 200.000. Vyjadrenia DIA (armádna spravodajská agentúra) z júna 2015 dokonca hovoria, že počet ich uniknutých dokumentov prevyšuje počet tých z NSA a že atakuje hranicu 900.000. Rozsah informácií neprestáva šokovať: hovoria o špehovacích programoch NSA a iných tajných služieb, ktoré vyvíjajú systematickú snahu o zachytávanie a monitorovanie tzv. data traffic, teda dátovej komunikácie, a to nielen u záujmových osôb, ale aj u bežných užívateľov e-mailových služieb, sociálnych sietí a iných komunikačných rozhraní. Najviac sa v tejto činnosti angažujú agentúry tzv. Big Five, piatich najvplyvnejších amerických spravodajských agentúr: CIA, NSA, DIA, NGA a NRO. Pre účely odpočúvania CIA, NSA a NRO dokonca v spojeneckej Austrálii zriadili Pine Gap, vysoko účinnú satelitnú sledovaciu stanicu. Dovtedy prísne tajný tzv. Čierny rozpočet NSA dokonca špecifikoval závratné sumy, ktoré NSA platila technologickým gigantom za „utajený prístup“ do ich komunikačných databáz – malo vraj ísť o 52 miliárd dolárov iba v roku 2013. Pokiaľ ide o vlády, najviac sú namočené krajiny tzv. Five Eyes (USA, Kanada, Veľká Británia, Austrália, Nový Zéland), ktoré v tejto oblasti aktívne kooperujú aj s európskymi spojencami.
Tomáš Bóka
foto Film Europe, SITA
Celý článok si prečítate v novem´brovom čísle GOLDMAN (2016)