Do Senegalu, bývalej francúzskej kolónie, prichádzame z Mauritánie lodnou kompou cez rovnomennú širokánsku rieku. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi oboma krajinami a je na ňu veľmi pôsobivý pohľad. Keď sme konečne dorazili aj s autom na hraničný prechod Rosso a nasadli na kompu, doslova sme si vychutnávali niekoľko minút pokoja…
Pozorujeme množstvo rybárskych člnov, menších lodí a ženy pri praní bielizne priamo na brehu. Pokiaľ bola rieka Senegal v minulosti ešte za čias francúzskej kolónie najdôležitejšou dopravnou tepnou do vnútrozemia, dnes jej význam už dávno vybledol. Na dopravu ju využívali najmä pokiaľ nepostavili železnicu medzi hlavným mestom Senegalu Dakarom a hlavným mestom Mali Bamakom. Dnes tak rieka a jej celé okolie pôsobia ospalým dojmom. No… ospalým ako ospalým…
Živý mŕtvi
Pri prechode cez hranice sa na mauritánskej strane na nás vrhá množstvo „supov“ a snažia sa nás obrať o všetky možné poplatky. Cítim sa ako posledný živý v nejakom filme o zombíkoch. Čím viac sa blížime k hranici, či presnejšie mestečku alebo zhluku domov, kde je podľa všetkého colnica, tým viac je jasné, že sa niečo udeje. Prašná hlinená cesta bez asfaltu s obrovskými dierami, všade vôkol odpadky a tisíce umelohmotných tašiek zachytených v kroví. Do toho prízemné budovy vo veľmi neutešenom stave… Aj medzi nimi sa mihajú desiatky prefíkaných tmavých tvárí. Jedni v turbanoch, druhí v rôznych „fejkových“ tričkách. Všetkých však spájalo jedno – blížia sa bieli muži a to treba využiť. Keď sme vošli medzi domy, na aute viselo, ležalo a brzdilo ho hádam dvadsať tiel. Všetci kričali jeden cez druhého ako šialení v rôznych domorodých a francúzskych dialektoch, z čoho sme nerozumeli ani jediné slovo. Okná vzduchotesne zavreté, všetky dvere zaistené. Boli sme rozhodnutí ísť s autom čo najďalej, až priamo na colnicu. Keď sme sa však dostali k železnej bráne, zistili sme, že tu cesta končí. Chvíľu sedíme v aute. Cez okná sa na nás pozerá množstvo nepríčetných tvári, v ich zreničkách zreteľne vidno symboly dolárov a euro bankoviek. Prestalo ma to baviť, a tak som vystúpil. Niečo sa už muselo udiať a prúd postupnosti a miestnych zvyklostí ma už len niekam musel odniesť. Zmocnili sa ma desiatky rúk, z bezprostrednej blízkosti mi do nosa preniklo množstvo druhov ľudského dychu, krik nemal konca kraja. Každý chcel nejako zarobiť. Skrátim to… Dohadzovači, veksláci, colníci aj policajti, všetci sú tu jedna ruka. Vymysleli si množstvo nezmyselných poplatkov a povolení, každý dal každému za pravdu a bez ich úhrady by nás nikam nepustili. Nedalo sa tomu vyhnúť, z Mauretánie teda odchádzame o zopár desiatok euro ľahší. Na vytúženej kompe nastáva hlboký výdych a chvíľkový oddych. Na senegalskej strane je už všetko relatívne rýchle a poplatky menšie, hoci ani tu to nie je zďaleka bez boja. Ale ako si neskôr povieme, kľúčové momenty sa udiali práve tu.
Baobaby
Prvým cieľom našej cesty po farebnom a pomerne veselom Senegale je Saint Louis, ktoré je asi sto kilometrov za hranicou. Je to skutočne príťažlivé mesto so starobylým centrom zapísaným do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Panuje v ňom veľmi príjemná koloniálna atmosféra a hlavne tu už konečne majú aj pivo. Populárne Gazelle, ktoré sa predáva v sedemdecových fľašiach. Teplota sa vyšplhala na 34 stupňov, takže priamo z chladničky prišlo veľmi vhod. Celá oblasť na severe Senegalu na pôsobí pomerne pokojne. Teda, aspoň čo sa výstavby a infraštruktúry týka. Ako to už v Afrike býva, všade sa hmýri množstvo ľudí, keďže drvivú väčšinu dňa žijú obyvatelia tejto časti sveta na ulici. No celá atmosféra, či už okolo rieky Senegal alebo aj v samotnom Saint Louis je milo provinčná. To sa potvrdzuje po prejazde na senegalskú stranu, kde hneď za hraničným mestečkom Rosso začínajú nekonečné roviny a autentický vidiek v podobe rázovitých dedín a domorodých príbytkov. Drvivú väčšinu krajiny tvoria nížiny, ktoré sa len na juhovýchode mierne dvíhajú do nevysokých vrchov. Rozhodne sa však je na čo pozerať. Pestrofarebne oblečení ľudia, obrovské nákladné autá až neuveriteľne a často aj fyzikálne na hranici uskutočniteľnosti naložené objemným tovarom. A množstvo veľkých a tvarovo zvláštnych stromov baobabov, ktoré lemujú cestu na dlhých kilometroch. Baobab je národným stromom Senegalu, pričom z jeho vlákien sa tu tkajú aj látky. V južnej časti krajiny zasa uchváti pohľad na až neskutočne do červena sfarbenú zem. Celú západnú hranicu v dĺžke 531 kilometrov tvorí oceán, čo vytvára predpoklad na raketový rozvoj turistického ruchu. Hneď po prechode hranice každému v porovnaní s Mauritániou udrú do očí rôzne zmeny, hlavne na obyvateľoch. Tu už sa začína exotická „čierna“ Afrika. Všetko je zrazu farebne pestré. Oblečenie, farby, autá, nápisy na obchodoch… Všetko akoby v rytme temperamentnej africkej hudby, ktorú počuť zo všetkých možných reproduktorov. Hoci je v krajine oficiálnym, či lepšie povedané najrozšírenejším náboženstvom islam, celkom určite tu nie je cítiť žiadne radikálne nálady. Skôr naopak. V spoločnosti cítiť chuť po živote a uvoľnenú atmosféru.
Saint Louis
V meste Saint Louis som bol už pred rokom a veľmi som sa sem tešil. Nebolo veľké, ani malé, také akurát. Tešil som sa na jeho farebnosť, temperament, ľudí, hudbu a miestny kolorit. A nesklamalo. Saint Louis padlo do rúk Francúzom v roku 1659 a urobili z neho hlavné mesto francúzskej koloniálnej Afriky, hoci celý Senegal ovládli až koncom 19. storočia. Vládne tu síce chaos, na ulici je množstvo ľudí, odpadky a naoko neorganizovaný zmätok. No na druhej strane veľmi uvoľnená atmosféra. Historické centrum so starými koloniálnymi budovami pripomína mestá európskeho typu pri Stredozemnom mori. Na údržbe domov sa už síce po odchode Francúzov po dlhé desatročia nepohlo ani prstom, aj tak má však svoje neopakovateľné čaro. Presne tak sme to vyhodnotili aj my a onedlho si už ako otočením čarovného prsteňa hovieme pohodou pri pive v starom známom bare a počúvame podmanivé tóny senegalskej hudby podfarbené zvukmi a vôňami rybieho trhu. Prakticky celé staré koloniálne centrum mesta sa nachádza na ostrove, ktorý je s pevninou prepojený asi štyristo metrovým mostom. Ten svojho času navrhol slávny Gustave Eiffel, autor ešte známejšej Eiffelovej veže. Saint Louis opäť nesklamalo. Prešli sme sa známymi uličkami v starom centre, objavili nové zákutia, dostali sme sa na temperamentnú senegalskú svadbu a odfotili sa s nevestou, navštívili sme známych z minulého roku, prespali u nich, lepšie sme spoznali miestny rybársky trh a nekonečné hodiny sme sa prechádzali po nádhernom pobreží Atlantiku. A chtiac – nechtiac, sme sa počas našej cesty do Saint Louis ešte štyrikrát vrátili.
Známe tváre
Každý jeden návrat do tohto vzdialeného a exotického mesta bol zážitkom sám o sebe. Je príjemné po roku vkročiť do toho istého baru, kde akoby zastal čas. Na chodníku predávajú ženy vo farebných šatách ryby, cez okná protiľahlého výkladu som vidím známu tvár arabského obchodníka, na rohu ulice rozvoniavajú čerstvé bagety. Pamätám si, že boli vynikajúce a už sa neviem dočkať, kedy ich zase ochutnám. Francúzska majiteľka baru sedí pri tom istom stole ako pred rokom, číta noviny a pofajčieva. Ako vždy, zrejme už má v sebe zopár pohárikov rumu a táto skutočnosť bude večer ešte viditeľnejšia. Pri pulte sedia chlapi, v ktorých som spoznávam starých známych. A na moje počudovanie spoznávajú aj oni mňa. Alebo sa tak aspoň tvária. To je v podstate jedno, no privítanie je veľmi priateľské. Priamo nad podnikom je hotel, kde sme sa zložili pred rokom, nevidíme teda dôvod nič na tom meniť. Dokonca majú pre nás presne tú istú izbu a ja si v nej okamžite zaberám rovnakú posteľ, ako pred rokom. Steny zdobia farebné obrazy s domorodým motívom, vyrezávané zrkadlá, farebná maľovka. Žiaden luxus, no priam hmatateľný vkus. Okamžite sa ma zmocňuje dôverný pocit útulnosti. Doma som často premýšľal, že práve na tomto mieste som sa cítil najpríjemnejšie na svojich cestách vôbec. Dolu v bare sme si hneď objednávame chladené domáce pivo Gazelle a započúvame sa do hrdelného spevu domácej speváckej hviezdy Papa Joe. Hudba mi pripomína soundtrack z filmu Hotel Rwanda a ešte aj dnes sa mi pri spomienke stavajú chlpy na ruke. Nie je žiadnym tajomstvom, že silnou doménou Afričanov je práve hudba a spev. Už malé deti tancujú ako zo školy hip hopu a o speve sa netreba rozpisovať. Saint Louis je známe svojimi hudobnými barmi, kde hrá prvú ligu domáca tradičná hudba ale aj džez. Kluby sú sústredené v historickom centre, tie najlepšie sú priamo na pobrežnej promenáde. Je piatok, večer sa len začína. V týchto zemepisných šírkach sa vyráža do ulíc až okolo polnoci.
Popíjanie s hviezdou
V neďalekom bare sa o hodinu, možno o dve začína džezový koncert. Spevák je vysoký vyziabnutý chlap, ktorý sedí vedľa mňa na barovej stoličke. Predstavili nás, podali sme si ruky a bolo hneď jasné, že už je v dobrej nálade. Mám mierne obavy, ako to dopadne, no ako som neskôr zisťujem, spevák má vrodený talent darovaný do vienka. Napriek pokročilému štádiu veselosti odohral fantastický klubový koncert. V maličkom bare je možno len tridsať ľudí, no napriek tomu si odnášam nezabudnuteľný zážitok so spoločného popíjania so skutočným umelcom so Senegalu. Keď sme už pri umelcoch… Saint Louis je centrom silnej komunity výtvarníkov. Na uliciach je množstvo galérii. Kvalitných, so skutočne umeleckými dielami, ale aj drevených stánkov, s obrazmi pouličných maliarov. Majiteľkou jednej takejto galérie je aj žena môjho známeho Samuela. Francúzska z Lyonu. V obchode má nádherné drevené sochy, ručne maľované látky, maľby od ľudových umelcov z celej krajiny. Na druhej strane treba povedať, že tu je umelcom skoro každý. Každý ovláda niečo, aby si mohol privyrobiť a množstvo ľudí túto „z núdze cnosť“ pretavilo do skutočného umenia. Senegalčan Samuel pracoval ako umelecký kováč náhodou sa zoznámil s maliarkou – Francúzskou, ktorá prišla na dovolenku čerpať inšpiráciu v nádherných uličkách mesta. A už neodišla. Spolu so Samuelom a exotickou dcérou žijú pri mori v nádhernom dome, na ktorom sa obaja spoločne umelecky vybláznili. Tak vkusné a zároveň jednoducho nápadité zariadenie so zmyslom pre detail som zatiaľ nemal možnosť vidieť nikde inde. A mal som to šťastie, že som sa stal na dva dni ich hosťom. Napriek zjavnej pohode mi aj tak vŕtalo v hlave, prečo nešli radšej do Francúzska. Samuelova odpoveď bola odzbrojujúco jednoduchá: „Tu v Afrike je teplejšie a všetko je jednoduchšie. Keď aj nemáš peniaze, nevadí. Vyžiješ oveľa lacnejšie a hlavne, nikto to nerieši.“
Bezstarostná chudoba
Odvrátenou a notoricky známou tvárou Afriky je chudoba. A tá je citeľná aj v Saint Louis. Cestou na pláž križujem bežnú domácu štvrť. Z jednej strany ulica, z druhej strany priamo pobrežie Atlantiku. Na prvý pohľad idylické bývanie so šumom vĺn za chrbtom. Na druhý pohľad už ale vyzerá všetko úplne inak. Ľudia tu žijú natlačení v maličkých kuticiach s oknami do ulice, v maličkých dvoroch chovajú stáda kôz, odpadky vysýpajú priamo na ulicu. Tie sa hromadia aj na priľahlej piesočnatej morskej pláži. Miestami nie je ani kam vkročiť. More nestíha všetko odniesť, čaká sa na silný príliv. Na tomto smetisku hrajú stovky malých černoškov futbal a hádžu sa bezstarostne do vĺn. Dá sa poľahky vytušiť, že ľudia tu žijú z ruky do úst. No napriek tomu necítiť nervozitu, smútok alebo náznak nespokojnosti. Všetci sú plní energie, vysmiati, prihovárajú sa mi. Toto je ich domov, ich svet. Žijú si tu nezaťažení neuskutočniteľnými ambíciami. Prestávam sa náhliť a začínam si túto situáciu vychutnávať. Postupne vnímam skrytú krásu tohto prostredia. Malebnosť ulice, farebnosť okolitých múrov a ľudí, ktorí sa pred nimi mihajú. Fotím a na moje prekvapenie mi v tom nikto nebráni.
Votrelci na svadbe
Večer sa túlame po uliciach a premýšľame, čo s načatým večerom. Podvedome vnímame zvuky temperamentnej hudby, no nereagujeme, znie nám to ako bežná nahrávka z reproduktorov niektorého z barov. Zvuky k nám však doliehajú čoraz nástojčivejšie, melódia sa stáva podmanivou. Ocitáme sa pred budovou, ktorú by bolo možné nazvať senegalským Domom kultúry. Na prvý pohľad je zrejmé, že dnes večer sa tu oslavuje svadba. Senegalským ženám veľmi dobre padnú slávnostné šaty. Hmýri sa to tu účesmi, farbami a strihmi od výmyslu sveta. Gazelie postavy žien pripomínajú tie, ktoré poznáme z móla módnych prehliadok. Túžime aspoň nazrieť dovnútra. Opatrnosti však nikdy nie je nazvyš a tak sa najprv pýtame mladého svadobčana, ktorý pôsobí priateľským dojmom. Tvári sa veľmi ochotne a hneď nás aj berie dnu. Všade sa rozlieha hromová hudba, ktorá by hádam dokázala prebrať k životu aj mŕtveho. Na parkete sa v divokom tanci zmieta množstvo ženských postáv, každá z nich by kedykoľvek mohla nakopať zadok Noami Campbell. Zaujímavé je hlavne to, že ženy tancujú samé, bez partnerov. To len zvyšuje našu chuť sa pridať. No vytušíme, že zrejme všetko má svoj dôvod. Hudba odrazu stíchne a prichádza samotná nevesta. Všetci svadobčania sa s ňou začínajú postupne fotiť. Obdivujeme vynaliezavosť fotografa, ktorý má evidentne podomácky vyrobený blesk. Dodnes nechápem, ako sa mu podarilo prepojiť fotoaparát s obrovskou žiarovkou. Aj ja som zatúžil po spoločnej fotke s nevestou. O pár minút už držím okolo pása nádhernú senegalskú novomanželku a na plné ústa sa usmievam do fotoaparátu, oslepený žiarou asi 500 wattovej žiarovky. Až neskôr mi napadlo, čo asi raz povie nevesta svojim deťom, keď sa jej spýtajú, kto bol ten beloch na fotke, čo sa tváril tak nesmierne nadšene….
Petite Côte
Pomerne známym a najlepším plážovým regiónom v krajine je Malé pobrežie – Petite Côte. Má približne 150 kilometrov a skladá sa z množstva rôznych rezortov. Známa je najmä prímorska oblasť Saly, vzdialená asi 90 minút južne od hlavného mesta Dakar, plná hotelových komplexov. Známe je ale aj jazero Lac Rose alebo po našom Ružové jazero, ktoré leží 50 kilometrov severovýchodne od Dakaru. Je špecifické najmä svojim ružovým sfarbením, ktoré má vraj na svedomí istý druh riasy, konkrétne Dunaliella salina. Tá prežíva vo vode s extrémne vysokým obsahom soli. Práve soľ z jazera sa využíva v priemysle, takže sa do vody jazera každý deň ponárajú desiatky zberačov soľných krištáľov, ktoré sa postupne hromadia na brehu ako biele kopčeky. Zahoreli sme zvedavosťou. Všade na internete je jazero ilustrované s neuveriteľne ružovou vodou, tak si zrejme viete predstaviť to sklamanie, keď sme dorazili na miesto a videli farbu vody ako na Zemplínskej šírave. Po ružovej farbe ani stopy. Len sme tak bezradne stáli na brehu a niekoľko krát sa spýtali predavačov so suvenírmi, či sme tu skutočne správne. Vraj áno. Ale prečo voda nie je ružová? Vraj bude ružová zajtra povedal jeden, ružová bude o týždeň , povedal druhý, ružová voda je v strede jazera, máme si od neho požičať čln, povedal tretí. Ružová voda však nebola nikde a jazero tak pripomínalo bežné štrkovisko. Neskôr nám hodnovernejší domáci spomínali, že jazero už nie je ružové dlhší čas, čo spôsobuje miestnym vrásky na čele, nakoľko odliv turistov je zrejme citeľný.
Skorumpovaná polícia
V porovnaní s prevažne arabskou Mauretániou je nám Senegal mentalitou bližší, príjemnejší, veselší. To však neznamená, že si tu netreba dávať pozor. Ako je tomu všade na svete, hrozba je reálna najmä vo veľkých mestách ako je Dakar, kde žijú skoro tri milióny obyvateľov. Mnohí z nich v chudobe a tak tu nie je núdza predovšetkým o vreckárov. Otravné je aj to, že nás úplne bez okolkov zastavujú nielen deti, ale aj dospelí chlapi s výzvou: „Give me money!“ alebo „Cadeau!(Darček!)“. Najväčším ohrozením je tu však skorumpovaná polícia. Policajné hliadky v krajine vyslovene poľujú po autách. Každých približne desať kilometrov je jedna hliadka. Poviete si, veď to je aj u nás. Kdeže… Tak intenzívne policajné kontroly som zatiaľ nevidel nikde na svete a práca policajta je tu celkom určite veľmi výnosný job. Celkovo sme počas nášho pobytu prišli na rôznych pokutách, ktoré putovali do vrecka skorumpovaných policajtov a úradníkov o veľkú sumu peňazí. Naša exotická slovenská ŠPZ (áno, vybrali sme sa sem autom), pôsobila na miestnych policajtov ako magnet. Pri jednej takejto „kontrole“ milý príslušník zistil, že naša priepustka na auto je platná iba dva dni. Až vtedy sme si uvedomili, že pri prechode už spomínanej hranice z Mauritánie do Senegalu, nám na senegalskej strane vypísali tzv.: pasavan, teda papier s formátom A4, kde je stanovené, ako dlho môže byť naše auto v krajine. Milý colník vystavil papier vo francúzštine, kde ručne vypísal, že na celý Senegal nám dáva dva dni! Po francúzsky sme nevedeli, takže sme o tejto hlúposti nič netušili. O to nepríjemnejšie to bolo zistiť práve teraz. Pokojne sme sa už niekoľko dní „ilegálne“ kochali krajinou, našli aj školy a domorodé dediny, kde sme rozdali našu humanitárnu pomoc. Do škôl perá, zošity, omaľovánky… Keď si odrazu policajt všimol náš hrozný prehrešok. Teda presnejšie, prehrešok nášho auta. Nasledovali vyhrážky o tom, že nám ho zabavia a mňa ako majiteľa auta zavrú. Nepomohlo nič. Ani to, že sme ich krajine vlastne prišli humanitárne pomôcť. Túto zložitú situáciu sme vyriešili rovnako, ako doteraz. Opäť zodratí o poriadnu sumu šušťavých papierikov… V takýchto situáciách sa zle premýšľa, ako sa najvhodnejšie zachovať. Tlak bol veľký, času málo a znalosť jazyka žiadna. To však nič neriešilo, nakoľko o desať kilometrov nás mohla zastaviť ďalšia hliadka a mohli sme dopadnúť rovnako. Rozhodli sme sa teda vyraziť do Dakaru a „pasavan“ si predĺžiť. „Natajňáša“ sme sa teda vyhýbali všetkým možným hliadkam. Najlepšie je raziť cestu cez obed, keď sú policajti na prestávke. V Dakare sme za vybavenie a predĺženie pasavanu dali ďalší stopäťdesiat eurový úplatok. Ani to však zrejme nestačilo a tak som skončil ako majiteľ auta u vrchného „kolonela“ všetkých colníkov. Neviem presne, kto to bol a neviem ani jeho meno. No nakoľko som bol v úplnom centre Dakaru na námestí PlacedeIndependence a audienciu mi dal človek v obrovskej kancelárii a uniforme, zrejme išlo v vrchného šéfa všetkých colníkov. Len tak mimochodom, pripadal som si ako niekde u Fidela Castra. Chlapíkovi všetci preukazovali veľkú úctu a aj vyčačkaná uniforma robila svoje… Bol to milý človek, porozprávali sme sa v angličtine a keď som mu vysvetlil situáciu, predlžil nám vízum na auto o ďalších päť dní. Kolonel mi ešte pripomenul, aby som nedal žiadnemu policajtovi peniaze. Lebo sa vraj snažia bojovať s korupciou. Verím a myslím, že on to myslel úprimne. Natešene som mu to sľúbil a tešil sa, že budeme konečne pokračovať v ceste. Vonku ma čakal človek, ktorý ma ku kolonelovi priviedol. Nemal vôbec dobrý pohľad, hneď mi zobral všetky doklady a vyviedol ma von na parkovisko. Asi polhodinu zdržiaval, a potom cez tlmočníka oznámil, že chce 350 euro, inak nás nepustí a skonfiškuje auto. Vraj má nato právo. A rukou ukázal na parkovisko, kde bolo bez značiek niekoľko desiatok áut. Vysvetľovali sme mu, že sme členmi humanitárnej rally, v ich krajine sme ich deťom rozdali humanitárnu pomoc a že kolonel nám dal priepustku. Bolo však už neskoro poobede a kolonel medzi časom stihol odísť domov. S čím tento prefíkaný pánko určite rátal. Nič nepomohlo. Netušili sme v tom momente kde je pravda a ako to chodí… Predsa len tu platí: This is Africa. A všetko je inak ako v Európe. Možno sme mohli túto situácie riešiť inak, no pod tlakom okolností a neznalosti pomerov nebolo veľa možností. A tak nás tento pán odral o ďalšiu veľkú sumu. Boli sme absolútne znechutení. Obrali nás skutočne nemilosrdne. Ešte v tú istú noc sme vyrazili do Gambie… S trpkým poznaním, že v zásade žiadne peniaze nenahradia skúsenosti a zážitky. A tých sme v Senegale nazbierali skutočne veľa a určite sme tu stretli viac dobrých a príjemných ľudí. Oveľa spokojnejší by som však bol, ak by peniaze, ktoré skončili v rukách policajtov putovali do vrecák bežných ľudí. Aj toto je realita každodenného afrického života a popri mnohých skvelých, výnimočných a nových zážitkoch sa tu stretnete chtiac-nechtiac aj s negatívnymi skúsenosťami. Aj v tom však spočíva čaro cestovania, pričom človek neustále získava nové skúsenosti, testuje svoje schopnosti, inštinkt ale aj charakterové vlastnosti. Svoje ale aj ostatných spolucestujúcich…
Plôšky:
Fakty o krajine:
Oficiálny názov: Senegalská republika
Hlavné mesto: Dakar
Rozloha: 196 190 km2
Počet obyvateľov: 13 711 597 (2009)
Geografická poloha: Západná Afrika
Podnebie: Tropické, Dakar patrí medzi miesta s najpríjemnejším počasím v západnej Afrike. Priemerné teploty v krajine sú 18°C do 31°C. Na severe a v strednej časti krajiny obdobie dažďov trvá od júla do septembra, v regióne Casamance ešte o dva mesiace dlhšie. Počas obdobia sucha ( od decembra do apríla) vejú horúce a suché vetry harmattan.
Jazyky: francúzsky (úradný), miestne jazyky Wolof, Pular, Yola, Mandinka
Národnostné zloženie: Wolof (43%), Pular (24 %), Serer (15%), Yola (4 %), Mandinka (3%)
Náboženstvo: moslimovia (94%), katolíci (5%)
Dakar
Hlavné mesto Dakar je veľmi rušná metropola. Čo tu však okamžite udrie do očí, je obrovský rozkol medzi absolútnym prepychom a s devastujúcou chudobou. Žobráci a bezdomovci sú v centre mesta prakticky všade, často aj priamo pred vchodom do hotela v domčeku z papierových kartónov. Druhá vec, ktorú si nemožno nevšimnúť, je neskutočne hektická premávka na cestách, pričom pomedzi autá pobehuje množstvo rôznych pouličných predavačov. Z hľadiska architektúry toho v Dakare nie je veľa. Zrejme najvýznamnejšou pamiatkou je ostrov Gorée, so zachovanou pevnosťou a koloniálnou štvrťou. Dnes je vďaka svojej bohatej histórii na zozname svetového dedičstva UNESCO. Centrum mesta a kultúry, no aj politický život je sústredený okolo hlavného námestia Place de l’Indépendance, za zábavou a gastronomickými zážitkami je treba ísť na Avenue Pompidou.
Zaujímavosti:
- V Senegale a zrejme celkovo v Afrike je nadovšetko potrebná trpezlivosť. Tu nič nejde rýchlo, všetko dlho trvá. Nesmiete dopredu s ničím rátať na 100%. Nikto sa nikam neponáhľa a ak aj áno, tak len hrá divadlo.
- Pracovať na úradoch sa začne okolo deviatej, potom je čas na kávu, potom je čas na obed, okolo jednej sa idú všetci modliť do mešity a potom je už vlastne koniec pracovného dňa.
- Keď v Senegale niekomu darujete tričko, napríklad zato, že vám umyl auto, netreba sa čudovať, keď ho o pol hodinu uvidíte oblečené na niekom úplne inom. Medzi ľuďmi tu ešte bežne funguje výmenný systém. Peňazí je málo a tak sa praktizuje „bártrový“ obchod.
- Mestské autobusy na prepravu ľudí v meste Saint Louis, ktoré majú už aj vyše 50 rokov, bežne šoférujú možno iba pätnásťroční chlapci. Zásadne neberú ohľad na nič naokolo. Jazdia štýlom „brzda – plyn“, často vpália do okolitých áut, akoby šlo o niečo úplne prirodzené.
- V Senegale a vôbec v celej Afrike riešia veľmi praktickým spôsobom problém s cestami. Ak už cesta doslúžila, vytvorí sa vedľa paralelná cesta. Prenesené do praxe, ak už asfalt pripomína tankodrom, začnú šoféri jazdiť vedľa cesty. Postupne sa tu vytvorí v hline alebo piesku druhá cesta. A ak aj tá časom doslúži, vytvorí sa podobná cesta na druhej strane vozovky.
text: Jozef Terem; foto Jozef Terem