Irán. Krajina protikladov a miesto s potenciálom dokonale rozpútať vášne. Akonáhle sa ocitnete v krajine, ktorá sa kedysi nazývala Perziou, zamilujete si ju a budete po nej túžiť. Najmä keď na vlastné oči uvidíte jedno z najkrajších miest starej Perzie.
Širáz milujú Iránci z viacerých príčin – pre rajské záhrady, nádherné bazárové uličky a hrobky básnikov, ktorých verše vedia takmer všetci recitovať. Toto mesto si dodnes zachovalo svoju umeleckú dušu.
Majáky dejín
Autobus sa po sedemhodinovej ceste z púštneho mesta Yazd prebil na juh do provincie Fars, ktorá sa považuje za najhistorickejšiu provinciu krajiny. Tu bilo srdce starovekej perzskej ríše, ktorej velili vládcovia ako Kýros, Dáreois či Xerxés. Kým pri Yazde pozorujete suchú, nehostinnú a prázdnu krajina, tu sa všetko mení. Roviny pretínajú pahorky a údolia zapĺňajú úrodné políčka, kde sa domáci krčia pri uhorkách, rajčinách či na maličkých ryžových políčkach. Panorámu provincie dotvárajú vysoké skalnaté bralá na horizonte a historický pocit umocňujú majáky dejín, roztrúsené po krajine. Tu sa z roviny vynára hrobka Kýra Veľkého, o sto kilometrov južnejšie si pozorné oko všimne skalu s vytesanými hrobkami perzských kráľov a pár „krokov“ odtiaľ sa ponad koruny stromov dvíhajú stĺpy Perzepolisu. Odrazu sa človek ocitá v perzskej rozprávke, a to ešte nedosiahol pomyselné brány Širázu.
K mestu vedie priesmyk cez kopce pohoria Zagros, no pred Širázom už nedosahuje svoje maximá. Zhusťuje sa premávka – slávne mesto je na dosah. V momente ako prekonáme kopce, pred nami sa otvorí údolie s nekonečným počtom budov. Širáz sa rozprestiera všade naokolo a nad jeho strechami čnejú krásne cibuľovité kupoly mešít. Kedysi sa doň vstupovalo Koránovou bránou, no jej priechod nebol pripravený pre 21. storočie s tisíckami áut, a preto vedľa vybudovali modernú rýchlostnú cestu. Koránová brána tu stále stojí, no už len ako pamiatka či spomienka na časy nie tak dávno minulé. V hornej časti brány je zakomponovaný Korán – podľa iránskej povery tak nad každým prichádzajúcim a odchádzajúcim drží posvätná kniha ochrannú ruku.
Za tichou jaskyňou
Neďaleko Koránovej brány človek pochopí prívlastok „mesto básnikov“. Na skalnatom brale pri bráne našiel svoj posledný odpočinok básnik Chadžu Kermaní, ktorého verše so staroperzskou tematikou a mytológiou Iránci veľmi dobre poznajú. Miestni sem radi prichádzajú a v neďalekom parku oddychujú v kruhu rodiny. Kto chce ísť až k hrobke, ten musí vyšliapať niekoľko schodov. Pod košatým stromom sa z reproduktorov v podmanivej perzštine ozývajú ťahavé básne poeta a ľudia tu posedávajú a počúvajú. Kto kamennými schodmi vyjde ešte vyššie, ocitne sa zoči voči malej jaskyni. Kúsok odtiaľ zurčí malý vodopád. Vchod do jaskyne lemuje niekoľko kamenných reliéfov z kadžarovského obdobia, zachytávajúcich jazdcov na koni a panovníka s hustou bradou a vysokou čiapkou. Vnútri panuje pokoj. Žiadne trúbenie áut, žiadne zvolávanie do mešít z minaretov. K jaskyni prichádzajú mladé páry, hľadajúce intimitu, aby si tu mohli v posedieť bez zbytočných pohľadov, ktorým by sa dolu v meste nevyhli. Sedia, pijú čaj, zahryzujú do prinesených koláčikov a vychutnávajú si spoločné momenty s dušou perzského básnika. Večer je tu krásne, panoramatický výhľad na Širáz sa ponorí do nočných svetiel a kupoly mešít a minarety sa rozsvietia na zeleno.
Stretnutie s Hafézom
Najznámejším miestom umeleckého Širázu je hrobka básnika Haféza na vyvýšenej plošine v záhrade plnej ruží a stromov, neďaleko vyschnutého koryta rieky. Pred hrobkou je rušno. Na vstup čaká niekoľko starších žien, zahalených do čiernych čádorov, študenti, dievčatá s výrazným make-upom, dvojica vojakov v uniformách a niekoľko rodín s malými deťmi. Haféz symbolizuje dušu starej Perzie a spája ľudí, ktorí navonok nemajú nič spoločné. Vo vnútri však majú spoločnú lásku ku vlastnej kultúre a perzskej poézii. Tá je pre Iráncov natoľko dôležitá, že takmer každý dokáže z hlavy zarecitovať niekoľko veršov.
Vonku pred vstupom stojí niekoľko mužov s krabičkami, z ktorých trčia farebné papieriky a na ruke im sedí andulka. Stačí podísť a andulka vám vyberie papierik s Hafézovými veršami – tie nie sú len poéziou, ale aj odporúčaním do života. Haféz žil v 14. storočí a popularitu si získal veršami, v ktorých ospevoval krásu ženy, víno, krčmy a priateľstvo. Kvôli kontroverzným básňam mal problémy s duchovnými. „Haféz písal nadčasové básne a mnohé z nich ešte ani nechápeme, no ten čas príde,“ rozhovorí sa študent pri hrobke, keď sa spýtam na básnika. „Vedel písať poéziu tak, že jeden verš môže človek pochopiť mnohými smermi a vždy sa mu hodí do inej životnej situácie. Preto ho mnohí milujeme.“ Každý Iránec by mal vraj mať doma Korán, Hafézove dielo a Šáhname od Ferdúsiho.
Zo širokej záhrady vedú schody do menšej, kde pod kamenným altánkom stojí sarkofág. Sú doň vytesané slávne básnikove verše. Niektorí ich recitujú nahlas, iní čítajú šeptom, iba ticho pohybujúc iba perami. Rukou sa letmo dotknú chladného kameňa a rozprávajú sa s Hafézom. Posťažujú sa, pochvália, zveria sa mu s problémami, pretože on by ich chápal. Západ slnka dodáva miestu mystický nádych.
Pri rajskej záhrade
V Širáze nájdeme najkrajšie perzské záhrady. Tou najznámejšou je Bagh-e Eram a pripomína botanickú záhradu. Miestni tu za posledné desaťročia nasadili stovky kvetín, rastlín a stromov. Ústredný bod tvorí nádrž s priezračnou vodou a nádherný pavilón, pripomínajúci palác. Postavila ho panovnícka dynastia Kadžarovcov (1794 – 1925), ktorá do Perzie začala privážať mnohé západné vplyvy. V Širáze ich nemajú veľmi v láske, keďže za predošlej dynastie Zand bol Širáz hlavným mestom Perzie, no Kadžarovci ho presunuli do Teheránu. „Perzská záhrada nikdy nebola preplnená a jej kostru tvorili najčastejšie stromy, vodné kanály a malé pavilóny,“ rozhovorí sa Feruza, študentka architektúry na miestnej Univerzite. „Do perzských záhrad totiž prichádzame za oddychom a relaxom. Preto je tu veľa miesta na prechádzanie, rozjímanie, sadneme si pod stromy, čítame, zhovárame sa a užívame si prírodu, hoci sme v meste.“ Porozhliadnem sa okolo seba a na upravenom trávniku napočítam tri tucty ľudí, ktorých prilákal pokoj miesta. Skutočná oáza. Najtypickejšími stromami sú tu vysoké, štíhle cyprusové stromy, azda najtradičnejšie perzské dreviny. Básnik Haféz o cyprusových stromoch písal, že sú jediné skutočne slobodné, pretože nerodia žiadne ovocie a nik od nich nič nečaká. „Niektoré cyprusy majú viac než sto rokov,“ ukazuje Feruza na vyčnievajúce špičky stromov. Mnohé sú ohnuté, no i na to majú Iránci vysvetlenie: „Keď prišli Mongoli z východu, zničili centrá perzskej kultúry a umenia, a tak sa cyprusové stromy zo žiaľu prehli ako symbol pokory pred samotným Bohom.“ Študentky po oddychu v záhrade odkráčajú na ukryté miesto v rámci panovníckeho pavilónu. Za dverami sa otvára nádvorie s malou fontánkou a v obchodíku predávajú voňavú šafranovú zmrzlinu či čerstvo vytlačené ovocné džúsy. Do toho tóny perzskej dvojstrunovej lutny dotar a úsmevy krásnych perzských tvárí. Iránci si vedia užívať život.
Veža Karima Khana
Centrum Širázu dnes patrí starej pevnosti Arg-e Karim Khan, nazvanej podľa panovníka Karima Khana, ktorý mesto po stáročiach úpadku postavil znova na nohy a vrátil mu punc svetovosti. Pevnosť nie je majestátna ako ostatné podobné stavby, pretože ju zasadili priamo do srdca mesta a vyrastá z roviny. Každý večer sa pri nej pod stromami schádzajú starší muži s knihami, starožitnosťami, mincami, bankovkami a snažia sa čo-to predať či aspoň vymeniť. No na samotnom obchode až tak nezáleží, skôr ide o to, že sa môžu stretnúť, pozhovárať sa a vypiť niekoľko pohárikov čierneho čaju z prineseného samovaru… Jedna zo štyroch zaoblených veží pevnosti sa začala nakláňať, a tak nielen talianska Pisa má šikmú vežu. Tento jav majú na svedomí kráľovské kúpele priamo pod vežou: dve stáročia vlhkého vzduchu, vody a pary si vyžiadali svoju daň – terén pod vežou sa začal nakláňať. Priamo nad vstupom sa vyníma mozaika s perzským hrdinom Rostamom, zabíjajúcim bieleho obra. Podobné výjavy majú Iránci milujú, pretože znázorňujú príbehy z národného eposu Šáhnáme, ktorý napísal Ferdúsi, nazývaný aj „perzský Shakespeare“. Vnútro pevnosti vypĺňa záhrada, pretkaná vodnými cestičkami, nad ktorými dozrievajú granátové jablká. Niektoré steny ešte dýchajú starými freskami 18. storočia, ale na mnohých miestach sa stratili v čase. O interiér tu ale ani zďaleka nejde. Najpríjemnejšie miesta poskytujú divány, ozdobené dvojicami vysokých stĺpov. Tu sa kedysi sedával panovník so svojou rodinou či hosťami…
Zelený mramor
Za záhradou s hrobkou panovníka ožíva svet lákavých bazárových uličiek a orientálnych rozprávok. Bazár v Širáze vraj patrí k najkrajším v celom Iráne. Teheránsky je najväčší, Esfahánsky v sebe ukrýva veľa turistických atrakcií, no ak sa bavíme o autenticite, tak na vrchole rebríčka stoja Zandžán na severozápade krajiny a Širáz. Bazárové uličky merajú niekoľko kilometrov a delí sa na viacero „štvrtí“. Najviac láka starý bazár Vakil, s ktorým susedí mešita rovnakého mena. Obrovitánske nádvorie vypĺňa vodná nádrž, kde sa každý moslim prichádzajúci na modlitbu musí rituálne očistiť. Vonkajšie steny mešity zdobia obkladačky s motívmi ruží, kvetov, džbánov či geometrických vzorov a pozornosť púta aj interiér. Les kamenných stĺpov drží klenby, hlavice zdobia rastliny zvané kangar. „Nikde inde nenájdete takúto výzdobu, iba v Širáze,“ vysvetľuje miestny správca lámavou angličtinou. Skutočný poklad mešity Vakil však predstavuje minbar, na ktorom kedysi sedával imám. Vyrobili ho z jediného kusa vzácneho zeleného mramoru, ktorý priviezli z iránsko-azerbajdžanských hraníc. „Poradcovia hovorili panovníkovi, že keby minbar nechal vyrobiť zo zlata, vyšlo by ho to lacnejšie, no on chcel zelený mramor,“ dopĺňa správca. Dodnes sa minbar považuje za najhodnotnejšie dielo z obdobia dynastie Zand v 18. storočí.
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2015)