Preslávil ho portrét 13-ročnej Omayry Sánchez, uväznenej pod troskami domu po zosuve pôdy v kolumbijskom meste Armero, ktorý mal na svedomí výbuch sopky Nevado del Ruiz. Dievčaťu sa už nedalo pomôcť a krátko po cvaknutí spúšte navždy zmizlo pod hladinou…
Omayra zomierala tri dni, ponorená v odpadovej vode s bedrami prepichnutými železnou tyčou a nohami zakliesnenými pod betónovými stenami. Pohľad, ktorý si ťažko čo len predstaviť. Jej biele scvrknuté ruky a krvou podliate oči – to bol výsledkom 60-hodinového márneho boja a utrpenia, po ktorom sa zoslabnuté telo ponorilo pod nánosy bahna. Na tragédiu jedného ľudského života sa bezmocne prizerali prítomní novinári aj záchranári. Udialo sa to 16. novembra 1985. Z kedysi významného obchodného centra Kolumbie, severozápadne od hlavného mesta Bogota, nezostalo po ničivom výbuchu nič. O život prišlo takmer 30.000 ľudí a dnes tu nájdeme len čerpaciu stanicu a zvyšky jednej z budov. Fotografia obletela svet a dodnes z nej naskakujú zimomriavky. Ostala jedinou pamiatkou na Omayru a jej tragický koniec. Hoci jej autor, francúzsky fotograf Frank Fournier, vďaka nej vyhral cenu World Press Photo, neurobila ho šťastným. Avšak vďaka smutnej snímke, ktorá patrí k najsilnejším záberom fotoreportérov, má k životu ešte väčší rešpekt a cíti pokoru. Jeho duša už nedokáže spievať.
Smer: New York
Fotenie nebezpečných miest po celom svete sa stalo Fournierovým osudom a v jeho portfóliu nájdeme zábery mnohých tragických udalostí a miest nešťastí. Ako vlastne vyzerá človek, ktorý väčšinu života dokumentoval to, pred čím by sme najradšej zatvorili oči?
Narodil sa v roku 1948 vo francúzskom Saint-Sever. Pri výbere budúceho povolania sa pôvodne vybral v šľapajach otca, ktorý bol chirurgom a vrhol sa na štúdium medicíny v Bordeaux. Vydržal pri ňom štyri roky, no lekárskej praxi sa nikdy nevenoval. Zlákala ho totiž fotografia. V roku 1975 sa presťahoval ďaleko od rodiny, do New Yorku. Hoci vopred nemal nič pripravené. Ako spomína, po príchode do Ameriky mal v peňaženke iba 200 dolárov, pár telefónnych čísiel na kamarátov jeho kamarátov z Francúzska, fotoaparát a niekoľko fotiek. V jeho prípade však doslova platilo, že odvážnym osud praje. Nerozmýšľal, zavolal na jedno z čísiel a napriek otrasnej angličtine sa po dvoch týždňoch stal asistentom človeku, ktorému sa dovolal…
O dva roky neskôr vstúpil do medzinárodnej fotoagentúry Contact Press Images, i keď spočiatku nebol fotografom. Ako začiatočník bez imigračných papierov a zelenej karty sa do nej dostal pôvodne ako „poskok“, ktorého úlohou nebolo fotiť, ale skúsenejším kolegom vybavovať fototermíny a miesta fotení. Jeho kolegyňou, ktorá sa v tom čase tiež pridala k tímu v agentúre, bola aj známa portrétistka celebrít Annie Leibovitz. Túžba fotiť, odvaha, pokora a pracovitosť napokon priniesli ovocie. Contact Press Images sa od začiatku zameriavala na nezávislú produkciu, a tak Fournier vďaka skúsenostiam, ktoré v nej veľkou snahou a pozorovaním nadobudol, sa mohol v roku 1982 stať fotografom, po čom najviac túžil.
Krutá realita
Keď stvoril snímku Omayre mnohí kritici jeho počin okomentovali tvrdými slovami, ako mohol dievča fotiť namiesto toho, aby mu pomohol a bodali do jeho otvorenej rany v srdci. Nazvali ho hyenou a supom. „Ako mohol fotografovať dieťa, keď zomieralo a nepomohol mu?“ pýtali sa. Fournier zdôrazňuje, že pomôcť mu nebolo ako – na mieste boli aj záchranári a ďalší, ktorí robili všetko pre jej záchranu. Žiaľ, na jej uvoľnenie chýbala potrebná technika, ku ktorej sa nevedeli dostať a keby sa im to aj podarilo, po vytiahnutí tyče z tela by zomrela na sepsu. Dalo sa iba bezmocne sa prizerať, ako zmizne pod hladinou.
Rezignovaný pohľad na fotke, ktorý fotograf zachytil, je vlastne viac zázrakom ako realitou – dievčatko už predtým bolo nejaký čas v bezvedomí a len na chvíľku otvorilo veľké smutné oči. „Chcel som, aby ľudia vedeli, kto to bol,“ vysvetľoval Fournier neskôr dôvody, prečo v osudnej chvíli stlačil spúšť aparátu a snímku zverejnil. Mimochodom, smutný koniec nestihol iba Omayre, ale celú rodinu. Otec po výbuchu sopky tiež zahynul pod troskami domu a mama s bratom, ktorí zostali nažive, museli ďalší život zvládať sami. „Musím žiť pre svojho syna, ktorý prišiel iba o prst… Je to hrozné, ale teraz musíme myslieť na naše živobytie.“
Bez šance
Ako sa Fournier ocitol na mieste tragédie? „14. novembra 1985 som našiel na záznamníku odkaz, v ktorom mi oznámili, že v Kolumbii vybuchla sopka a mám ísť na miesto urobiť reportáž. Snažil som sa pozháňať nejaké informácie, no takmer nič sa o tom nepísalo. Na poludnie som teda sadol do lietadla a o polnoci som bol v Bogote,“ spomína o 30 rokov neskôr v rozhovore pre BBC. Postihnutá oblasť, kam sa potreboval dostať, bola veľmi vzdialená a nedostupná. Po ceste lietadlom pokračoval ďalších päť hodín autom a nasledujúce dve hodiny pešo. „Prišiel som tam na svitaní asi tri dni po výbuchu. Cestou som stretol farmára, a ten mi povedal o dievčati, ktoré potrebuje pomoc. Zobral ma k nej, vtedy tam bola takmer sama, len pár ľudí naokolo a nevedeli, ako by sa jej dalo pomôcť. Počul som ľudí kričať o pomoc a potom bolo ticho, desivé ticho. Bolo to strašné. Niekoľko vrtuľníkov, niektoré požičané od ropnej spoločnosti, sa snažilo zachraňovať tých nešťastníkov.“
Pri nešťastne zakliesnenej Omayre všetci len bezmocne postávali. Záchranári robili, čo sa dalo, aj rôzni ľudia, no bez šance… Tak sa ju snažili aspoň utešovať. „Červený kríž zrejme opakovane apeloval na vládu, aby zabezpečila čerpadlo pre zníženie hladiny vody a dala tak mladému životu šancu, no nedopravili ho. Nakoniec záchranári boj o jej život vzdali a zostávajúci čas sme trávili s ňou, upokojujúc ju a všetci sa modlili.“ Omayra čakala na smrť 60 hodín. „Keď som si pozeral vytvorené zábery, cítil som sa úplne bezmocný pred týmto dievčatkom, ktoré aj tvárou v tvár smrti prejavilo odvahu a dôstojnosť. Cítila, že jej život končí.“ Ešte kým všetci pochopili, že už jej niet pomoci, Omayra fotografa poprosila, či by ju mohol zobrať do školy – bála sa, že nestihne vyučovanie…
„Všade naokolo sa stovky ľudí ocitli v pasci. Záchranári mali problémy, ako im pomôcť.“ Bezmocnosť, ktorá sa zmocňovala Fourniera aj všetkých ostatných pri snahe pomôcť dievčatku, sa nedá slovami opísať. Jediné, čo fotograf v tejto situácii mohol urobiť, bolo podľa neho informovať o jeho odvahe, utrpení a dôstojnosti. „Veril som, že to ľudí zmobilizuje na pomoc tým, ktorým ešte pomôcť bolo možné,“ vysvetľoval neskôr. Ešte netušil, akú silu jeho snímka bude mať.
Kultová fotografia
Vznikla tri hodiny pred Omayrinou smrťou. Samozrejme, Fournier, ako aj mnohí ďalší, sa musel konfrontovať s dilemou – rešpektovať súkromie obetí, alebo informovať svet o tragických životných osudoch. Ako spomína, hoci všeobecne fotoreportéri medzi sebou súperia a každý sa snaží uchmatnúť tie najzaujímavejšie snímky, tu to bolo inak. Všetci si pomáhali. „Po mojom boku bol fotograf Eric Bouvet. Nielenže mi poskytol čisté filmy, ale tiež už nafotené dopravil do mojej kancelárie v Paríži.“
Povrchný pozorovateľ by Fourniera mohol označiť za cynika, no v skutočnosti ide o hlbokého humanistu. A v živote videl viac tragédií, ako hocikto z nás. Cez fotografie sprostredkúva príbehy odvrátenej stránky života. Do jeho portfólia patria snímky rumunských dojčiat s AIDS, obrázky z genocídy v Rwande, znásilnených obetí v Sarajeve počas občianskej vojny v Bosne a Hercegovine, ktorá sa odohrávala medzi v rokoch 1992 – 1995. Nechýbal ani pri teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum v New Yorku…
Andrea Zoborová
foto SITA, Frank Fournier / Contact Press Images, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)