Zlaté Nagano. Parťák Maria Lemieuxa. Salutovanie po góloch. Číslo 68 na drese. Dlhé vlasy, vytŕčajúce spod prilby. Ale najmä: najlepší Európan v histórii NHL. Máloktorý hokejista zanechal takú hlbokú ryhu v najlepšej lige sveta a pritom stále nepovedal svoje posledné slovo. Sotva nájsť niekoho, kto by lepšie stelesňoval slovné spojenie „hrajúca legenda“.
Jaromír Jágr sa narodil 15. februára 1972 v Kladne v Československu a vyrastal v neďalekej dedinke Hnidousy. S korčuľovaním začal ako päťročný a s hokejom sa zoznámil v klube PZ Kladno. Jeho talent sa nedal prehliadnuť, odmalička preskakoval vekové kategórie a svoje nadanie rozvíjal v konkurencii starších chlapcov. Ako tretiak už nastupoval v tíme šiestakov, v jednom zápase vraj Sparte nasúkal 12 gólov. Ako dvanásťročný už nastupoval v dorasteneckej lige do 18 rokov, dokonca si zaknihoval priemer bodu na zápas (41 bodov v 34 zápasoch). Hneď v nasledovnej sezóne sa priblížil k priemeru dvoch bodov na zápas. V sezóne 1986/1987 vo veku 14 rokov debutoval v juniorskej súťaži, pričom aj do tejto vekovej kategórie vletel ako raketa. Výsledok: 70 bodov v 30 zápasoch! Nečudo, že ako šestnásťročný už pravidelne nastupoval za seniorský tím Poldi Kladno v československej najvyššej lige.
Mladé ucho
Z obdobia jeho vstupu do seniorského tímu sa zachovala vtipná historka, podľa ktorej si vraj z mladého ucha skúsenejší spoluhráči vskutku nepekne vystrelili a v šatni ho posadili na miesto klubového veterána a legendy, Milana Nového. Pochopiteľne, ten ho okamžite zahriakol, ako ho zočil okupovať jeho vyárendované miesto… Svoj potenciál naznačil hneď pri debute proti Litvínovu, keď sa mu podarilo skórovať. Kým v prvej sezóne medzi seniormi sa ešte len oťukával, hneď v tej nasledujúcej to rozbalil naplno: 49 bodov v 42 zápasoch ho vynieslo na vynikajúce 11. miesto v produktivite a ako 18-ročnému mu prinieslo prvú nomináciu na majstrovstvá sveta. Ešte predtým, na prelome rokov 1989/1990, absolvoval svetový šampionát dvadsaťročných, na ktorých získal bronzovú medailu. Na seniorských MS vo Švajčiarsku sedel v jednej šatni i so Zdenom Cígerom, Otom Haščákom, Jergušom Bačom či Eduardom Hartmannom. S ďalšími mladíkmi Robertom Reichelom a Bobbym Holíkom vytvoril nebezpečný trojzáprah, ktorý sa výrazne pričinil o napodobnenie dvadsiatky ziskom medaily bronzového lesku.
Zázračné dieťa
Fenomenálne vystúpenia českého mladíka nemohli ujsť pozornosti zámorských skautov, ktorí sa po páde železnej opony pri hľadaní nových talentov čoraz viac otáčali východným smerom. Najväčší záujem oň prejavovali pensylvánski rivali Philadelphia Flyers a Pittsburgh Penguins, napokon si ho v prvom kole z celkového 5. miesta v drafte 1990 vybrali Tučniaci. Stal sa tak historicky prvým draftovaným hráčom z Československa, ktorý nemusel emigrovať. Nasledoval presun do zámoria, kde si od zázračného tínedžera z Kladna sľubovali veľké veci. Po počiatočných problémoch, s ktorými sa potýkal nejeden hokejista z bývalého východného bloku a ktoré vyplynuli predovšetkým z neznalosti jazyka a kultúrneho šoku, sa Jágr v novom tíme postupne udomácnil a jeho mentorom sa čoskoro stal fenomenálny Mario Lemieux. Vedenie klubu sa všemožne snažilo, aby sa nová posila v novom prostredí čo najrýchlejšie aklimatizovala, k čomu mal pomôcť aj český spoluhráč Jiří Hrdina. Spoluhráči ich čoskoro začali nazývať žartovne „Czech mates“ (českí kamaráti), slovnou hračkou, odvodenou od šachového termínu „checkmate“ (šach-mat). Ako nováčik zaznamenal solídnu sezónu s 57 bodmi (ktoré ho v tímovej produktivite vyniesli na 5. miesto), pričom hneď na prvý pokus sa tešil zo zisku Stanleyho pohára. Mnohí v ňom videli nástupcu legendárneho „Supermaria“ Lemieuxa, poniektorí kreatívni fanúšikovia si dokonca všimli, že ak prehodia písmenká v mene Jaromír, vzíde z toho Mario Jr. Na začiatku nasledujúcej sezóny dostal Jágr ďalšiu pozvánku do národného tímu na prestížny Kanadský pohár (predchodca Svetového pohára), ktorý bol v tej dobe jediným medzinárodným turnajom bez obmedzenia účasti hráčov NHL. V jednom tíme sa tak ocitol s iným nádejným mladíkom, Žigmundom Pálffym. Československý tím však veľa vody nenamútil, keď obsadil posledné 6. miesto. V sezóne 1991/1992 sa Pittsburghu podarilo svoj triumf obhájiť, čo Jágra zaradilo medzi malé množstvo hráčov, ktorí hneď vo svojich prvých dvoch sezónach v NHL zaznamenali dva tituly. Na obhajobe mal tentoraz leví podiel už i Jágr. V play-off nazbieral 24 bodov v 21 zápasoch, pričom práve jeho gól po fenomenálnom prieniku obranou vo finálovej sérii proti Chicagu Blackhawks vyhlásili za Gól roka.
Nástupca Supermaria
Pittsburgu sa do tretice triumfálnu jazdu zopakovať nepodarilo, ale aspoň získalo Prezidentskú trofej pre víťaza základnej časti. V sezóne 1993/94 už „Džegr“ atakoval stobodovú hranicu a s 99 bodmi zostal tesne pred ňou, prvýkrát však získal prvenstvo v klubovej produktivite (Lemieux takmer celú sezónu premaródil). Na tento ročník však nespomína v dobrom, keďže na jej konci zažil hneď dvojnásobné sklamanie: po skorom vypadnutí z play-off si chcel napraviť chuť na svetovom šampionáte v Taliansku, tentoraz už v drese nástupníckeho štátu federácie, Českej republiky, s tímom však dieru do sveta neurobil, keď zostali pred bránami semifinále. Ďalší ročník skomplikovala výluka, keď sa NHL dlho nedokázala dohodnúť s hráčskou asociáciou NHLPA na podmienkach kolektívnej zmluvy. Jágr si počas tohto obdobia odskočil do rodného Kladna, kde trhal siete ako za starých čias (22 bodov v 11 zápasoch). Na symbolických šesť zápasov ho zlanárilo aj talianske Bolzano, i toto kratučké obdobie mu však stačilo na zisk 16 bodov. Spravil si dokonca aj menší výlet do Nemecka, kde si v drese treťoligového Gelsenkirchenu spravil zo súpera dobrý deň: v jedinom zápase nazbieral 11 bodov! Pred začiatkom skrátenej sezóny si tak spravil náramnú chuť do hokeja, čo vyústilo do prvého zisku Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hráča sezóny, keď tesne (vďaka vyššiemu počtu gólov) predstihol kanadskú superhviezdu Erica Lindrosa. Stal sa vôbec prvým Európanom, ktorý túto trofej získal. Titul kráľa strelcov mu však o chlp ušiel, o dva góly ho predstihol náš ostrostrelec Peter Bondra.
NHL vs. nároďák
Hneď v ďalšej sezóne bol Jágr ako odtrhnutý z reťazí. V legendárnej ére, na ktorú mnohí pamätníci spomínajú ako na jednu z najlepších (keď nie vôbec najlepšiu) v histórii NHL, hráč s číslom 68 pravidelne napĺňal titulky hokejových listov, zámorskí komentátori sa rozplývali nad jeho neopakovateľnými manévrami a napokon fanúšikovia pri pohľade na hráča, ktorý lietal po ľade s vlasmi vlajúcimi spod prilby a každý gól oslávil trademarkovým salutovaním, doslova šaleli. Prvé miesto v produktivite síce neobhájil (Lemieux dosiahol neuveriteľných 161 bodov), so 62 gólmi a 149 bodmi (ku ktorým pridal ďalších 23 v play-off) si však vo veku 24 rokov zaknihoval svoju najúspešnejšiu sezónu v kariére. NHL mu ležalo pri nohách a zdalo sa, že pre miláčika pittsburského publika nie je nič jednoduchšie, ako zosmiešňovať súperových gólmanov a z ich obrancov robiť štatistov. Prišiel však prvý ročník Svetového pohára, ktorý v roku 1996 s veľkou pompou organizovala NHL ako nástupcu legendárneho Kanadského pohára, a od Jágra sa očakávalo, že český tím úradujúcich svetových šampiónov potiahne k víťazstvám. Jágrovi, ktorý sa v tom čase trápil so zdravotnými problémami, turnaj absolútne nevyšiel a český tím nepochopiteľne vybuchol. Kým prehry so Švédskom a Fínskom sa ešte ospravedlniť dali, šokujúcu prehru s Nemeckom 1:7 nedokázali fanúšikovia českých levíčat ešte dlho-predlho prekusnúť. Na hlavu najväčšej hviezdy sa spustila zdrvujúca dávka kritiky. Reprezentačný dres sa ukazoval ako zakliaty, pričom Jágr sa zaprisahával, že ho už nikdy na seba neoblečie. Našťastie, čoskoro si to rozmyslel…
Zlaté Nagano
V nasledujúcich dvoch sezónach si udržiaval svoj štandard (95, resp. 102 bodov), výraznejšieho klubového úspechu sa však nedočkal. Zato sa však dočkal reprezentačného vykúpenia. Keď ho vedenie českého tímu na čele s charizmatickým trénerom Ivanom Hlinkom oslovilo, či si to predsa len s ukončením reprezentačnej kariéry nerozmyslí. Horúca hlava medzitým vychladla, napokon olympijský turnaj storočia, prvýkrát s účasťou hviezd NHL, bol až príliš veľkým lákadlom. Japonské Nagano sa stalo svedkom jedného z najväčších prekvapení v modernej hokejovej histórii: český tím, ktorý bol na začiatku turnaja popri hviezdami nabitých zostavách Kanady, USA, Ruska či Švédska považovaný za outsidera, vypálil všetkým favoritom rybník a vďaka nadľudským výkonom Dominika Hašeka v bránke získal historické zlato. Jágrovi síce pušný prach počas olympiády akosi zvlhol (zaznamenal jediný gól do bránky USA vo štvrťfinálovom zápase), jeho vodcovské schopnosti však boli výrazným tmelom kolektívu.
S odstupom času dokonca aj výbuch na Svetovom pohári vnímal v inom svetle: „Bola to škola, vďaka tomu sme napokon vyhrali v Nagane.“ Kým si frustrované americké hviezdy ventilovali svoju zlosť rozbíjaním hotelových izieb, božský Wayne Gretzky plakal nad premárnenou poslednou príležitosťou získať svoju prvú olympijskú medailu a Slováci po potupnom vyradení Kazachstanom doma chodili po kanáloch, Česko jasalo: „zlatí hoši“ na čele s Jágrom a „Dominátorom“ Hašekom zažili po prílete eufóriu, aká v dejinách Česka nemala obdoby. S Jágra sa stala celebrita, novozaložený exhibičný Jágr Team počas prestávky medzi sezónami vypredával haly a „zlatí hoši“ zo športových rubrík transcendovali až kamsi do tínedžerských časopisov či kuchárskych magazínov (ba vyskakovali snáď aj z chladničiek v českých domácnostiach). Čerstvému olympijskému víťazovi Jágrovi hokej náramne chutil aj po olympijskej prestávke – sezónu napokon uzavrel s ďalšou trofejou Arta Rossa za najlepšiu produktivitu.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2017)