K atribútom kultúrnej vyspelosti národov patrí aj starostlivosť o prírodné bohatstvo vlastnej krajiny a v širšom kontexte o prírodné bohatstvo sveta. Jeden z najobdivuhodnejších príkladov snahy o zachovanie vymierajúcich živočíchov ponúka príbeh záchrany zubra. V ňom nezanedbateľnú úlohu zohralo aj Slovensko.
Treba povedať, že zubor bol začiatkom 20. storočia vo voľnej prírode úplne vyhubený. Najdlhšie sa neudržal v poľskej Bialowieži, ako si to mnohí myslia, ale v bývalom Sovietskom zväze na Kaukaze. Túto históriu zastiera mnoho hmiel, pretože zo vtedajšieho rodiaceho sa prvého socialistického štátu, kde zajtra znamenalo už včera, prenikalo do ostatného sveta len málo správ. Vie sa, že kaukazské zubry vymreli približne v rokoch 1925 – 1927 v dôsledku chorôb prenesených z domáceho dobytka, ktorý začali na horských kaukazských lúkach chovať rodiace sa kolchozy a že posledného kaukazského zubra odstrelili v roku 1927, aby nerušil stáda kolchozných kráv. V prípade kaukazských zubrov šlo o trochu menšiu formu horského zubra. Nížinný zubor prežil najdlhšie v Bialowieži. Poslednú zubriu kravu tam, už ako pytliak, zastrelil dlhoročný bialowiežský hájnik Bartolomej Szpakovicz (19. 2. 1919). Hľa, i takto sa dostávajú mená do histórie. História zubra na našom kontinente je však oveľa pohnutejšia.
Výlet do minulosti
Priamy predok zubra a aj amerického bizóna bol pozdnotreťohorný (cca pred 4 – 6 miliónov rokov) Bison sivalensis, objavený na svetoznámom paleontologickom nálezisku v Sivalických horách v severnej Indii na úpätí Himalájí. Táto oblasť sa považuje za miesto vzniku a rozvoja celej čeľade turovitých. Odtiaľ sa Bison sivalensis postupne šíril po celej Eurázii. Na západe prenikol až do Anglicka, ktoré ešte nebolo ostrovom a na východe cez vtedy existujúce pevninské spojenie v mieste dnešného Beringovho prielivu prešiel spolu s Indiánmi, bobrami, vlkmi a medveďmi do Severnej Ameriky.
Dnes vzdialenosť amerických a ázijských brehov v Beringovom prielive na najužšom mieste je 85 km a hĺbka sa pohybuje okolo 30 až 50 metrov. Koncom treťohôr a začiatkom štvrtohôr (podľa rôznych autorov pred 1 až 2 miliónmi rokov) bol dnešný Beringov prieliv v dôsledku poklesu morskej hladiny viackrát vysušený, takže vzniklo pevninské spojenie medzi Áziou a Amerikou (tzv. ako Beringov most). Stúpanie a klesanie hladiny mora záviselo od striedania ľadových a medziľadových dôb, pričom počas nich nepredstaviteľné objemy vody viazali ľadovce, alebo sa roztopili a vrátili do mora. Podľa niektorých autorov na stúpanie či pokles dna Beringovho prielivu mohli mať vplyv sčasti tektonické pohyby zeme. Počas suchozemského spojenia oboch kontinentov prenikali živočíchy aj ľudia z jedného kontinentu na druhý v oboch smeroch, a tak došlo k veľkému vzájomnému obohateniu fauny. Po opätovnom zaliatí Beringovho prielivu v dôsledku odlišnosti životného prostredia vznikli najprv dva veľké geotypy sivalického zubra a následne sa vyvinuli americký bizón a eurázijský zubor.
Obe veľké geotypy vytvorili ešte niekoľko základných foriem, z ktorých sa u bizóna dodnes zachoval lesný a prérijný typ. V prípade zubra sa predpokladá najprv vznik stepného typu na území Ázie, ktorý sa šíril západným smerom k Európe, kde sa z neho vyvinul lesný typ zubra. Stepný zubor vyhynul pravdepodobne počas posledného, würmského zaľadnenia (cca pred 70 – 10.000 rokov) a lesný typ zubra vytvoril väčšiu nížinnú formu v európskych pralesoch a menšiu horskú formu na Kaukaze.
Kontakt s Európanmi
Prvé stretnutie s praobyvateľmi starého kontinentu siaha do najstarších čias osídlenia Európy. Svedčia o tom početné maľby na stenách jaskýň obývaných lovcami doby kamennej vo viacerých jaskyniach v južnom Francúzsku a Španielsku (napr. Lascaux, Altamira). V Európe sa zubor udržal tak dlho, ako dlho tu existovali rozsiahlejšie pralesy. Ľudí však pribúdalo, pralesov ubúdalo a v ranom feudalizme sa lov zubrov stal už výsadou len najvyššej šľachty. Hoci na jednej strane lov spôsobil, že zubra takmer vyhubili, na strane druhej práve pre vzácnosť jeho loveckej trofeje prežil až dodnes. Pre svoju impozantnosť získal pevné miesto v európskej i slovenskej kultúre. Aj v našich krajoch niektoré erby a miestne názvy (ako Zuberec, Zubrohlava, chotárny názov Zubrová v katastrálnom území obce Smolník na území Národného parku Poloniny…) svedčia, že v minulosti žil na území Slovenska v hojnom počte.
Zubor bol živou súčasťou kultúry európskeho etník. Zubriu hlavu majú v erbe českí Páni z Pernštejna, zubor sa dostáva do mnohých literárnych diel, stretáme sa s ním v staronemeckých Nibelungoch, píšu o ňom vojvodca a rímsky konzul Gaius Iulius Caesar vo svojom diele De Bello Gallico, ale aj Nádaši-Jégé v románe Svätopluk či Sienkewicz v Quo vadis a v historickej epopeji Križiaci. Posledné dve diela nespomíname náhodou. Práve Poľsko má najväčšiu zásluhu na uchovaní zubrov až do dnešných dní.
Takmer vyhubené
Zubry najskôr začali miznúť v západnej Európe. V Anglicku ich definitívne vyhubili v 12. storočí, vo Francúzsku v 14. a v strednej Európe v 18. storočí. Iba v Poľsku sa zachovali vo voľnej prírode až do 20. storočia. Už v 13. storočí vojvoda Boguslav Mazowsky zakázal nevoľníkom na svojom panstve lov zubrov a v 14. storočí vydal na jeho ochranu prísne nariadenia sám kráľ Wladislaw Jagiello. Úplnú ochranu všetkých území, na ktorých ešte žili, vyhlásil v 16. storočí kráľ Žigmund III. Vasa (1566 – 1632), no hladní chudáci všade striehli na príležitosť sa nasýtiť, hoci aj s rizikom straty vlastnej hlavy. To bola vlastne aj príčina úplného vystrieľania zubrov v časoch 1. svetovej vojny. Najdlhšie sa udržali vo svetoznámom Bialowiežskom pralese na severnom pohraničí Poľska a Bieloruska. Ešte začiatkom 20. storočia ich tam strážili osobitné cárske stráže, v tom období východné územie Poľska patrilo pod správu cárskeho Ruska. Začiatkom vojny v roku 1914 ich tam žilo 719 exemplárov. Koncom vojny v roku 1918 ich hájnici napočítali už len 68. Okolití dedinčania sa cez vojnu dostali ku strelným zbraniam a zubrom nebolo pomoci. Napokon, (takmer) bodku za zubrami v Európe urobil spomenutý neslávne slávny Szpakowiczov výstrel.
Našťastie „takmer“, lebo zubry žili ešte v zoologických záhradách a vo zverniciach bohatých šľachticov. Na Medzinárodnom kongrese o ochrane prírody v Paríži v roku 1923 na podnet poľského vedca Sztolcmana bol dohodnutý všeobecný plán na ochranu zubra. Kongres vyzval na založenie spoločnosti pre záchranu zubra a ešte v tom istom roku pod taktovkou bývalého riaditeľa ZOO Frankfurt Kurta Priemela zvolali do berlínskej ZOO stretnutie najvplyvnejších záujemcov o záchranu zubra. V auguste 1923 potom vznikla Európska spoločnosť pre záchranu zubra.
V tom čase žilo na celom svete posledných 56 zubrov – v zajatí. Nastala zdĺhavá práca registrácie pôvodu jednotlivých zvierat, pretože šlo o krížence s americkým bizónom, o krížence s kaukazskou horskou rasou aj o čistokrvné lesné európske zubry, roztrúsené v držbe najrôznejších inštitúcií a šľachticov v celej Európe. Tie starostlivo zapísali do plemennej knihy (neskôr sa stala vzorom pre plemenné knihy ďalších ohrozených zvierat) a dali základ pre renesanciu majestátneho zvieraťa. Cieľom bolo odstaviť krížence a udržať čistú líniu európskeho lesného zubra.
Najvýznamnejšie zvernice vlastnili: anglický gróf Bedford vo Woburnskom opátstve, gróf Armin z Boitzenburgu vo Švédsku a poľsko-pruské knieža Hochberg von Pless v Pszczyne, menšia črieda žila aj v berlínskej zoologickej záhrade. Evidované zubry nechali cieľavedome páriť a už v roku 1938 žilo na svete 94 zubrov, po vojne v roku 1953 už 184 zubrov a v roku 1959 až 361 zubrov. V roku 1970 žilo na celom svete vo všetkých zoologických záhradách, zverniciach a v národných parkoch 1.067 zubrov a v roku 1980 vyše 2.000. Bol to obrovský úspech a znamenal preradenie zubra v Červenej knihe IUCN zo štatútu krajne ohrozených živočíchov medzi živočíchy zachránené. V roku 2004 bolo evidovaných 31 čried voľne vypustených do prírody a, samozrejme, starostlivo sledovaných výskumnými pracovníkmi. Vtedajších 1.955 jedincov predstavovalo 60% svetovej populácie zubrov. Dnes v Európe v ZOO, súkromných chovoch, zverniciach a vo voľnej prírode žije cca 4.000 zubrov.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2016)