Čoraz častejšie sa o športovcoch hovorí v ekonomických kategóriách – ako o komodite, ako o produkte toho-ktorého systému, ako o nosiči istej hodnoty na transferových trhoch či dokonca ako o položke, zaťažujúcej rozpočet svojho zamestnávateľa – športovej franšízy.
Z každého svetového veľkoklubu sa pomaly stáva akýsi multikultúrny mikrokozmos a taviaca pec, v ktorej sa stretávajú hráči z celej planéty. Dokonca i hrdí fanúšikovia v anglickej, talianskej či španielskej futbalovej lige si zvykli, že v základných jedenástkach domácich klubov sa ich krajania ocitajú v drvivej menšine.
Národná identita
Tu a tam sa ešte objavia kritici, požadujúci aspoň čiastočné prinavrátenie aspektu národnej identity do klubového športu. Najvyšší predstavitelia FIFA na čele so Seppom Blatterom sa v roku 2008 dokonca snažili zaviesť tzv. pravidlo 6+5, podľa ktorého malo v základnej jedenástke figurovať minimálne šesť domácich futbalistov. Iniciatíve však klepla po prstoch samotná Európska únia, podľa ktorej by bolo dané pravidlo diskriminačné a nezohľadňovalo by európsku legislatívu v oblasti voľného pohybu osôb.
Hojné využívanie legionárov sa pomaly (ale isto) premieta aj do medzištátnych zápolení, kde medzi sebou zvádzajú súboje reprezentanti jednotlivých krajín a národov. Teda aspoň by mali, skonštatujú tradicionalisti, ktorí sa nedokážu zmieriť s faktom, že aj z národných tímov sa už stávajú len akési medzinárodné výbery, nastupujúce pod hlavičkou reprezentácií. V nemeckej hokejovej kabíne sa tak mieša nemčina s angličtinou, švajčiarska futbalová súpiska evokuje dojem balkánskeho all-star tímu, doma nevyužití brazílski čarodejníci s loptou iba mĺkvo stoja, keď pred zápasom hrajú hymnu ich „novej vlasti“ a svetový šampionát v hádzanej pripomína promenádu medzinárodných žoldnierov v katarských farbách…
Futbaloví emigranti
Vo futbale tento nový fenomén predznamenala už spomínaná liberalizácia hráčskych transferových trhov, ktorá zintenzívnila prestupy medzi jednotlivými futbalovými ligami. Množstvo legionárov vo farbách solventnejších európskych klubov prudko rástlo, až sa napokon obraz medzinárodného mužstva, úspešne kombinujúceho prvky rôznych futbalových škôl, tak pevne presadil do povedomia fanúšikov, že ich klubová identita sa akosi pozvoľna začala oddeľovať od tej národnej. Ako ďalší významný faktor zapôsobili celospoločenské procesy a pnutia, spôsobené globálnymi neoliberálnymi reformami. Deregulácia v oblasti národných hospodárstiev, odstraňovanie antiimigračných obmedzení, ako aj svetové vojnové konflikty (Európu nevynímajúc) spôsobili nebývalý presuny obyvateľstva do Európy (i v rámci nej). Porovnajme trebárs francúzske futbalové tímy z rokov 1984 a 2014 – súčasný tím „Les Bleus“ je prešpikovaný hráčmi, pochádzajúcimi z bývalých francúzskych kolónií, ktorých rodiny sa presťahovali na starý kontinent kvôli lepšiemu životu. Tu však treba dodať, že títo hráči sa častokrát narodili už vo Francúzsku, resp. v ňom žili od útleho veku, teda sú de facto produktom francúzskeho futbalového systému.
Iný príklad ponúka Nemecko – na predposledných MS v Južnej Afrike sa v drese „Nationalelf“ predstavili traja rodáci z Poľska, dvaja hráči tureckého pôvodu a po jednom zástupcovi v tíme mala i nigérijská, ghanská, tuniská či bosnianska komunita. V zostave nechýbal ani polovičný Španiel či jeden naturalizovaný Brazílčan (Cacau), ktorý rozhodne nebol produktom nemeckej futbalovej školy. Známu „poľskú“ úderku v nemeckom drese predstavovali Lukas Podolski a Miroslav Klose, tí sa síce narodili v Poľsku, ale od dvoch, resp. ôsmich rokov vyrastali v Nemecku.
Balkánsky nádych švajčiarskeho tímu zasa tak trochu „iniciovali“ národnostné trenice a mizerná sociálno-ekonomická situácia na Balkáne, ktoré mnohých Albáncov, Srbov, Chorvátov či Bosniakov dohnali k emigrácii. Množstvo prisťahovalcov figuruje aj v mužstvách Rakúska aj bývalých koloniálnych mocností Holandska a Belgicka. Jedna z najväčších futbalových hviezd súčasnosti je tiež slávnym imigrantom – Zlatan Ibrahimovič – Švéd so vskutku nešvédskym menom, rodák z Malmö, syn bosnianskeho otca a chorvátskej matky, ktorí sa stretli až vo Švédsku.
Istú „národnú“ kuriozitu predstavujú aj synovia bývalého brazílskeho reprezentanta Mazinha, majstra sveta z roku 1994. Thiago Alcantara a Rafinha sa narodili ešte v čase otcovej aktívnej kariéry, a kým rodiskom prvého menovaného je Taliansko, Rafinha sa narodil v Brazílii. Obaja však s vážnym futbalom začali v Španielsku, ktorého produktom teda sú. Kým Alcantara sa rozhodol reprezentovať krajinu, v ktorej vyrastal – Španielsko, jeho mladší brat po odohraní niekoľkých zápasov v mládežníckych výberoch Španielska si napokon zvolil krajinu svojho otca – Brazíliu… Napokon, podobný príbeh priviedol slovenského rodáka Lukáša Hradeckého do krajiny tisícich jazier, s jediným rozdielom – jeho otec nebol futbalista, ale volejbalista. Hradecký sa narodil tesne po prevrate v Bratislave, mal však iba rok, keď sa presťahoval do Fínska. Tam teda začal s futbalom, s ktorým to dotiahol až do fínskej reprezentácie. Zaujímavosťou je, že hoci celý život strávil vo Fínsku, s rodičmi komunikuje po slovensky, často navštevuje rodnú krajinu a pokiaľ ide o hokej, vo vzájomných zápasoch Slovenska s Fínskom drží palce Slovákom…
Späť ku koreňom
Množstvo hráčov vlastenecký cit ku krajine svojich predkov vedie k tomu, že sa ju rozhodnú aj reprezentovať, a to dokonca bez hráčskej skúsenosti v jej lige. Okrem spomínaného Rafinhu taký príklad ponúkajú aj turecké dvojičky Hamit a Halil Altintopovci, ktorí sa síce narodili v Nemecku, ale na rozdiel od takého Mesuta Özila, reprezentanta Nemecka, sa rozhodli súťažiť za krajinu svojich predkov. Podobne patrioticky sa zachovali aj bratia Niko a Robert Kovačovci s bosniansko-chorvátskymi koreňmi, ktorí sa narodili sa v Západnom Berlíne. I keď futbalovo vyrastali v Nemecku, na medzinárodnom poli si obliekali šachovnicové chorvátske dresy. Poliaci zasa v záujme vystuženia kádra pred domácim kontinentálnym turnajom Euro 2012 oslovili Francúza štvrtinového poľského pôvodu Ludovica Obraniaka, ktorý si zaknihoval už viac ako tridsať štartov v poľskom drese (hoci poľštinu ovláda len minimálne). A rodený Brazílčan Thiago Motta po absolvovaní niekoľkých štartov v drese mládežníckych družstiev „kanárikov“ napokon zatúžil reprezentovať krajinu, z ktorej pochádzal jeho starý otec – Taliansko.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2015)