Kým západ Turecka pozná vari každý turista, na východ od Ankary sa vyberie málokto. Až tu však začína skutočné, dobrodružné Turecko a pred očami sa vám odvíjajú nádherné príbehy vpísané do múrov slávnych miest. Mnohé vyrástli neďaleko pobrežia Čierneho mora, a tak sa v nich miešajú rôzne národy, kultúry či náboženstvá, ktoré prinášali obchodníci.
Turecko to nie sú len pláže, ale predovšetkým unikátne historické pamiatky a stretnutia s príjemnými ľuďmi. Čím východnejšie človek zájde, tým nachádza stále otvorenejšie srdcia… Hamza, sympatický šofér mikrobusu, sa na ulici objaví presne, ako sme sa dohodli. Z Trabzonu ku kláštoru Sümela, najväčšej zaujímavosti celého kraja, trvá cesta zhruba hodinku. Prejde pár minút, kým ustúpi zástavba prímorského Trabzonu a odkryje sa miestna krajina v plnej kráse. Vysoké zelené kopce, množstvo stromov, domy len tak „porozhadzované“ po údoliach či lúkach, malé mešity so špicatými minaretmi… všetko v prenikavej zeleni. Tento kus zeme nepripomína Turecko, skôr Nemecko, Rakúsko či Švajčiarsko.
Ticho v horách
Z Hamzu sa vykľul vášnivý futbalový fanúšik a postupne vymenuje všetkých Slovákov, čo pôsobia v tureckej lige. Turci neskutočne milujú tento šport. „Hološko je tu,“ ukazuje Hamza rukou nadol, „a Stoch, ten je tu,“ a rukou napodobní raketu stúpajúcu do výšky. Cesta sa vlní zákrutami, kopcami, až sa odrazu objaví potok a nad korunami stromov sa zaleskne fasáda kláštora. Vzduch je príjemne osviežujúci a čistý, pôsobí ako balzam na dušu. Ani netreba rozmýšľať, prečo si duchovní na stavbu vybrali miesto práve tu. Ku kláštoru vedie lesná cestička a človek si pripadá ako doma na túre. Prvý pohľad na kláštor ponúka ešte krajší obraz ako z obrázkov. Nie je síce sprístupnený celý, ale možno vojsť do malého kostolíka, vytesaného do skaly. Na nádvorí sa zhromaždilo niekoľko malých skupiniek, väčšinu návštevníkov tvoria Turci. „Kláštor vybudovali na mieste, kde sa objavila ikona Marjam,“ vysvetľuje miestna sprievodkyňa skupinke, pričom Marjam je arabský či turecký názov pre Pannu Máriu. Podľa legendy sa dvaja kňazi v 4. storočí rozhodli postaviť na tomto nedostupnom mieste kláštor, ktorý by ju navždy pripomínal. V priebehu rokov niekoľkokrát schátral či upadol do zabudnutia, ale jeho slávu napokon vždy vzkriesili, ako napríklad aj v 14. storočí, kedy patril k najvýznamnejším na celom Východe. Občas tu zaznie aj ruština – Rusko nie je až tak ďaleko a Sümela patrí k ich obľúbeným duchovným cieľom. Stačí vstúpiť do malého skalnatého kostolíka a naokolo sa objaví zabudnutý svet farebných malieb. Najnižšie fresky majú vyškriabané oči, sú popísané a poničené. „Tie v spodnej časti zničili vandali, ale našťastie už máme zákon, ktorý to zakazuje,“ dopĺňa výklad strážnik. Zdá sa, že každý voľný kúsok steny pokrýva maľba. Farby nemali ako vyblednúť, pretože cez maličké okná prenikne dnu len zopár slnečných lúčov. Sadám si na kameň a užívam si pohľady na okolité steny s dokonalou hrou svetla, tieňa a farieb. Akoby niekdajší majstri tušili, že sem raz budú prúdiť zástupy pútnikov a budú sa kochať krásou architektúry a výzdoby. Ťažko sa odtiaľto odchádzať…
Hamza nás vezie späť do Trabzonu. Má z nás takú veľkú radosť, že sa rozhodne zmeniť trasu: „musíte ísť do Trabzonu cez moje rodné mesto.“ Vezie nás do stále väčšej výšky a naokolo sa otvárajú pohľady do údolia s riekou a domami, medzi ktorými vyrástli malé čajové plantáže a stromy s lieskovými orechmi. Zabrzdí pri čajovni, pochváli sa, koho vezie a nechá priniesť každému čaj. Spoločne ho pijeme a najchutnejším ho robí predstava, že ho zozbierali len pár kilometrov odtiaľto.
Čierne more
Prímorský Trabzon na brehu Čierneho mora patrí k najvýznamnejším tureckým prístavom. Jeho prístavná časť však nepatrí k miestam, ktoré by človek vyhľadával. Trabzon samotný však patrí k veľkým prekvapeniam.
Šofér, ktorý zbiera ľudí z otogaru za mestom, aby ich dopravil do centra, určite v mladosti túžil sedieť v kokpite F1. Pridáva plyn, hoci päť metrov pred nami stojí kolóna, vopchá sa do každej medzery a v úseku, kde značka prikazuje „60“, šliapne na „120“. Privítanie ako sa patrí. Neďaleko mešity Iskender Paşa Camii leží pochybná štvrť s množstvom lacných hotelov. Okrem turečtiny tu počuť ruštinu aj kaukazské jazyky. „Ľudia z Kaukazu sem prichádzajú za obchodom a prácou, Rusi zasa za zábavou a dokonca mladé dievčatá za prostitúciou,“ charakterizuje štvrť v skratke mladík z hotela.
Niektoré uličky sú značne ošumelé, zanedbané, časť z nich sa zvažuje až dolu k pobrežiu. Starý Trabzon totiž stojí na kopci a jeho nové štvrte pohlcujú pomaly, ale isto, aj okolité pahorky. Obrovské námestie Meydan Parki so sochou Atatürka je moderným srdcom mesta. Trabzon ich má dve, to staré, historické pulzuje medzi štvrťami Ortahisar a bazárovými uličkami. V okolí sochy „otca národa“ leží niekoľko reštaurácií a podnikov. Kuchári varia priamo pri dverách a každý môže obdivovať ich umenie. Čašníci ťahajú popod nos medové motúzy, až napokon skončíme pri miske typickej tureckej šošovicovej polievky mercimek. „Viete, čo je na nej najlepšie?“ skúšal nás známy v Istanbule, „kdekoľvek si ju dáte, v hociktorom meste, vždy bude chutiť inak, ale vždy bude výborná…“ Má pravdu, v Turecku sa nedá ochutnať zlý mercimek. Kúsky chleba a čaj sú, samozrejme, k polievke zadarmo. „Príďte na námestie večer,“ radia domáci.
Meydan Parki sa ukáže v celkom novom svetle. Odrazu všetko žiari a čajovne po oboch stranách fontány sú zaplnené do posledného miesta. Pri čaji tu sedia dievčatá v sukniach, skupinka ich rovesníčok so zahalenými vlasmi, starí muži s novinami, zaľúbené páry tesne pri sebe, dokonca aj chlapci si prišli posedieť, hoci viac ako čaj ich zaujímajú okoloidúce slečny. Nádhernú fontánu osvetľujú pestré farby a pod Atatürkom sa zhromažďujú miestni, aby si odtrhli kúsok atmosféry pre seba. Ani jedno slovenské mesto sa večer Trabzonu nevyrovná. Radosť zo života tu možno doslova krájať.
Tolerancia
Nielen Istanbul má svoju Hagiu Sofiu, ale jednou sa môže popýšiť aj Trabzon. „Najlepšie, ak si nájdete tu za rohom dolmuş a ten vás tam odvezie,“ radí chlapík v celkom dobre vybavenej informačnej kancelárii. Hagia Sofia stojí mimo centra, mimo všetkého diania, no so svojím parkom vo štvrti plnej domov a ulíc pôsobí ako oáza pokoja. Svojej istanbulskej sestre sa nevyrovná ani veľkosťou, ani krásou exteriéru. Interiér je však natoľko bohatý, že by sa zaň nemusela hanbiť ani top pamiatka Istanbulu. Vnútro ožíva prekrásnymi freskami, ktoré sa podobajú na tie v skalnom kostolíku kláštora Sümela. Nezachovali sa všetky, no tie, čo prečkali do tretieho tisícročia, by mohli rozprávať mnoho príbehov zo starých kníh. „Hagia Sofia má pohnutý osud ako mnoho tureckých stavieb. Postavali ju v 13. storočí, ale o 200 rokov ju sultán Mehmet II. premenil na mešitu,“ vysvetľuje informačná tabuľa. Dve dievčatá so šatkami na hlavách sedia v rohu kostola a ticho šepkajú. Pred odchodom sa prežehnajú ako ľudia, čo sa hlási k ortodoxnej cirkvi a rukou sa takmer dotknú zeme. Kresťanstvo sa tu stretáva s islamom a nikomu tu nič neprekáža. Ľudia, ktorí poznali viacero kultúr, si z každej zrejme vzali to dobré a naučili sa tolerancii. V neďalekom parku pri neveľkej hrobke Gülbahar Hatun v tieni mešity s rovnakým názvom posedáva dvojica starších mužov. „Odkiaľ ste?“ pýtajú sa. „Slovensko?“ pokývu hlavou. „Tam je pekne,“ dodajú. „Boli ste na Slovensku?“ kontrujem otázkou, keď vedia, že tam je pekne. „Neboli, ale určite tam je pekne, veď všade na svete je pekne,“ zaznie jedna veľká pravda.
Hrobka Gülbahar Hatun je zasvätená starej mame slávneho sultána Sulejmana Nádherného, ktorý je tiež rodákom z Trabzonu. Za hradbami sa dvíhajú kopce posiate domami a citadela s kamenným opevnením. Za chvíľku začne modlitba a trojica mužov, sediac na malých kamenných stoličkách, dokončuje svoju rituálnu očistu. Už len opláchnuť nohy a ponáhľať sa do mešity.
Bazárové uličky
Starobylá štvrť Ortahisar ponúka iný obraz, ako zvyšok mesta. Je plná starých, vznešených osmanských víl s balkónmi do ulice, aké by sme našli v starom Damasku. Medzi domami a čajovňou sa k nebu týčia sochy dvoch sultánov. Sulejman Nádherný a Selim I., hľadiaci na mešitu Fatih Büyük, za ktorou sa uličky prepletajú až ku bazárovej štvrti Çarşi. „Nezablúdite, pri mešite Tabakchane stačí odbočiť doľava,“ radí chlapec z čajovne pod osmanským domom. V osobitých trabzonských malých pekárňach pečú špeciálny trabzonský chlieb. Od klasického tureckého ekmeku sa líši svojou veľkosťou i váhou (1 kg) a zdobí ho symbol zapleteného vrkoča. Majú ich všade po meste a takmer každý, kto vojde dnu, si jeden bochník odnáša. Aj ja ho musím ochutnať. Keď vstúpim do pekárne, majiteľ mi z neho hneď niekoľko krajcov odkrojí – bez akýchkoľvek otázok. Chutí tak dobre ako náš, a to je v týchto končinách vzácnosť. V bazárovej štvrti sa hustota ľudí mnohonásobne zväčšila. Çarşi tvorí spleť ulíc, uličiek, ale aj širokých bulvárov, ktorými prúdia ľudia ako nezastaviteľná rieka. Všade naokolo obchody, butiky s oblečením, šaty, topánky, domáce potreby, čajové kanvice, poháre, šperky, zlato, železo i kováčske dielne. Niekde medzi ulicami leží Taş Han, niekdajší karavan serail, kde sa obchodovalo už pred stáročiami. Aj dnes zostal verný svojej pôvodnej funkcii.
Dievčatá v Trabzone najčastejšie nosia dlhé sukne pastelových farieb. Majú ich v každom druhom obchode a ony si ich so záujmom pozerajú a prirovnávajú. Musím priznať, že sa k nim neskutočne hodia, pretože tradičné trabzonské sukne orientálnu krásu dokážu skĺbiť s modernými časmi.
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)