Prenikavý pohľad, nekompromisný prístup a nezávislosť, umocnená impozantným zjavom superhrdinky z japonského anime. Zvuková kúzelníčka Nic Endo sa presadila v rýdzo mužskej konkurencii a získala si rešpekt najzvučnejších mien elektronickej scény. Výraznú stopu zanechala ako sólová umelkyňa, ale aj ako súčasť kultových Atari Teenage Riot.
Narodila sa 7. januára 1976 v texaskom Wichita Falls japonskej matke a nemeckému otcovi. Ako dieťa patrila medzi utiahnutých introvertov. Venovala sa baletu, no už ako desaťročná sa – dosť netypicky – zamilovala do klasickej hudby, predovšetkým do Čajkovského. Balet teda zanechala a začala navštevovať lekcie hry na klavíri. Vďaka dlhoročnému drilu získala solídne teoretické základy i technické zručnosti. Jej otec, bojový pilot Air Force, ju často bral na základňu, kde mohla vidieť stíhačky vzlietať a pristávať. Hromový zvuk silných motorov, schopný rozochvieť zem a rozvibrovať každú bunku ľudského tela, sa jej natrvalo vryl do pamäti. Silný zážitok z intenzívneho zvuku do istej miery ovplyvnil aj jej neskoršie vnímanie hudby a zvuku obzvlášť. Začala sa zaujímať o využívanie hluku v hudobnom elektroakustickom kontexte a o tradíciu tzv. noise music.
Fascinácia zvukom
V osemnástich rokoch ju osud po krátkej frankfurtskej anabáze zavial do Berlína. V roku 1996 ju záujem o alternatívnu elektroniku doviedol k elektropunkerom z Atari Teenage Riot (skrátene ATR), s ktorými zdieľala fascináciu transponovaním myšlienok a emócií pomocou počítačových zvukov. Skupinu ešte v roku 1992 založili mladí Berlínčania Alec Empire, Hanin Elias a MC Carl Crack, ktorí sa s veľkou vervou pustili do experimentov s elektronickým zvukom (odtiaľ názov, prvé pokusy robili na počítači Atari ST). Nekompromisnú fúziu čoraz populárnejšieho techna a punku využívali na manifestáciu svojich nekonformných politických názorov a nazvali ju digitálny hardcore. Keď v roku 1997 Nic zaskakuje za tehotnú Hanin na spoločnom americkom turné s Beckom, s prehľadom sa zhosťuje programovania, samplingu či klávesov, čím tvrdému jadru kapely umožňuje patrične sa pri koncertoch vyšantiť. Od Aleca, ústrednej osobnosti skupiny, dokonca dostáva voľnú ruku pri experimentovaní s live verziami skladieb a živým vystúpeniam dodáva novú šťavu. Tretí štúdiový album ATR „60 Second Wipe Out“ (1999) nesie už aj jej nezmazateľnú pečať. Prínos talentovanej čarodejnice so zvukom si všíma aj odborná verejnosť. Skupina opätovne potvrdzuje svoju dominantnú pozíciu na tanečnej scéne, vďaka rockovému feelingu a nekompromisnému postoju si však bez problémov získava rešpekt aj u predstaviteľov iných žánrov, čo dokazujú spoločné šnúry s Mobym, Beckom, Rage Against The Machine, Ministry či Wu-Tang Clan.
V tej dobe však na skupinu začína doliehať akási neviditeľná mora, ktorá rezolútne zarazí jej smelé plány do budúcna. Najsamprv na sklonku roka nečakane odchádza náladová Hanin, následkom čoho sa ruší turné s Nine Inch Nails. A aby toho nebolo málo, vážne psychické problémy Carla Cracka sa prehlbujú, pričom ani lekári mu nedávajú priaznivé vyhliadky. V septembri roku 2001 ho nachádzajú mŕtveho a následné vyšetrovanie dokazuje užitie smrteľnej dávky liekov. Bezcitné médiá sa na prípad vrhajú ako supy, čím ešte viac zvyšujú depresiu zostávajúcich členov. Vyhlásená berlínska tanečná scéna medzitým akosi stráca na sile a mastermind skupiny Alec začína uvažovať o sólovej dráhe. Prichádza nevyhnutný dôsledok: bližšie nešpecifikovaná pauza. Atari Teenage Riot sa rozpadajú…
Sólová dráha
Všetko zlé je na niečo dobré a inak to nebolo ani v prípade pohľadnej majsterky v ohýbaní syntetických zvukov. Pauza v ATR jej totiž umožnila naplno sa venovať kariére sólovej umelkyne. Ešte počas pôsobenia v ATR jej vyšli EP „White Heat“ (1998) a album „Poison Lips“ (1998, vydaný pod hlavičkou umeleckého alter ega She Satellites) ako vedľajšie produkty, ktoré nezávislej umelkyni umožnili prejaviť vlastné vnútorné pnutia, snažiace sa predrať na povrch a nájsť svoje miesto pod slnkom. V prípade „Cold Metal Perfection“ (2001) už išlo o plnohodnotný sólový počin, do ktorého sústredila všetku svoju tvorivú energiu. Do experimentálneho albumu, nadväzujúceho na včasnú elektroniku 70. rokov, umne zakomponovala niektoré prvky raného jazzu, aby to napokon všetko zabalila do špecifického digital-hardcoreového zvuku, dosiahnutého klasickou štúdiovou výbavou v duchu ATR. Projekt odrážal vnútorné myšlienkové a emočné rozpoloženie undergroundovej zvukovej alchymistky, ukotvené vo vskutku zaujímavej dobe, predstavujúcej posledný výdych generácie samplingu (ďalší vývoj elektroniky totiž nekompromisne ovládli počítače).
Konfrontačný tón, typický pre ATR, si zachovala aj v rámci sólového projektu, poslucháčovi sa však dostáva pod kožu pomocou vlastných jedinečných postupov. Keďže najväčší podiel na tvorivom procese ATR leží na pleciach dvojice Nic – Alec, jeho výsledok predstavuje kompromisný výstup extrovertných stránok osobností dvoch jedincov s vopred daným konceptom, tematickou líniou, štruktúrou hudby a dôrazom na zachovanie špecifického zvuku. Sólové projekty ich zasa ponúkajú v introvertnejších polohách, s možnosťou voľného rozvíjania vlastných nápadov a ľubovoľnou technikou. V prípade Nic to znamená i dodatočné priraďovanie umeleckého konceptu, ktorý sa mimovoľne vynára až v priebehu kreovania nahrávky. Túžba experimentovať a skúsenosť s vlastnou interpretáciou slávneho Stravinského „Svätenia jari“ ju dokonca primäli k myšlienke spojiť digitálne stopy elektroniky so zvukom klasického orchestra, a tú následne pretavila do spoločného vystúpenia s orchestrom v Holandsku.
Neustala ani spolupráca s Alecom, kolega zo skupiny si ju totiž prizval na svoje sólové albumy „Intelligence and Sacrifice“ (2001) a „Futurist“ (2005). Žiarivý príklad jej odvážneho príspevku predstavuje impozantná záverečná desaťminútová epopeja v rámci skladby „New World Order“, v ktorej prostredníctvom premyslene navrstvených úrovní zvukov vykresľuje mrazivú víziu svetového vojenského konfliktu. V neposlednom rade sa stala dôležitou súčasťou živých vystúpení Aleca a jeho sprievodnej skupiny, v rámci ktorej jej pripadla zodpovedná úloha zvukovej inžinierky a režisérky.
Ženská vzbura
Nevídané umelecké postupy v podaní Nic výrazne zarezonovali na celej tanečnej scéne a úspešne nabúrali všetky mýty, že ženy nemôžu byť technicky nadané. Vďaka čiernej koži, minimalistickej elegancii, silnému mejkapu a japonským znakom cez oči („teiko“, po slovensky „odpor“) pripomína superhrdinku z japonského anime, čo jej v porovnaní s mnohými elektronickými umelcami bez tváre pridáva na charizme. Chladnou introverziou a ostrou nezávislosťou udržiava nažive duch emancipačného ženského hnutia Riot grrrl, ktoré sa výrazne presadzovalo v 90. rokoch predovšetkým na punkovej, hardcoreovej a grungeovej scéne. „Najviac ma zaujíma, keď ženy skúmajú extrémne prístupy v hudobnej tvorbe,“ odkrýva Nic kľúčový motív svojej tvorby, vďaka ktorému sa dokázala vyrovnať i „veľkým chlapcom“ z The Prodigy či Chemical Brothers, ktorí v tej dobe bezkonkurenčne kraľovali na tanečnej scéne. Pre ľudí, ktorí nedokážu vidieť svet oprostený od zabehaných stereotypov, má jediný odkaz: „Mnohí ľudia si svet vysvetľujú veľmi jednoducho a do ich koncepcie zaujímavé osobnosti s potenciálom rúcať vžité predstavy jednoducho nezapadajú. Pritom práve takéto osobnosti prichádzajú s najväčšími inováciami.“
Triumfálny návrat
V roku 2009 sa Alec začína pohrávať s myšlienkou návratu ATR na scénu. Kontaktuje Hanin, problémy s hlasivkami jej však znemožňujú čo len pomyslieť na comeback. Nic na ponuku reflektuje kladne a dvojica ohlasuje niekoľko koncertov na začiatok nasledujúceho roka. Nic preberá zodpovednosť vokalistky a nová zostava, už doplnená o rappera CX Kidtronika, úspešne obieha Európu, Severnú Ameriku i Áziu. V marci sa dokonca pripomínajú prvou štúdiovou nahrávkou po takmer desaťročí – singlom „Activate“. Úspešne absolvujú aj letnú festivalovú šnúru, na mnohých z festivalov sa predstavujú v role headlinerov. Nový, energickejší prístup spúšťa veľké nadšenie kritikov a fanúšikov, čo trojicu napĺňa veľkou chuťou do práce. V roku 2011 vychádza dlho očakávaný comebackový album „Is This Hyperreal?“, ktorý prináša starý známy digital hardcore v novom šate.
Pod vplyvom spoločenského vývoja sa angažovanosť skupiny tentoraz zameriava predovšetkým na témy ako potláčaná sloboda internetu, elektronická špionáž, nové hnutia digitálneho odboja (WikiLeaks, Anonymous), cenzúra, kyberútoky či policajný štát. Zaujímavých spojencov nachádzajú v hackeroch, hnutie Anonymous sa im nečakane stará o promo adoptovaním protestnej skladby „Black Flags“. Napokon k nej vzniká aj klip so zábermi od podporovateľov spriazneného hnutia Occupy Wall Street. Skladba si vo virtuálnej realite žije svojím životom, objavuje sa veľké množstvo remixov a fanúšikovských verzií. Informácie o nej prenikajú až do najvyšších mediálnych sfér, CNN zaraďuje klip do vysielania na podčiarknutie atmosféry, panujúcej počas prebiehajúcich protestov a kyberútokov. „Black Flags“ sa mimovoľne stáva akousi neoficiálnou hymnou protestného hnutia, čo nenecháva bez povšimnutia ani MTV, a tá ju v rámci MTV Music Awards nominuje na najlepšiu protestnú skladbu. Kapele sa darí aj mimo humbugu okolo nečakanej hitovky. Album „Is This Hyperreal?“ vyvoláva zväčša pozitívne hodnotenia špecializovaných magazínov a miestami prechádzajú až do ovácií: „Presne takto ste vždy chceli, aby zneli The Prodigy!“, „Nie je to len taká obyčajná skupina – môžu nahrať skladbu s Rage Against The Machine a stále to bude ich najjemnejšia vec…“, „Nik tak neprežiaril underground, Atari Teenage Riot sú jednoducho vedomím elektronickej hudby!“
Divoká zmes uvrieskaného punku, intenzívneho raveu a organizovaného hluku však nezapôsobila rovnako blahodarne na všetkých – iTunes skupinu otvorene cenzuroval pre „hrozbu vyvolávania nepokojov“. Spúšťačom sa stala kontroverzná aplikácia do mobilov, ktorú trojica plánovala vydať po návrate na scénu v roku 2010. Súčasťou aplikácie bol i prehrávač, ktorý skladby ATR prehrával so špecifickým zvukovým nastavením, s hutnými, nízko položenými basmi a neštandardným priestorovým zvukom. ATR prehlasovali, že ten v kombinácii so správnymi reproduktormi dokáže spôsobiť proklamované zmeny nálad a v súlade so svojou povestnou doktrínou „nepokojné zvuky spôsobujú nepokoje“ k tomu dokonca fanúšikov otvorene vyzývali. Nastavenie údajne použili i rok predtým na prvomájovej demonštrácii v Berlíne, kde vystúpili na improvizovanom mobilnom pódiu pred zrakmi tisícok demonštrantov, mlátiacich sa s ťažkoodencami. V každom prípade iTunes vzal hrozbu doslova a aplikáciu rovno zatrhli.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)