Od detstva bolo jasné, že ich talent je výnimočný. Ich prienik na samotný vrchol zväčša kopíroval aj trajektóriu popularity športu, v ktorom pôsobili. Nielenže podnietili jeho rozvoj, ale pre celú generáciu sa stali jeho symbolom. Žijúcimi legendami sa stali ešte počas svojej kariéry.
Vyššie, rýchlejšie, lepšie! Existuje vzácny typ športovcov, ktorí úspešne posúvajú limity do nepredstaviteľných čísel. Rodia sa so vzácnymi predispozíciami, a tie v kombinácii s nadpriemernou ctižiadostivosťou a húževnatosťou z nich robia stroje na úspechy. Takéto prípady dokážu rekonfigurovať chápanie celej športovej disciplíny, výrazne posúvať hranice športu a nadobúdať celospoločenský dosah.
Air
Ak sa povie basketbal, pamätníci, čo zažili zlaté éru NBA v 90. rokoch si okamžite vybavia obraz lietajúceho Michaela Jordana, oslavujúceho ďalší impozantný smeč so svojím typicky vyplazeným jazykom. Rodák z newyorského Brooklynu pochádzal z relatívne dobre situovanej rodiny – jeho otec pracoval ako manažér, matka v bankovníctve. V Brooklyne sa jeho rodina dlho neohriala a kvôli pouličnému násiliu a drogovej kriminalite sa vrátila do otcovej rodnej Severnej Karolíny. Michael sa basketbalu vážnejšie začal venovať na Strednej škole A. A. Laneyho, pričom vďaka svojej športovej všestrannosti hrával aj bejzbal a americký futbal. Už v druhom ročníku bol na skúške v prvom školskom tíme, no pre jeho výšku (180 cm) ho aj napriek zjavnému talentu nevzali a uprednostnili dvojmetrového spolužiaka. Práve tento moment ho zdravo vyhecoval: „Všetko sa to začalo, keď ma kouč Herring vyradil z tímu. Vštepilo mi to isté hodnoty. Bola to pre mňa lekcia, aby som na sebe začal pracovať viac.“ Tak sa aj stalo – začal si pridávať tréningy a v priebehu niekoľkých mesiacov aj značne podrástol. V rezervnom tíme exceloval a pri najbližšom zostavovaní prvého tímu už o ňom nebolo pochýb. Ďalšie dva ročníky pôsobil v prvom tíme a pokračoval vo vynikajúcich výkonoch, keď si držal 20-bodový priemer. V poslednom ročníku si zaknihoval aj nevídanú štatistiku: v priemere v každom zápase si pripísal triple-double (teda dvojciferné číslo v troch ukazovateľoch: počet bodov, doskokov i asistencií). Vďaka tomu sa dostal do nominácie na celoamerický stredoškolský all-star zápas. Snúbil sa v ňom málo vídaný útočný inštinkt s vynikajúcou defenzívnou prácou, čo vycítili predstavitelia najprestížnejších univerzitných tímov. Z mnohých ponúk si napokon vybral univerzitu v Severnej Karolíne, kde získal štipendium v obore kultúrnej geografie. Pod vedením kouča Deana Smitha si potom vďaka solídnemu priemeru 13,4 bodu na zápas pripísal titul „nováčik rok“. Sezónu ako z ríše snov zaklincoval víťazným smečom 17 sekúnd pred koncom finálového zápasu proti rivalom z Georgetownu a po víťazstve 63:62 sa jeho Severná Karolína stala najlepším univerzitným tímom v celoštátnom meradle. Tento úspech výrazne akceleroval Jordanovu kariéru a z talentovaného chlapca sa vďaka suverénnemu finálovému vystúpeniu stal najvyhľadávanejší artikel na trhu s nováčikmi. Geniálneho univerzála s víťazným zápalom chcel mať v tíme každý ešte pred ukončením pôsobenia v univerzitnom tíme. Napokon si ho v drafte NBA v roku 1984 vybral tím Chicago Bulls. Ešte počas univerzitného pôsobenia si zahral aj pod olympijskými kruhmi v Los Angeles (1984). A hoci sa v tej dobe sa olympijský basketbalový turnaj hral bez účasti profesionálov, Američania (s viacerými budúcimi hviezdami NBA a členmi neskoršieho olympijského Dream Teamu) sa po finálovom víťazstve nad Španielskom tešili z olympijského zlata.
Dynastia Bulls
Keď Jordan vhupol do kolotoča NBA, okamžite upútal vynikajúcimi štatistikami: 28,2 bodov v priemere na zápas a 51,5 % úspešnosť streľby hovorili samé za seba. Čoskoro sa z neho stal miláčik davov, na čo v tej dobe citlivo reagovali etablované hviezdy NBA – dodnes sa traduje, ako mu spoluhráči počas All-star zápasu odmietali prihrať kvôli jeho stúpajúcej popularite. On sa však nenechal rozhádzať a svoj tím doviedol do play-off. V ďalšej sezóne jeho rozlet pribrzdilo zranenie členka, ale do play-off sa stihol dať dokopy a v ňom naplno zažiaril. V zápase proti superfavoritom z Boston Celtics predviedol fenomenálny výkon a zaznamenal 63 bodov (tento rekord v zápase play-off dodnes nik neprekonal). Napokon však favorizovaní Celtics dokázali sériu zvrátiť. V ďalšej sezóne 1986 – 1987 to už rozbalil naplno, keď sa po Wiltovi Chamberlainovi stal iba druhým hráčom histórie s 3.000 bodmi v sezóne (priemer 37,1 bodu na zápas). Cenu MVP pre najužitočnejšieho hráča mu však vyfúkol iný geniálny hráč Magic Johnson. O rok mu však už cena neušla, ba ani postup do druhého kola play-off (prvý v kariére). Ani v sezóne 1988 – 1989 mu neušiel titul najlepšieho strelca a Bulls premiérovo počas svojho pôsobenia doviedol do finále konferencie. Moment, ktorý upútal najviac, prišiel v rozhodujúcom piatom stretnutí 1. kola play-off proti Clevelandu: v infarktovom závere, kedy si oba tímy striedavo prelievali vedenie, Jordan dvakrát pri zakončení preukázal železné nervy a chirurgicky presné ruky, vrátane rozhodujúceho koša v poslednej sekunde, ktorý vošiel do histórie ako „The Shot“. Hoci na vrchol ešte nedosiahli, začínalo byť jasné, že sa rodí nový suverén súťaže, okolo Jordana sa budoval silný tím, ktorý doplnený o ďalšie talenty ako Scottie Pippen nemohol mať iné ako najvyššie ciele. V nasledujúcej sezóne im síce opäť vystavil stopku „prekliaty“ Detroit Pistons, karta sa však o rok definitívne obrátila – po sladkom revanši tím Bulls postúpil do historického finále, kde nenašiel premožiteľa ani v Los Angeles Lakers, vedenom Magicom Johnsonom. V nasledujúcich dvoch sezónach si Býci úspech zopakovali na úkor Portlandu a Phoenixu, čím si zaknihovali „three-peat“. Jordan sa stal prvým hráčom s tromi cenami MVP v play-off po sebe.
Dream team
Uprostred tejto spanilej jazdy si pripísal aj účasť na pamätnom olympijskom turnaji v Barcelone v legendárnom Dream Teame, ktorý nekompromisne sfúkol všetko, čo mu stálo v ceste. V tej dobe ho už pre jeho záľubu v „lietaní“ nad palubovkou nik nenazval inak ako „Air“ a jeho štatút superhviezdy dávno prekročil rámec basketbalu. Prišli však aj horšie chvíle. Únavu zo slávy či problémy s gamblerstvom zatienil zármutok z otcovej smrti, ktorého v roku 1993 zavraždili dvaja tínedžeri. V tom istom roku „emdžej“ vystrašil fanúšikov oznámením o ukončení kariéry. Následne si splnil svoj bejzbalový sen, keď istý čas pôsobil v nižšej bejzbalovej súťaži. Už v marci 1994 však hlásil svoj návrat. Výsledok? Ďalší three-peat: vo finále play-off Býci postupne oskalpovali Seattle a dvakrát Utah Jazz. Frustrácia z lockoutu v sezóne 1998 – 1999 i rozpadu hviezdnej zostavy spôsobila, že v roku 1999 Jordan oznámil ďalší koniec. Dlho bez basketbalu ale nevydržal a už o rok sa vrátil, hoci v úlohe spoluvlastníka Washington Wizards. Svrbenie rúk však bolo prisilné a v roku 2001 ohlasuje návrat na palubovky v jedinečnej dvojúlohe „spoluvlastník – hráč“. Nestratil sa ani vo veku 38 rokov, sezónu ukončil ako najlepší strelec svojho tímu. Do play-off sa však neprebojovali. A nepodarilo sa to ani v nasledujúcej sezóne, jeho definitívne poslednej.
The Great One
To, čo znamená Jordan pre basketbal, predstavuje Wayne Gretzky pre hokej. Chlapec s poľskými a bieloruskými koreňmi spravil prvé hokejové krôčky v rodnom Brantforde (Ontario) už vo veku dvoch rokov – na farme starých rodičov. Jeho otec Walter, sám veľký hokejový nadšenec, si ho spolu s ďalšími štyrmi súrodencami podchytil už v ranom veku a každú zimu im vyrábal improvizované hokejové klzisko na dvore. Wayne vynikal nielen medzi súrodencami a kamarátmi zo susedstva, ale čoskoro aj v organizovaných turnajoch. Ako šesťročný už hral v súťaži desaťročných a aj tam jednoznačne vyčnieval. Ako desaťročný nastrieľal v jednej sezóne fenomenálnych 378 gólov, ako trinásťročný už mal za sebou prvú tisícku. Pre svoje zázračné nadanie sa stal obľúbeným terčom súperov, ale aj zlomyseľných, závistlivých rodičov (dokonca vlastných spoluhráčov). Keď mal štrnásť, rodina sa presťahovala do Toronta, aby podporila jeho športový rast. V juniorských súťažiach exceloval a už v sedemnástich sa presunul medzi profesionálov do súťaže WHA, ktorá sa v tej dobe márne snažila konkurovať NHL. Napokon si v nej zahral iba jedinú sezónu.
Olejárska dynastia
Hneď v prvej sezóne zažiaril. Ako devätnásťročný získal Hart Trophy pre najužitočnejšieho hráča, iba o chlp skončil druhý v produktivite za Marcelom Dionnom (obaja mali po 137 bodov, rozhodol počet gólov) a vytvoril dodnes platný rekord v počte bodov dosiahnutých nováčikom. V nasledujúcej sezóne už trhal všetky rekordy: s počtom bodov 164 predbehol Phila Esposita a so 109 asistenciami poslal do minulosti rekord Bobbyho Orra. To však stále nebolo všetko: o ďalší rok prekonal bradatý rekord Mauricea Richarda, ktorý ako prvý nastrieľal 50 gólov v prvých 50 zápasoch sezóny (v sezóne 1981 – 1982 sa mu vyrovnal Mike Bossy), supertalentu z Brantfordu však na tento kúsok postačilo iba 39 stretnutí. Na konci sezóny na jeho bodovom konte svietilo neuveriteľných 212 bodov za 92 gólov a 120 asistencií. Podobnú bodovú explóziu NHL nezažila nikdy predtým (tento úctyhodný ukazovateľ ešte o štyri sezóny neskôr vylepšil na 215 bodov)… Nečudo, že agentúra AP ho ako prvého hokejistu vyhlásila za najlepšieho športovca sveta. Okolo zázračného chlapca sa sformovala silná partia, ktorá z provinčného mužstva spravila adepta na najcennejší ligový pohár. Na Gretzkého drese v sezóne 1983 – 1984 spočinulo kapitánske „céčko“ a bol to správny signál pre tím, ktorý ešte v tej istej sezóne získal svoj prvý Stanleyho pohár. Olejári týmto triumfom založili novú dynastiu. Ďalšie primáty prišli v rokoch 1985, 1987 a 1988. Víťaznú šnúru dokázali prerušiť iba Montreal Canadiens v sezóne 1985 – 1986. O to viac šokovalo, keď ho majiteľ klubu Peter Pocklington v roku 1988 vytrejdoval do Los Angeles Kings (inú možnosť vraj kvôli pretrvávajúcim finančným problémom nemal).
Tomáš Bóka
foto SITA
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2017)