Poctivo premyslené kompozície, voľne sa hrajúce s archetypálnymi obrazmi. Všadeprítomná náboženská symbolika, kombinovaná predmetmi 21. storočia. Tajomné odtlačky času. To všetko sa objavuje v umeleckých dielach českého maliara, žijúceho v Londýne, v metropole moderného umenia, pre ktorého umenie predstavuje samotný život.
Čo pre vás umenie znamená?
Žiť život a zároveň život, ako aj to, čo tu môžem „vtlačiť“ do nášho života. To, čo je umenie, sa nedá uzavrieť len do zopár viet. Pre mňa je dôležité, aby umenie presahovalo celým životom. Nie je to životný štýl. Ja som si to takto nevybral, lebo byť umelcom je poslaním. Má to pre mňa moc. Ono prišlo samo, a to už v období, keď som bol dieťa. Ako keď tečie voda, tak plynulo umenie prišlo do môjho života a plynule naďalej vo mne a okolo mňa existuje. Pre mňa umenie znamená byť Hynek Martinec. A je jedno, čomu sa venujem, či píšem literatúru, alebo robím hudbu, alebo sa rozprávam s vami – pre mňa sa všetko stáva umením. Umenie pre mňa nemá žiadne hranice.
Ako sa rodil váš vzťah k umeniu?
Zásadný zlom nastal, keď som mal jedenásť rokov. Samozrejme, každé dieťa maľuje, kreslí, hrá na hudobných nástrojoch, teda vykonáva určité základné veci, ktoré nejakým spôsobom súvisia s umením. Čo sa týka kreslenia, je zaujímavé, že každé dieťa v ňom vyniká. Je tam voľnosť, úprimnosť… Lenže keď deti majú desať či viac rokov, zrazu sa to presekne, teda ten prirodzený prúd „toho niečoho, čo beží v nás samo od seba“. Začneme sa socializovať, viac sa ukotvíme v spoločnosti, do našich životov sa dostáva čoraz viac pravidiel. U mňa to bolo inak. Z detskej éry som plynule prešiel ďalej a keď som mal jedenásť, vyhral som v kreslení okresnú súťaž. Prihlásilo sa okolo päťsto detí. Jeden z porotcov, akademický maliar, sa rozhodol, že ma podporí a dostane ma do „umenia“. Tak som sa začal venovať umeniu každý deň. Mne rozhodne ten pán určil konkrétnejší smer umeleckého života. Od toho momentu začalo umenie dostávať v mojom živote význam. Samozrejme, teraz na všetko pozerám inak, ako keď som mal jedenásť či pätnásť rokov. Vtedy som len tušil, že ten význam tam je, ale nevedel som „prečo a ako“.
Významne ma ovplyvnil môj prvý učiteľ zo „starej školy“, s ktorým som sa stretával raz za mesiac. Dal mi remeselnú stránku umenia, bol prísny a vyžadoval disciplínu. Potom neskôr, asi po polroku, som stretol ďalšieho učiteľa, ktorý bol úplný opak. Dával mi voľnosť. Všetko bral s nadhľadom a vnášal do umenia pohodu. Bol to on, ktorý mi ukázal, že existuje abstraktný svet. V mojich učiteľoch sa stretli dva protikladne póly a spomínam si, že v tej dobe som bol z toho zúfalý. Ukázal som rovnakú prácu obom a vždy som si vypočul protichodné názory. Nejakú dobu mi trvalo, kým som pochopil, že oba pohľady majú svoj zmysel. Oba prístupy ma vytrénovali, a to aj v myslení. Bol vlastne obrovský dar – mať dvoch protikladných učiteľov, lebo keby som bol orientovaný len jedným smerom, ovplyvnil by ma iba jeden prúd. Bol by som napríklad technicky zdatný, ale nedokázal by som sa uvoľniť.
Venovali ste sa kresbám, alebo maľbám?
Boli kresby aj maľby, väčšinou som spracúval realitu – prírodu, krajinu, portréty. Postupne som však začal tvoriť aj abstraktnejšie veci. To ma učil ten druhý učiteľ – on mi predstavil impresionizmus, dostal ma k modernému umeniu a ja som sa začal zaujímať o moderných umelcov. Uvedomil som si však, že aj tak sme jedna veľká rodina, že všetky umelecké smery sú nejakým spôsobom prepojené, všetky sú dôležité a nedá sa nič odignorovať.
Ktorí maliari vás najvýraznejšie ovplyvnili?
Pamätám si, že som mal v detstve veľmi rád Cezanna, de Riberu, Rembrandta či da Vinciho, ktorý ma dodnes fascinuje. Myslím si však, že od začiatku som vnímal umelcov 20. storočia ako dôležitý element, na ktorý musím nadviazať.
Že budem umelcom, som vedel už od svojich jedenástich rokov. O tom nebolo pochýb. Šlo len o to, ako nájsť ten správny umelecký „jazyk“. Našťastie ma už od začiatku veľmi podporovali rodičia, ktorí síce neboli umelci a umeniu veľmi nerozumeli, ale stáli pri mne. Ukázalo sa to pri mojich súkromných učiteľoch, ale aj neskôr, keď som bol na strednej škole alebo keď som si vybral vysokú školu – Akadémiu výtvarných umení v Prahe.
Čo vám dala vysoká škola?
Tú inštitúciu vnímam veľmi zvláštne. Samozrejme, je dôležitá, lebo spoločnosť je tak nastavená, že musíme získať určitú „úroveň“, teda, že si niekto povie: „Aha, ten študoval umenie, tak je v systéme.“ Teda predstavuje akúsi bránou, ktorou musí umelec prejsť, aby mohol vystavovať v nejakej galérii. Ja som však, úprimne povedané, veľmi na akadémii nebol spokojný. Tamojšia klíma mi nevyhovovala. Nechápal som tú umelú bublinu, ale dnes už viem, prečo existuje. Hoci s realitou nemá veľa spoločného, tá bublina je uzavretá a má svoje publikum. Problémom je, že málo umelcov vedie dialóg s vonkajším svetom, so spoločnosťou. Na strane druhej, je dôležité, že človek na akadémii nadobudne určitý základ a vedomosti o súvislostiach a napokon aj získava dôležité kontakty. Jednoducho povedané, pre môj charakter je veľmi dôležitá sloboda. Aj preto som bol rád, keď som v roku 2005 akadémiu vyštudoval a oslobodil sa. Potom som si už mohol tú svoju akadémiu vytvoriť sám.
Uznávate teda aj umelcov bez vysokej školy…
Jednoznačne áno. Napokon, umením sú aj diela prírodných národov. Ich umenie nemá nič spoločné s vysokou školou a pritom má hlbokú výpovednú hodnotu o človeku ako takom. Týchto ľudí neviedla akadémia, ale tradícia a vlastná kultúra. Nemám teda problém akceptovať ani umelca, ktorý pôsobí na uliciach. Určitým nedostatkom však môže byť skutočnosť, že títo ľudia často nemajú základy a nepoznajú historický kontext, ktorý sa učí na akadémii. Potom mnohokrát ich diela pôsobia akoby boli vo vzduchu. Majú jednoducho iný význam. Samozrejme, ja to neobhajujem, ani nezatracujem, len konštatujem, že v dnešnej spoločnosti musíme mať nejaké vedomosti zo škôl. Jednoducho, musíme všetko do seba dostať, ale potom treba to, čo sa nám nepáči, aj vypľuť a kráčať vlastnou cestou. Mnoho mladých ľudí však len kopíruje trendy a zabúda na seba.
Je ťažké sa stať umelcom?
Stať sa umelcom je veľmi zložité. To vás nik nemôže naučiť. Žiadna škola, ani stotisíc učiteľov vás k tomu neprivedie. Stáva sa to jednoducho zrazu a my nevieme popísať, prečo a ako. A zrazu to každý vie. Neexistuje však žiaden návod. Umenie sa prejaví v jednom momente… Je to záhada… Je to ako vysvetliť, prečo sme sa my dvaja stretli. Ja som musel priletieť, vy ste museli ráno vstať, popritom sa udiala miliarda iných vecí, ktoré k tomuto stretnutiu viedli. Takže stať sa umelcom je „len tak“… jednoducho „sa to stane“…
Každé dielo je jedinečné. Napriek tomu – existuje niečo spoločné, čo vaše diela vyžarujú, čo spája vaše obrazy?
Máte na mysli, čo je nosné? Čo „tam niekde hore“ spája moje diela? Štýl nie je podstatný. Podstatná je moja téma. A tou témou, prečo vlastne aj robím umenie, je „čas“. Téma času ma najviac fascinuje. Je to niečo, čo je spojené s našimi životmi. Všetko nejako začína, vlasy aj brada rastú, potom vypadávajú. Narodíme sa, žijeme a potom zomrieme. A práve ten život, ten odtlačok životného príbehu človeka, tie „reality“ okolo nás sú to, čo súvisí s časom. Osobne sa snažím využívať technické obrazy, teda fotografie, akési záznamy reality. V nich je zaujímavé vnímať odtlačok času. Fotografie premaľujem preto, aby som mohol urobiť akýsi portrét času. Napríklad stará fotografia ako táto snímka s chlapcom. Na tomto obraze je pre mňa dôležitý chlapec – je anonymný, neviem, kto to je. Fascinuje ma, že bol rovnaký ako ja, alebo vy, ale prostredníctvom týchto technických obrazov ľudia predsa len vyzerajú inak. Aj preto, že fotografia pred niekoľkými desaťročiami bola na inej úrovni. Dnes sme „zdeformovaní“, alebo inak povedané, ovplyvnení digitálnou vizualizáciu. Pre mňa teda dôležitý element predstavuje čas, akási recyklácia histórie, a to prostredníctvom umenia. Tieto veci nadväzujú napríklad aj na renesanciu, na tému života a smrti, na kresťanstvo. Aj preto som v posledných troch rokoch začal robiť viac zátiší, pričom im dávam podobu dnešného jazyka, aby boli zrozumiteľnejšie.
Kde sa zrodila myšlienka spojiť fotografiu a maľbu?
Vždy ma fascinovalo realistické zobrazenie života, sveta. Pritom je pozoruhodné, že vytvárame na plátne ilúziu niečoho, čo ani neexistuje. Niečo neexistuje, ale vyzerá, akoby existovalo. V tomto smere umelci majú absolútnu slobodu a limituje ich len jediné: talent. Avšak mnohé veci okolo nás sú limitované. Iba naša myseľ nie, a to sa môže odzrkadliť aj v maľbe. Popritom sa na obraze dejú (podobne ako v živote, napríklad teraz, keď sa rozprávame) milióny vecí, ktoré väčšina ľudí nevníma, lebo ich považuje za samozrejmosť, za niečo normálne a nezaujímavé. Ten človek na obraze však niečo cíti, na niečo myslí, niečo sa v ňom deje… Takto sa vlastne dostávame k otázkam typu, či existuje Boh, akou sme súčasťou života, vesmíru… Celé to vnímam ako systém, ktorý dokonale funguje. Ako hodinky: tik-tik-tik-tik… Všetko má svoj význam, aj fakt, že som tu, má svoj význam; aj to, že niekomu na chodníku niečo poviem, má svoj zmysel. Ale aby som sa vrátil k umeniu, vo svojich dielach sa snažím spracúvať práve tému času, ktorý nás všetkých nejakým spôsobom spája. Umenie vnímam ako náboženstvo. Nepotrebujem niekde chodiť, patriť k nejakej cirkvi, jednoducho, mne umenie dáva odpoveď na všetky otázky.
Tomáš Szmrecsányi
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)