Legenda alternatívnej scény sa vracia. 90. roky, ktoré sa v hudobnej sfére niesli v znamení experimentovania s progresívnymi a industriálnymi zvukmi, dali vzniknúť množstvu nápaditých projektov, ktoré prišli s vlastnými, špecifickými postupmi. Americko-škótska rocková kapela Garbage, ktorá sa sformovala okolo Butcha Viga, niekdajšieho producenta Nirvany, taktiež nezaostávala a do svojho energického gitarového prejavu vtlačila aj výraznú pečať elektroniky.
Korene skupiny možno nájsť v roku 1993, vtedy sa sformovala trojica excelentných hudobníkov – gitarista Steve Marker, basgitarista Duke Erikson, bubeník Butch Vig – a mali hlavu plnú nápadov. Do partie im však chýbal spevák. Mastermindom a šedou eminenciou bol odjakživa Butch Vig, ktorého prvé hudobné skúsenosti sa datujú ešte do konca 70. rokov minulého storočia, keď s Dukeom Eriksonom sformoval skupinu Spooner. Stevea Markera zasa spoznal počas univerzitných štúdií a zriadil s ním svoje prvé provizórne štúdio (u Markera v suteréne), ako aj malé vydavateľstvo. Privyrábal si aj tvorbou elektronických soundtrackov do béčkových filmov, čo vzbudilo jeho záujem o elektronické zvuky. Počas 80. rokov vystriedal ďalšie dve skupiny (First Person a Fire Town), čoraz viac sa však začínal etablovať ako znamenitý štúdiový producent. Skúsenosti a remeselné zručnosti získané z nahrávania neskôr využil pri nahrávaní svojich životných prác, na ktorých sa podieľal ako producent: najviac ho preslávil legendárny album Nirvany „Nevermind“ (1991). Počas nahrávania napríklad presvedčil aj skeptického Kurta Cobaina, aby použili zdvojené vokály. Medzi ďalšie skupiny, ktorým začiatkom 90. rokov producentsky ošéfoval nahrávanie albumu, sa zaradili Smashing Pumpkins, Sonic Youth, House of Pain, Soul Asylum či L7. Producentské majstrovstvo Viga primälo aj niekoľko vyhlásených hviezd k ponukám na remixy vlastných skladieb – okrem iných ajU2, Depeche Mode, Nine Inch Nails či House of Pain. Vig si na nahrávanie remixov prizval aj svojich starých známych – Markera a Eriksona a na remixoch sa do sýtosti „vyšantili“, pričom dôraz kládli na inovatívne gitarové riffy a basový groove. Z týchto skúseností vzišla myšlienka sformovať novú skupinu. Názov si vraj zvolili podľa komentára kohosi, kto ich začul hrať v štúdiu, keď poznamenal: „Tá sračka znie ako odpad!“ Nie zrovna prívetivý komentár však hudobníkov pobavil a svoju kapelu pomenovali Garbage (odpad)…
Šikana a rebélia
Na opačnom konci Atlantiku, v pochmúrnom škótskom Edinburghu, sa paralelne odvíjal iný príbeh. Shirley Manson odmalička inklinovala k umeniu, venovala sa spevu aj hre na klavír, klarinet, flautu či husle. Okrem toho hrala v divadle a spievala v detskom zbore. Kým roky na základnej škole ubehli bez väčších komplikácií, na strednej škole musela čeliť šikane, čo viedlo aj ku psychickým problémom: postihol ju dysmorfofobický syndróm (jedinec je presvedčený o vlastných telesných nedokonalostiach) a problémy s depresiami či úzkosťou riešila ubližovaním si. Neskôr sa začala vyhýbať škole a pridal sa aj alkohol, marihuana, drobné výtržnosti či krádeže. Školu však napokon predsa dokončila a začala sa pretĺkať rôznymi zamestnaniami v kaviarňach, hoteloch a predajniach.
Spojenie svetov
Tieto dva autonómne príbehy sa skrížili v roku 1994. V kultovej relácii MTV „120 Minutes“, v ktorej dostávali priestor alternatívne projekty, Steve Marker náhodou zachytil škótsku kapelu Angelfish a jej temný klip „Suffocate Me“. A zaujal ho sugestívny prejav speváčky, 28-ročnej Shirley. Tá už mala bohaté skúsenosti s hudobným priemyslom vďaka pôsobeniu v kapele Goodbye Mr. Mackenzie, ktorá na prelome 80. a 90. rokov dosahovala vo Veľkej Británii pomerne solídne výsledky. Shirley v nej pôsobila „iba“ ako sprievodná vokalistka a klávesáčka, no manažment ich vydavateľstva chcel kapelu postaviť práve na jej potenciáli – preto vznikol bočný projekt Angelfish, s ňou v čele. Marker sa o svojom novom objave podelil aj s kolegami, z čoho vyplynul jednohlasný záver: osloviť ju. Táto úloha pripadla manažérke Shannon O´Shea. Keď Shirley tlmočila záujem Butcha Viga, charizmatickú speváčku spočiatku veľmi nenadchla – netušila, kto je ten „prekliaty“ Vig. A potom sa na naliehanie manažérky pozrela na booklet albumu „Nevermind“ od Nirvany… Od toho momentu už neváhala. Prestup za more do perspektívnejšej kapely spôsobil rozpad Angelfish a ani pôvodná skupina Goodbye Mr. Mackenzie bez nej dlho nevydržala. Tam, kde niečo končí, však niečo iné začína, a to bol aj prípad Garbage…
Zostava kompletná
Historicky prvé stretnutie štvorice sa udialo 8. apríla 1994. Zakladajúca trojica priletela za Shirley do Londýna. Momentu prvého stretnutia kapely dodal punc temnej bizarnosti aj fakt, že v ten deň sa Vig dozvedel o smrti Kurta Cobaina. Prvá spoločná skúška nevyšla podľa predstáv, podľa Shirley dokonca dopadla „katastrofálne“, s dovtedy čisto mužským osadenstvom sa však rýchlo skamarátila (aj vďaka spoločným hudobným obľúbencom a podobnému vkusu), takže sa čoskoro dohodli na druhej skúške. Tá už vyšla podstatne lepšie, pričom prvými skladbami, ktorým Shirley vtlačila svoju pečať, sa stali „Stupid Girl“, „Vow“ a „Queer“. Personálne zloženie formácie sa uzatvorilo a členovia sa mohli pustiť do rozposielania demonahrávok vydavateľským spoločnostiam. Aby predišli možnosti, že ich niektorý z labelov angažuje iba kvôli Vigovmu menu, nahrávky rozposielali bez biografie a mien. Kapela sa navyše všemožne snažila vymaniť z grungeového zovretia a hľadala vlastnú tvár. Ako prvé zareagovalo Mushroom UK, práva pre vydávanie v USA však získal label Almo Sounds. Nakoľko „Vow“, v ktorej sa melodickosť snúbila s odvážnym experimentálnym soundom, bola v tej chvíli jedinou hotovou skladbou so skompletizovanou produkciou, ocitla sa v éteri ako prvá, pritom kapela ju pôvodne neplánovala zaradiť ani na album. Solídne účinkovanie v hitparádach (stala sa prvým zárezom kapely v Billboard Hot 100) však situáciu zmenilo.
Štúdiové experimenty
Prvý album s jednoduchým názvom „Garbage“ (1995) okamžite zarezonoval. Skupina so skúsenými hudobníkmi bola odsúdená na úspech. Butch Vig dozrieval ako víno a zužitkoval dlhoročné hudobné skúsenosti a aj Marker s Eriksonom už mohli svoje brilantné hudobné nápady pretaviť do konkrétneho projektu. Tajomná Shirley s nenapodobiteľným fluidom kapele dodala tvár i šmrnc a stala sa katalyzátorom pri usmernení maskulínnej tvorivej energie. Samotné nahrávanie pripomínalo výbuch nápadov. Vig: „Pokúsili sme sa použiť rozličné štýly a žánre, všetko to hodiť do jedného hrnca a vyskúšať, čo z toho vznikne. (…) Najvzrušujúcejšie kapely sú tie, ktoré dokážu do svojej tvorby zahrnúť rozličné elementy od punku cez funky až po techno či hip-hop. Preto sme sa pokúsili tieto vplyvy spojiť tak, aby fungovali v kontexte popovej skladby.“ Počas nahrávania žiadny nápad nebol príliš odvážny a každá snaha o experimentálne poňatie toho-ktorého inštrumentu sa cenila. Do tvorivého procesu zahrnuli aj náhodu, keď aj nedokonalosti či náhodné chyby pri nahrávaní inovatívne využili a po úpravách zahrnuli do skladieb. Prístup k tvorbe textov sa tiež vymykal zaužívaným metódam: vznikali na spoločných sedeniach štvorice, ktoré neskôr Vig opísal ako akési „kolaboratívno psychologické terapeutické sedenia, kde boli osobní démoni jednotlivých členov – rôznych veľkostí a dôležitosti – vyháňaní, aby sa im pomstili, zhanobili ich a konečne pochovali.“ Výsledkom boli témy ako hedonizmus, chorobná posadnutosť, voyerizmus, pervernosť ale aj čosi, čo Vig označil za „umenie sebazničenia“. Nápady, s ktorými jednotliví členovia prichádzali, väčšinou do finálnej podoby upravovala frontmanka, ktorá do ich prejavu vnášala temný feeling, vyvierajúci z jej životných skúseností. Shirley: „Hudba odomkýna pocity a vnemy, ktoré sú dovtedy ukryté vo vnútri a ktoré spoločnosť nechce, aby sa dostali na povrch.“
Alternatíva inak
Umelecký prístup odborná verejnosť kvitovala a kritici sa predbiehali vo vymýšľaní superlatívov či definovaní žánru. Objavili sa pokusy o označenie ako techno-rock či dance-rock, avšak inovatívne postupy, ktoré mali potenciál nasmerovať alternatívnu rockovú scénu úplne novým smerom, azda najlepšie vystihol magazín The A. V. Club: „Prototyp nahrávky 90. rokov – plná napumpovaných pop-rockových skladieb, umocnených vďaka elektronike a samplom.“ Nečudo, že niektoré nápady v štúdiu počas tvorivého procesu napokon zmutovali do úplne inej podoby – elektronická skladba s drum´n´bassovým nádychom „As Heaven is Wide“ napríklad vznikla zo surového materiálu, ktorý mal byť pôvodne rozpracovaný na ostrú rockovú skladbu. Single „Stupid Girl“, „Only Happy When it Rains“, „Queer“ či „Milk“ vďaka vizuálne nápaditým videoklipom získali masívnu rotáciu na MTV a iných hudobných staniciach a albumu zabezpečili značnú publicitu. Prvá dlhohrajka získala dvojplatinový štatút vo Veľkej Británii, Austrálii aj USA a kapela bola na roztrhanie. Nasledujúci rok po vydaní albumu strávila na celosvetovom turné, ktoré zahŕňalo spoločnú šnúru so Smashing Pumpkins aj vystúpenia na najväčších európskych festivaloch. Hitovka „Stupid Girl“ získala nomináciu na Grammy Awards v kategórii najlepší rockový singel a kapelu v rámci toho istého odovzdávania cien nominovali na nováčika roka. To, čo im nevyšlo na Grammy, im bolo dopriate na MTV Europe Music Awards, kde v nováčikovskej kategórii nenašli žiadneho premožiteľa.
Životné obdobie
Práce na druhom albume začali v marci 1997. Úspešným debutom si kapela na seba „ušila búdu“, nastavenú latku však nechceli za žiadnu cenu podliezť. Ostali verní osvedčenému postupu z nahrávania predošlého albumu, ba čo viac, uzdu tvorivej fantázie popustili ešte viac. „Version 2.0“ (1998) očakávania suverénne naplnil, nielen čo sa týka rebríčkov (vystrelil rovno na 1. miesto britskej hitparády), ale aj odbornej kritiky. Klip ku skladbe „Push It“ získal rekordných osem nominácií na MTV Video Music Awards a kapela získala tri nominácie na MTV Europe Music Awards: v najprestížnejšej kategórii skupina roka aj v kategórii najlepší rockový interpret a najlepší klip (opäť vďaka geniálnemu klipu k „Push It“). Ďalšie dve nominácie (album roka a rockový album roka) si pripísali na Grammy Awards. Prvému singlu dobre sekundovali aj ďalšie hitovky ako ostrá „I Think I am Paranoid“, melancholická „Special“, chytľavá „When I Grow Up“ či jemná „You Look So Fine“. Kapela zažívala svoje životné obdobie, ponuky sa jej hrnuli, dokonca sa jej dostalo veľkého uznania, keď jej zverili titulnú skladbu k novému Jamesovi Bondovi „The World Is Not Enough“ (1999) s Piercom Brosnanom. Shirley si v klipe k rovnomennej skladbe zahrala robotickú femme fatale.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2016)