Keby ste ju mohli v prírode nerušene pozorovať, svojím zjavom by si určite získala sympatie aj najzarytejšieho odporcu hlodavcov. Z okrúhlej žltohnedej tváričky vykúkajú čierne zvedavé očká, biela papuľka, dlhé fúziky a malé chlpaté uši z nej robia dokonalého maznáčika. Myška drobná (Micromys minutus) patrí do rekordnej desiatky najmenších cicavcov sveta a žije aj v našej prírode.
Toto milé zvieratko, ktoré nebýva dlhšie ako 6 – 7 cm a váži len 6 – 7 gramov, žije v „džungli“ vysokých stebiel tráv, obilia, ryže i malinčia a černíc, medzi ktorými šplhá a prelieza s eleganciou akrobata. Pri šplhaní si majstrovsky pomáha dlhým chvostíkom, ktorým sa zachytáva a upevňuje o steblá tráv a trstín – často i v metrovej výške nad zemou. Hore je istejšia pred lasicami, tchormi, hranostajmi i mačkami, ktoré by ju na zemi lovili.
Vynikajúci plavec
Myška drobná sa živí hmyzom a semenami, ktoré najradšej vyberá priamo z klasov, takže za potravou nie je nútená schádzať na zem. Je taká drobná, že naraz nezožerie ani malinu, pričom jeden obilný klas vyplní jej jedálny lístok na celý týždeň. Rozšírená je predovšetkým na vlhkých až zaplavovaných lúkach a v rákosí v miernom klimatickom pásme – od Britských ostrovov až po Japonsko. Vzhľadom na vlhké, až barinaté prostredie, v ktorom myška žije, sa z nej stal vynikajúci plavec. Pri plávaní používa iba zadné nožičky, ktorými usilovne vesluje a z vody jej vyčnieva iba čumáčik, aby mohla dýchať. Pri plávaní sa jej ušné otvory uzatvárajú kožnou chlopničkou, ktorá chráni zvukovod pre vniknutím vody, čo je pre ňu veľmi dôležité, pretože sa orientujú viac sluchom a vnímaním otrasov, ako zrakom. Zrak má pomerne slabý, na väčšiu vzdialenosť ako 30 cm registruje iba zmeny svetla a tieňa aj to maximálne do vzdialenosti 6 metrov. Ostatne, sluch je pre ne dôležitejší ako zrak, lebo najaktívnejšie sú na súmraku a pred brieždením a za potravou vychádzajú zo svojho hniezda aj počas hlbokej noci.
Keď človek v neolite začal pestovať obilie, s radosťou sa usídlila na obrábaných poliach, ale škody, ktoré spôsobovala, boli také nepatrné, že ich hospodár ani nezbadal. Niet divu, že až do 18. storočia bádatelia vôbec nevedeli o existencii tohto malého zvieratka. Až v roku 1768 ju popísal anglický prírodospytec Gilbert White a obe myšky, ktoré chytil, zakonzervoval na večné časy vo fľaši anglickej brandy.
Zázračný chvost
Toto malé stvorenie, podobne ako juhoamerické opice (čeľaď Cebidae – malpy), používa svoj chvostík ako prídavnú piatu končatinu a omotáva ho ako poistné lano okolo stebiel travín, medzi ktorými sa pohybuje. Z toho dôvodu je jeho chvost oveľa viac inervovaný ako chvosty ostatných hlodavcov. Často sa pridŕža iba chvostíkom a zadnými nožičkami, kým s vodorovne vystretým telíčkom sa načahuje za semenami, ktoré si pri konzumovaní pridŕža prednými labkami. Na zemi alebo pri rýchlom behu po konárikoch udržiava pomocou chvosta rovnováhu a pri rýchlom skĺznutí z vysokého stebla mu chvost poslúži ako výborná brzda.
Druhá špecialita myšky drobnej – celkom ojedinelá u cicavcov okrem niektorých opíc a človeka – je, že prvý prst na zadných nožičkách dokáže postaviť kolmo k ostatným prstom, tak ako palec človeka, a tak oblapiť steblo alebo halúzku, na ktorej je prichytená. Takýto úchyt je však limitovaný – šírka oblapenia je iba 7 mm. No aj napriek tomuto mini rozmeru sa výborne pohybuje aj v zárastoch trstín vyčnievajúcich z vody, hoci obvod trstinových stebiel je väčší ako 7 mm. Myška drobná má totiž v stisku prstov veľkú silu, navyše, na vnútornej strane prstov aj na chodidlách má výrazné bradavičky, ktoré umožňujú pevnejší úchyt o steblo.
Nebezpečná zima
Popri brilantných schopnostiach má však myška drobná aj slabiny, napríklad citlivosť na zimu. Chladné jesenné dažde sú úplnou pohromou pre celé populácie chúlostivých akrobatov. Premoknutá srsť spravidla znamená smrť podchladením. Ani v suchu nevydržia na mraze dlhšie ako 10 – 15 minút. Ak dovtedy nenájdu kaloricky výdatnú potravu a neuchýlia sa do teplej diery v zemi, zamrznú a stanú sa vítaným sústom pre prvú líšku či vranu, ktorá ich nájde. Čím je mráz silnejší, tým rýchlejšie drobné myšky hynú.
V poľnohospodárskej krajine sa myšky drobné rady uchyľujú do stohov, ktoré im poskytujú teplo, úkryt aj potravu, ale beda, ak sa v zime takýto stoh rozoberie. Ruskí ekológovia pozorovali, ako v krutej -30-stupňovej zime myšky mimo stohu v okamihu tuhli, nestihli ani dobehnúť k najbližšej kôpke slamy a skryť sa pod ňu. Aj myšky drobnej sa totiž týka všeobecne platná axióma pre cicavce, že čím je pomer povrchu tela k hmotnosti väčší, tým viac energie musí organizmus vyvinúť, aby si udržal optimálnu telesnú teplotu. A malé telo myšky drobnej má v pomere k svojej hmotnosti veľmi veľký povrch. V zime tak stráca veľmi veľa energie vyžarovaním tepla a pri nedostatku potravy ju dokáže nahrádzať len s maximálnou námahou. Povrch tela myšky drobnej dosahuje cca 38 cm2 a pomer hmotnosti k povrchu je 1 : 4,9 – to znamená, že potrebuje denne asi 3 kcal na gram vlastnej váhy a denne musí prijať potravu v objeme 30 % váhy svojho tela. Ak by sme tento model premietli na človeka, znamenalo by to, že napríklad 80-kilový muž by musel denne zjesť 24 kg vysoko kalorickej potravy.
Vzhľadom na tento nepomer hmotnosti a povrchu tela vyznačuje sa myška drobná viacerými vzácnymi fyziologickými prispôsobeniami, ktoré jej do istej miery pomáhajú prežiť nepriaznivé zimné obdobie. V závislosti od vonkajšej teploty môže jej telesná teplota kolísať v rozmedzí 42 – 33 °C, ďalší pokles teploty už však znamená smrť. Aby si telesnú teplotu udržala aspoň v tomto rozmedzí, musí látková premena prebiehať na plné obrátky a takmer nepretržite musí hľadať potravu.
Pod zemou
Pri poklese vonkajšej teploty o 1 °C sa u týchto zvieratiek zvyšuje spotreba kyslíka o 10 %, preto myšky drobné pri severnej hranici areálu svojho rozšírenia majú oveľa väčšie a silnejšie srdcia, ako ich južné sestry. Počas mrazivých zimných mesiacov sa uchyľujú pod ochrannú vrstvu zeme, do ktorej si vyrývajú zvislú šachtu – v našich zemepisných šírkach do hĺbky 30 – 35 cm, vo vyšších zemepisných šírkach do hĺbky 60 – 65 cm (podľa toho, do akej hĺbky môže zem premrznúť). Dole sa šachta v pravom uhle ohýba do dĺžky 15 – 20 cm a končí dutinou trošku väčšou ako tenisová loptička. V si splieta guľovité hniezdo z travín, vystlané jemne rozhryzeným senom. Takéto hniezdo má výborné termoizolačné vlastnosti. Nie každé miesto je vhodné na hĺbenie takýchto príbytkov, záleží na štruktúre pôdy a výške hladiny podzemnej vody. Myšky však majú vynikajúci cit pre vyhľadanie najvhodnejších miest a keď ich nájdu, tam si potom robia zimné hniezda viaceré, sú vzájomne pospájané a myšky sa primkýnajú k sebe, aby si lepšie udržali telesnú teplotu. Cez zimu musia maximálne šetriť energiou a väčšinu času trávia v hniezde skrútené do klbka bez pohybu. Hoci si za státisíce rokov svoj areál posunuli až ku hraniciam tajgy, predsa len pochádzajú z južných častí mierneho pásma, a tak sa u nich nevyvinul fenomén zimného spánku, ani fenomén zhromažďovania potravných zásob, ani fenomén vytvorenia podkožných tukových zásob ako napríklad u škrečka, sysľa alebo svišťa. Preto musia aj cez zimu pravidelne opúšťať svoje hniezdo, rýchle vyliezť na povrch vyhľadať si potravu – semená tráv priľahnutých snehovou prikrývkou – a rýchlo utiecť do teplej skrýše.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2017)