Centrum pravekej civilizácie
V praveku sme sa vďaka ložiskám nerastných surovín a obchodným cestám stali na stáročia jedným z troch civilizačných centier sveta – po boku Mykén a Chetitskej ríše.
V marcovom čísle sme článok o úsvite pravekých obyvateľov Slovenska zakončili obdobím pred 4.500 rokmi, teda rozmachom prvých Indoeurópanov. Porovnania pravekej DNA ich identifikovali v ľude kultúry so šnúrovou keramikou, blízko príbuzného nomádom zo stepí pri Čiernom mori. Imigranti priniesli metalurgiu, vynález kolesa aj používanie koní. Na horských hrebeňoch severovýchodného Slovenska navyše zanechali tisíce dodnes rozoznateľných mohýl. Ich kultúra v čase vzniku susedila s dožívajúcou badenskou kultúrou, ktorá zjednotila kultúru obyvateľov západu a východu nášho územia (stred a sever zostával neosídlený). Hoci používanie vozov a koní dokazuje vplyvy východnej kultúry, či išlo Indoeurópanov, alebo „Staroeurópanov“, nevieme. Snáď to určia budúce porovnania DNA. Tak či onak, badenská kultúra zanikla náhle, vypálené boli aj jej vysokohorské pevnosti. Zo skazy však netreba viniť cudzích útočníkov. Žiadnych prišelcov archeologický záznam neprezrádza. Skôr išlo o vzájomné, medzikmeňové spory, azda vyvolané vyčerpaním dostupných ložísk medi, čo vyvolalo jej celoeurópsky nedostatok.
Kým na sever, severozápad a severovýchod od nás prosperoval ľud kultúry so šnúrovou keramikou, naše územie stratilo kultúrnu jednotu existujúcu niekoľko storočí. Od obdobia pred asi 4.900 rokmi bolo naše územie domovom pestrej palety menších, na meď chudobných archeologických kultúr, ktoré už zväčša patrili nie do staroeurópskeho, ale do indoeurópskeho etnika.
Stavitelia Stonehenge
V tejto kultúrnej zmesi zasiahla naše územie pred asi 4.300 až 4.000 rokmi aj kultúra zvoncovitých pohárov. Jej názov vám možno nič nehovorí, no prinajmenšom jedno dielo týchto ľudí určite poznáte. Je ním Stonehenge. Tú istú kultúru, ktorá postavila slávne Stonehenge, sme našli v Skalici a Sládkovičove. Pomenovanie kultúry archeológovia odvodili od charakteristických pohárov, ktoré títo ľudia zanechávali v hrobkách. Na rozdiel od skorších kultúr nepoužívali masové hrobky, ale ukladali svojich mŕtvych v menších oválnych mohylách, označovaných termínom tumulus. Ľud kultúry zvoncových pohárov bol podľa niektorých autorov bojovný, na čo vraj poukazuje množstvo zbraní nájdených v jeho hrobkách (hroby starších kultúr, s výnimkou kultúry so šnúrovou keramikou, ich neobsahovali).
Paradoxne, nositelia tejto kultúry sa z miesta pôvodu na západe strednej Európy široko rozšírili bez vojenských ťažení. Vždy sa vyskytujú popri domácich kultúrach, pričom ich prezrádza veľmi špecifický, prakticky nemenný spôsob pochovávania. Podľa mnohých archeológov tak kultúra nepredstavuje konkrétny ľud, ale skôr prestížny kult, charakterizovaný jednotnými náboženskými predstavami, rituálmi aj spôsobom života. Kult ľudí, u ktorých zbrane v hroboch odrážali spoločenský status, zrejme kupcov. A to často kupcov z veľkých (juhovýchodných) diaľok, ako naznačujú stronciové analýzy pohrebísk v Nemecku. Porovnania DNA ukázali, že asi 50% génov nositeľov tejto kultúry malo pôvod u imigrantov zo stepí pri Čiernom mori, to je na úrovni dnešných obyvateľov strednej a severnej Európy, a menej než u ľudí kultúry so šnúrovou keramikou (75 – 80%). Pôvod kultúry však ostáva záhadný – s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla z niektorého regionálneho variantu kultúry so šnúrovou keramikou.
Prvý zlatý vek
Objav zliatiny medi a cínu i bronzu znamenal nielen technologický, ale aj spoločenský rozvoj, sprevádzaný vznikom prvých kmeňov, vedených mocnými náčelníkmi. Osídlenie Slovenska sa stabilizovalo, počet obyvateľov rástol. Výrobcovia bronzových nástrojov však nežili spolu s roľníkmi v dedinách, vyčleňovali sa do opevnených osád. V tých by sme pred 3.700 rokmi rozvoj (u maďarovskej a otomanskej kultúry) našli veľkosériovú centralizovanú výrobu a rozmer, štruktúry i kamennú architektúru na úrovni Mykénskej a Minojskej civilizácie. Napriek vysokej civilizačnej úrovni sa obyvatelia týchto pramiest nezaobišli bez ľudských obetí (tie ale spomína aj Iliada!) či dokonca rituálneho ľudožrútstva.
Že naše územie skutočne patrilo medzi tri hlavné civilizačné centrá sveta, potvrdzujú napríklad nálezy vo Vrábľoch-Fidvári. Podarilo sa tu objaviť azda najväčšie opevnenie európskej starej bronzovej doby. Bolo situované na križovatke obchodných ciest, pričom sa tu v priebehu stáročí vystriedalo niekoľko kultúr. Zahŕňalo opevnené centrum s veľkými, pravidelne do radov usporiadanými domami a s trojicou ochranných priekop a valov. Najväčší rozmach dosiahlo opevnenie za čias maďarovskej kultúry, kedy tu 7 metrov široký drevo-zemný val lemovala priekopa široká 20 a hlboká 7 metrov. S rozlohou 20 hektárov bolo toto praveké mesto väčšie ako Mykény či Trója. Mimochodom, keď tu o čosi skôr, pred 4.000 až 3.800 rokmi žil ľud unětickej kultúry, sídlo pripomínalo osady, ktoré nachádzame v západnej Sibíri v Rusku a v severozápadnom Kazachstane.
Známa je taktiež pevnosť na nálezisku Myšia Hôrka, ktorá zaberala plochu 6.600 m?. Jej kamennými múrmi (na svoju dobu unikát) chránený val bol 6 m široký a (nerátajúc palisádu) zrejme rovnako vysoký. Pred ním ešte stál osobitný, menší kamenný múr a 6 m široká priekopa. Našlo sa tu aj obetisko s pozostatkami ľudských obetí, ktoré boli spolu s rôznymi milodarmi nahádzané do jamy. Niektorým nešťastníkom chýbali časti rúk a nôh. Pravda, boli aj inak znetvorení – najčastejšie v oblasti hlavy.
Napriek impozantným mestám sa karpatská obdoba egejskej civilizácie zrútila. Väčšina našich opevnených osád bola zničená, sídliská zanikli. Nevieme isto, či sa rozšírili noví ľudia, s istotou však vieme, že sa rozšírili nové náboženské predstavy. Nová viera priniesla zmenu v spôsobe pochovávania – namiesto kostrových hrobov sa mŕtvi spaľovali a nad ich popolom navršovali mohyly. Opevnené pramestá nezanikli súčasne. Kým jedno padlo, iné prestavali, lepšie opevnili a prežilo takmer o storočie dlhšie.
Mimoriadne zvláštne je, že hoci boli opevnené osady zničené, dôkazy o útokoch na opevnenie sú zväčša chabé. Ba čo viac, pôvodcovia skazy nechali v popole alebo pod zrútenými domami ohromné poklady. A na pokoji ich nechali aj obyvatelia blízkych poľnohospodárskych osád, ktorí nepochybne dym z pyšných centier bohatstva videli z diaľky. Žeby ich vypálili práve oni s pomocou časti domácich? Žeby pod vplyvom zmeny náboženského presvedčenia opovrhovali ešte aj zlatom a pokladmi vyznávačov starej viery a starých bohov, ktoré nechali v ruinách? Alebo žeby v tom čase poklady pre ľudí novej viery nemali cenu?
Prastrýkovia Keltov
Nasledoval kultúrny prepad na niekoľko storočí, počas ktorého nášmu územiu – teda aspoň tým miestam, ktoré boli osídlené, vládli celkom odlišné spoločenstvá, ako predtým. Boli to ľudia spaľujúci mŕtvych a stavajúci mohyly, často zrejme pastieri a nomádi alebo polonomádi. Žiadne opevnenia nestavali, a to celé stáročia. Na troskách starej bronzovej doby sa napokon rozšírila kultúra popolnicových polí, ktorá historické obdobie s najranejším neolitom premosťuje súvislým vývojovým reťazcom. Vzišla z nomádskych pastierov stredoeurópskej mohylovej kultúry (pred 3.600 až 3.200 rokmi), ktorá pre zmenu vzišla z unětickej kultúry spred 4.300 až 3.600 rokov, roztratenej kde-tu, u nás, v Čechách, Nemecku či Poľsku. A tá pochádzala z „budovateľov Stonegenge“, kultúry zvoncovitých pohárov, dcérskej kultúry prvých Indoeurópanov – kultúry so šnúrovou keramikou. Jej ľud síce pobral väčšinu génov pri Čiernom mori, ale kultúrne nadviazal (cez niekoľko prechodných kultúr) na lengyelskú a jej materskú, kultúru imigrantov z Blízkeho východu – kultúru s lineárnou keramikou. Opačným smerom vývoj kultúry popolnicových polí postupne viedol ku Keltom či Italikom. Niektorí archeológovia kultúru (napriek značnej rôznorodosti) dokonca označujú za proto-keltskú.
Ľud kultúry popolnicových polí (patrí sem aj naša lužická kultúra) sa od dnešného severného Nemecka rozšíril po južné Taliansko a od dnešného Francúzska po Ukrajinu. Predstavoval usadlých poľnohospodárov, ktorí od obdobia pred asi 3.300 rokmi budovali mohutné hradiská, niekedy až s 8 m hrubými valmi. V podobe lužickej kultúry postavil v našich horách takmer toľko osád, ako ich tam bolo v stredoveku. Mimoriadne bolo napríklad hradisko na Sitne – vďaka nadmorskej výške 1.000 m jedno z najvyššie položených hradísk svojho času v celej Karpatskej kotline – plochu šestnástich hektárov tu chránili dva prstence masívnych hlineno-kamenných valov, vyšperkovaných palisádou. Zároveň vyrábal veľmi účinné bronzové zbrane, honosné šperky a výkonné nástroje. Bohaté kniežacie mohyly naznačujú rozvrstvenie spoločnosti na spôsob súdobého Grécka. Aj vnútorné členenie hradísk naznačuje pevnú, centralizovanú moc a spoluprácu viacerých rodov.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2016)