Človek v blízkej budúcnosti zrejme už nebude čisto biologický tvor. Svoj organizmus bude vylepšovať rôznymi technologickými implantátmi. Začnú sa nosiť robotické obleky a keď nám nebudú stačiť, prirodzené telo vymeníme za mechanické. Alebo prenesieme naše vedomie do nekonečného priestoru na internete…
Pojem protéza nám v mysli často evokuje predstavu nekomfortných náhrad ľudských končatín. Pritom takými už dávno nie sú. Chýbajúcu ruku či nohu v súčasnosti už možno nahradiť pohyblivými robotickými končatinami. Dodajme, že stále dokonalejšími. Vývoj napokon dospeje do bodu, keď technológie nebudú len kompenzovať zdravotné postihnutie, ale poslúžia na zdokonalenie ľudského organizmu. Pôjde o ďalší krok v evolúcii človeka, ktorý nás zmení na nepoznanie.
Biologický organizmus
Slovo kyborg označuje osobu vybavenú nesnímateľnými mechanickými časťami. Môže ísť o robotické končatiny, umelé orgány či iné zariadenia voperované do organizmu, ktoré kompenzujú zdravotné postihnutie, prípadne rozširujú možnosti ľudského tela. Predstava o kombinácii ľudí a technológií pochádza, pravda, zo sci-fi. Osoby vylepšené rôznymi systémami opisovali viacerí autori už v 19. storočí, samotný termín kyborg však vznikol až 60. rokoch minulého storočia. Vďaka rýchlemu pokroku na poli technológií a medicíny sa takýto „poloroboti“ pomaly stávajú realitou. Mnohí ľudia nosia kardiostimulátory či inzulínové pumpy, zriedkavosťou nie sú ani high-tech protézy. Tie môžu byť v niektorých ohľadoch dokonca lepšie, ako zdravé končatiny. Dobrý príklad ponúkajú protézy používané v športe. Napríklad hoci mal juhoafrický šprintér Oscar Pistorius obe nohy amputované pod kolenami, vďaka uhlíkovým náhradám plnohodnotne súťažil so zdravými športovcami na letných olympijských hrách v Londýne. Keďže jeho protézy znesú väčšiu záťaž, ako prirodzené končatiny, to, prirodzene, vyvolalo otázku, či šlo o spravodlivý závod… Minulý rok sa vo švajčiarskom Zürichu konala súťaž „Cybathlon“ určená pre ľudí s robotickými protézami, pomocnými exoskeletmi a zariadeniami spájajúcimi mozog s počítačom. Súťažilo sa v plnení každodenných úloh, ako napríklad výmena žiarovky, čo malo v reále dokázať, že vďaka technike môžu viesť plnohodnotný život.
Umelé orgány
V súčasnosti možno vyrobiť aj umelé orgány či rôzne implantáty napodobňujúce funkcie pôvodných častí tela. Významný pokrok sa očakáva s príchodom vyspelých nanotechnológií, v ktorých veľkosť jednotlivých elektronických súčiastok bude porovnateľná s atómami. Umožní to zostrojiť napríklad mikroskopických robotov, nahrádzajúcich chýbajúce bunky v ľudskom tele. Medzi prvé sa zaradil „respirocit“ – umelo vytvorená červená krvinka, navrhnutá americkým vedcom Robertom Freitasom. Taktiež sa očakáva sa rozmach systémov schopných čítať signály priamo z mozgu. Tie v súčasnosti umožňujú hrať pomocou myšlienok počítačové hry, no v budúcnosti už môžu slúžiť na ovládanie robotických protéz alebo počítačových programov. Umožnili by napríklad zaznamenávať každú myšlienku ako text v digitálnej podobe. Súčasne však z etického hľadiska vznikne veľký problém. Tieto zariadenia zvládnu aj opačný proces – riadenie mozgu i celého tela pomocou elektrických impulzov. Vedci už dnes dokážu manipulovať s nižšími organizmami ako hmyz či hlodavce. Mozgy inteligentnejších tvorov sú na také čosi zatiaľ príliš zložité. Našťastie…
Robotické exoskelety
Súčasťou armádnej výzbroje sa čoskoro stanú obleky typu IronMan. Americká armáda v roku 2013 predstavila robotický exoskelet Tactical Assault Light Operator Suit (TALOS), ktorý svojmu nositeľovi zlepší fyzickú výdrž a ochráni ho pred strelami. Treba podotknúť, že prvé prototypy robotických oblekov testovala americká i sovietska armáda už v 60. rokoch minulého storočia. K ich rozmachu však došlo len začiatkom druhého tisícročia. Zatiaľ sú stále pomerne neohrabané – vážia stovky kilogramov a spotrebujú pomerne veľa energie. Robotické exoskelety prenikajú aj do zdravotníctva. Pomáhajú pri rehabilitačných liečeniach a poskytujú oporu ľuďom, ktorý nedokážu hýbať končatinami. Prvý komerčne dostupný exoskelet pre zdravotne postihnutých začali v Japonsku predávať v roku 2012.
S kamerou v oku
Technológie v niektorých prípadoch okrem kompenzovania zdravotného postihnutia ľudské telo aj zdokonaľujú. Napríklad kanadský režisér Rob Spence s príznačnou prezývkou Eyeborg, namiesto pravého oka používa veľmi nezvyčajnú protézu, pripomínajúcu oko Terminátora. O oko prišiel ako trinásťročný, keď sa hral s dedovou pištoľou. Chcel napodobniť známu grotesknú scénu z westernov, pri ktorej sa človek díva rovno do hlavne. No keď náhodou vystrelil, neodstrelil si klobúk z hlavy, ako zobrazujú filmy, ale ťažko si poranil pravé oko. Dôsledkom nehody prišiel o periférne videnie a nedokázal dobre rozoznávať vzdialenosti a hĺbku. Zranené oko roky ukrýval pod čiernou páskou. Keď postupne začalo opúchať a degradovala aj rohovka, museli mu ho nahradiť umelým. Spence však nechcel obyčajnú sklenú protézu. Rozhodol sa vylepšiť ju kamerou. V roku 2008 v spolupráci s viacerými výrobcami fotoaparátov vyvinul prototyp kamery, ktorá sa zmestí do očnej jamky. Podobnú „protézu“ nik doposiaľ neskonštruoval. Jej súčasťou je aj mikrovlnný vysielač s malou batériou a magnetický spínač. Pomocou neho sa kamera spúšťa. Spence tiež na pravom ramene nosí mobilný vysielač, ktorý umožňuje zábery premietať priamo na obrazovku alebo streamovať na internet. No keďže kamera nie je pripojená k mozgu alebo na zrakové nervy, zdravé oko nenahrádza. Jedine nahráva svet doslova z pohľadu svojho nositeľa. Vstavaná batéria postačuje na vytvorenie maximálne 30-minútového záznamu. Potom sa musí znova nabiť. Protéza je tiež vybavená červenou LED diódou, ktorá má upozorniť, že zariadenie je zapnuté a nahráva. V tom sa líši napríklad od okuliarov Google Glass. Tie môžu okolie snímať úplne nepozorovane, vďaka čomu je aj kritizovaná. Ľudia sa obávajú, že môže narušiť ich súkromie. Spence, ktorého podaktorí posmešne nazývajú špión, však nemá záujem nahrávať každý svoj krok a všetkých naokolo. Kameru si šetrí na filmy a iné špeciálne projekty. Protézu navyše nenosí stále. Za normálnych okolností chýbajúce oko zakrýva páskou. Vraj je to pre ženy príťažlivejšie, ako zvláštne zariadenie, ktoré si vymyslel. Spence nie je jediný kyborg. Napríklad umelec Neil Harbisson, hoci sa narodil farboslepý, dokáže farby rozoznávať vďaka senzoru na hlave. Alebo britský vedec Kevin Warwick vo svojom tele nosí mikročip, ktorý automaticky otvára dvere, rozsvecuje svetlá a aktivuje ohrievače.
Marek Jurčík
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2017)