Veteráni francúzskej hudobnej scény začali v 80. rokoch minulého storočia, keď sa úspešne zviezli na novej „depešáckej“ vlne. V 90. rokoch zaznamenali pád na samotné dno, séria personálnych zmien a osobných tragédií naznačovala neslávny koniec. V novom miléniu sa však vrátili vo veľkom štýle a potvrdili svoju životaschopnosť.
Skupina sa sformovala v roku 1981, v časoch, kedy kontrolu nad európskou hudobnou scénou začínali preberať analógové syntetizátory, bicie automaty, sekvencery a rôzne iné elektronické „hračky“, schopné generovať jednoduché syntetické melódie. Hravosť a novátorstvo lákali generácie mladých fanúšikov, prejedených punkom (ktorý síce s hrmotom prišiel, no rovnako rýchlo aj odišiel) a ani najnovšie odnože gitarovej hudby ich nedokázali dostatočne zaujať. V tejto atmosfére sa aj trojica francúzskych mladíkov – Nicola Sirkis, Dominique Nicolas a Dimitri Bodianski – rozhodla priložiť ruku k dielu.
Žiadne neviniatko
Frontman vznikajúcej kapely Nicola rozhodne nebol žiadne neviniatko. Mal iba dva roky, keď sa jeho rodina presťahovala do Bruselu, kde žili nasledujúcich desať rokov. Aj napriek prísnej výchove zo strany rodičov sa počas puberty namočil do nejedného problému, spolu so svojím dvojčaťom Stéphanom experimentovali s drogami i alkoholom a niekoľkokrát zmenili školu. Keď však objavili hudbu, našli niečo, do čoho mohli zmysluplne investovať svoju energiu a čas. Hneď z ich prvého provizórneho vystúpenia v jednej z parížskych kaviarní v septembri 1981 sa vykľul zásah priamo do čierneho: nasledovala ponuka od vydavateľstva Clémence Melody, ktoré v snahe rozšíriť svoj košiar o zástupcov novej vlny oslovilo aj nádejnú trojicu čerstvých dvadsiatnikov. Čoskoro nasledoval debutový singel „Dizzidence Politik“ s hravým popevkom a nádychom reggae. Približne v tejto dobe kapelu posilnil aj Nicolov brat Stéphane, ktorý sa predtým živo zaujímal o progresívny rock (Genesis, Soft Machine, Yes), až kým mu neučarovala punková rebélia z druhej polovice 70. rokov.
Dobrodruhovia
Debutový štúdiový album novopečenej štvorice niesol názov „L´Aventurier“ (1982), teda „Dobrodruh“. Album napokon vyšiel (po miernych komplikáciách, ktoré sprevádzali nahrávanie) v značne oklieštenej podobe – iba so šiestimi skladbami na trackliste. Najviac z nich sa preslávila titulná skladba, ktorú si fanúšikovia dodnes žiadajú na koncertoch. U narastajúceho synthpopového publika štúdiovka zaznamenala značný ohlas. V tej dobe vo Francúzsku ešte absentoval oficiálny rebríček predajnosti, podľa dostupných údajov však obsadil neoficiálnu siedmu priečku. Svoje postavenie potvrdili hneď o rok ďalším albumom „Le Péril Jaune“ a vďaka nemu sa s konečnou platnosťou zaradili medzi vychádzajúce hviezdy francúzskej hudobnej scény. A úspechov sa dočkali aj za hranicami – predovšetkým vo Švédsku. Absolvovali prvé veľké turné, čoraz väčší záujem o ich vystúpenia prejavovali aj televízne stanice. Vzostupnú trajektóriu potvrdil aj tretí album s jednoduchým názvom „3“ (1985), z ktorého sa predalo vyše 700.000 kusov. Obsahoval aj tri veľké hity „Trois nuits par semaine“, „Canary Bay“ a napokon „Troisi?me sexe“, ktorým vyvolali značné kontroverzie (keďže sa v ňom spievalo o „treťom pohlaví“). Ďalší titul „7000 Danses“ síce zaznamenal opäť vynikajúce čísla v predaji, no kapelu zastihol v útlme a miernom ústupe z pozícií. Kapela si ho vysvetľovala snahou o menej komerčný zvuk, kritici však pre tento posun veľa pochopenia nemali a Sirkisa a spol. obvinili z vykrádania The Cure. Akokoľvek, Indochine si výrazne prilepšili v zámorí, v niektorých krajinách Južnej Ameriky (predovšetkým v Peru) sa z nich stali uctievané modly. Samozrejme, svoju novú zasľúbenú zem neobišli ani počas svetového turné, ktoré nasledovalo po vydaní albumu.
Tragické 90. roky
Ďalšej štúdiovke „La Baiser“ („Bozk“, 1990) predchádzal konflikt s Dimitriom. Zvyšok osadenstva iritovala jeho častá neprítomnosť (keďže sa stal otcom a na hudobnú kariéru mu zostávalo čoraz menej času), jeho samotného zasa znepokojoval posun v tvorbe skupiny, ktorá čoraz menej využívala „jeho“ saxofón. Dimitri napokon poslal ostatným bozk na rozlúčku ešte pred vydaním albumu. Nasledujúci rok pri príležitosti jubilejného desiateho výročia vzniku vyšla kompilácia najväčších hitov „Le Birhday Album“, doplnená o novinku „La Guerre Est Finie“. „Bestofka“ znamenala na dlhú dobu posledný úspech kapely. Ako zlé znamenie sa ukázala už spomínaná novinka, ktorá sa pre svoj názov („Vojna sa skončila“) stala terčom značnej kritiky – vo svete totiž krátko po jej vydaní zarezonovalo rozpútanie konfliktu v Perzskom zálive… Navyše, obdobie krátko po prelome dekád veľmi nežičilo úspešným new wave interpretom 80. rokov. Niektorí (napríklad Depeche Mode) stavili na drsnejší gitarový zvuk, iní jednoducho neprešli sitom nových očakávaní vo svete pop music a čoskoro upadli do zabudnutia. Podobný scenár hrozil aj Indochine: ich pop-rockový album „Un jour dans notre vie“ (1993) vyznel rozpačito, výraznejšie nezaujal a jeho neurčitý, jalový zvuk naznačil, že kapela zápasí s elementárnou dilemou – akým smerom sa vydať… Jej pôsobenie navyše výrazne sťažovali neustále personálne zmeny, výraznú ranu kapele zasadil predovšetkým odchod zakladajúceho člena, gitaristu Dominiquea Nicolasa. Album „Wax“ (1996), prvý nosič vydaný po jeho odchode, prepadol na celej čiare. Tragické roky uzatvára choroba Stéphana, ktorý ochorel na hepatitídu typu C a krátko pred termínom vydania albumu „Dancetaria“ (1999) umiera.
Zmŕtvychvstanie
Ranu osudu ťažko znášalo predovšetkým jeho dvojča, spevák Nicola. Po bratovej smrti (február 1999) odložil termín vydania albumu na august. Po predchádzajúcom odchode gitaristu Dominiquea sa práve Stéphanovi ušla väčšia porcia skladateľských povinností a hoci sa vydania samotného albumu nedožil, stihol naň dodať štyri gitarové riffy. Dôležitú úlohu z hľadiska budúcnosti kapely zohralo jeho želanie, aby kapela aj napriek ťažkostiam pokračovala ďalej. Album predznamenal návrat na výslnie a dosiahol solídne čísla v predajnosti. Ponúkol atraktívny mix progresívnych elektronických vplyvov, tanečných rytmov a charakteristickej melodickosti, ktorú dopĺňala dávka synti-sentimentu 80. rokov, upgradovaná pomocou dobových vymožeností. Modernizovaný zvuk, spájajúci neodmysliteľný precítený prejav Nicolu spolu s novými vplyvmi, presvedčil skalných fanúšikov o životaschopnosti ich obľúbencov a zároveň podnietil rozšírenie poslucháčskej základne o novú generáciu. Vnímavý Nicola citlivo zachytil narastajúci vplyv glam a goth estetiky na vývoj hlavného prúdu a umožnil čerstvému vzduchu preniknúť aj do tvorby svojej domovskej kapely, vďaka čomu odvrátil hrozbu stagnácie a degenerácie.
Industrializácia tvorby
„Dancetaria“ znamenite pripravila pôdu pre nasledujúci trhák „Paradize“ (2002), prvý album v novom miléniu, prekonal všetky očakávania, keď sa stal najúspešnejším počinom kapely. Vo frankofónnej časti Belgicka vystrelil na prvé miesto, vo Francúzsku obsadil druhú a vo Švajčiarsku šiestu priečku. Vo Francúzsku navyše dva roky po sebe obsadil pozíciu v TOP 30 koncoročného rebríčka predajnosti a pre svojich autorov za milión predaných kópií získal diamantovú platňu. Do éteru vyslal šesť úspešných singlov a napokon primäl aj francúzsku verziu Rolling Stone k jeho zaradeniu medzi 100 najlepších francúzskych rockových albumov všetkých čias. Hojné využívanie industriálnych prvkov a elektronických distorzií dodalo albumu drsnejší zvuk. Kapela zrazu ožila. Rockový groove, opatrený hutnými basmi a kvílivými gitarami, vytvárali v kombinácii s jemnými Sirkisovými vokálmi a jeho introspektívnymi textami zaujímavý kontrast. Tento posun možno do značnej miery pripísať novému gitaristovi a skladateľovi Olimu de Satovi, ktorý do kapely vniesol väčšiu odvahu experimentovať s elektronickou postprodukciou. I texty priniesli temné motívy: Sirkis skloňuje tému sexuality vo všetkých pádoch, pričom kritizuje náboženské inštitúcie a nevyhol sa ani bolestnej téme bratovej smrti. Industriálne prvky sa najviac prejavili vo veľavravnej skladbe „Marilyn“, ktorej rytmiku výrazne inšpirovala skladba Marilyna Mansona „Rock is Dead“. Práve stúpajúcej popularite industriálnych projektov a gotickej estetiky v podaní Nail Inch Nails či Placeba na prelome tisícročí možno pripísať výrazný podiel na zmŕtvychvstaní Indochine – vďaka posunu v tvorbe sa úspešne zaradili do hnutia, ktoré si získavalo čoraz väčší podiel na rockovom koláči.
Alternatívnemu rocku ostali verní aj vo svojom ďalšom počine „Alice and June“ (2005), na ktorom zahosťoval (dokonca hneď vo dvoch skladbách) aj Brian Molko, charizmatický spevák anglických kolegov z Placeba. Avšak na ďalšej nahrávke „La République des Meteors“ (2009) z industriálnych koľají odbočili. No hoci upustili od drsného zvuku predošlých albumov, témy ostali nemenej temné a ťaživé. K ústredným konceptom albumu patria motívy života a smrti, odlúčenia, absencie lásky a napokon i téma vojny. Nicola sa pri písaní textov výrazne inšpiroval Apollinaireovým dielom i listami mladých francúzskych vojakov, ktoré posielali domov svojim rodinám počas 2. svetovej vojny. I klipy ku skladbám „Little Dolls“ a „Le Dernier Jour“ silno inšpirovala vojnová tematika, dramatické autentické zábery priamo z frontu striedajú scény pochodujúcich vojakov, usmievavých vodcov, zničených budov, pompéznych prezidentských kolón a vojenských sprievodov.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2016)