Exotický kotol Ameriky
Všetko to vlastne roztočil Bill so svojou neterou, ktorá nám jedného dňa oznámila, že sa bude vydávať. Svadba sa mala konať na severe Floridy a môj manžel vyhlásil, že si určite musíme zájsť aj do neďalekých južanských štátov Mississippi a Louisiana a tam sa nechať vtiahnuť do rytmov bluesu a džezu. Bill si totiž dovtedy so zarmúteným srdcom spomínal na príhodu, ktorá sa mu prihodila raz dávno počas služobnej cesty vo Filadelfii.
Bill sa v jednom z preplnených filadelfských džezových klubov dal do reči s postaršou robustnou černoškou a miestnou nadšenou obdivovateľkou džezu. „Prepáčte, ale idem si zaspievať na pódium,“ povedala černoška po chvíli prekvapenému Billovi a za sprievodu džezovej skupiny zaspievala dlhú pieseň s názvom „Valentin“. Vložila do nej celé srdce a po tvári jej stekali veľké slzy. Sentimentálny blesk, ktorý jej vyšľahol z úst, rozcítil celú sálu a Billa zasiahol niečím fatálnym. Neskôr sa skromne priznala, že za mlada spievala v jednej veľkej hudobnej skupine. Bill bol taký „zasiahnutý“, že na meno skupiny okamžite zabudol. Pamätal si iba, že to bola veľmi známa skupina. Rozcítená speváčka ho pozvala, aby na druhý deň prišiel na nedeľnú omšu do „jej“ kostola. Nakoniec pre niečo nešiel a do dnešného dňa to strašne ľutuje. Preto keď sme sa dozvedeli o neterinej svadbe na Floride, rýchlo sme k ceste na svadbu pridali aj cestu po stopách hudby a dúfali sme, že navštívime černošskú omšu. A viete čo? Neter si to nakoniec so svadbou rozmyslela, a tak nám na objavovanie hlbokého juhu zostalo oveľa viac času. Ako predjedlo sme si dali country hudbu v jej kolíske Nashville, ako hlavné jedlo to bol blues v Memphise a ako sladký dezert džez a cajunskú a zydego hudbu v Louisiane. A stihli sme aj černošskú omšu.
Americká rarita
Louisiana sa nepodobá na žiadny iný americký štát. Už len ležérna a neuponáhľaná výslovnosť Louisiany ako „Lúúzíana“ našepkáva, že je vymiesená z iného cesta. Ako bývalá francúzska a do určitého času aj španielska kolónia dýcha silným európskym dedičstvom, ktoré cítiť na každom kroku. Do neho sa vplietlo aj afro-karibské dedičstvo, ktoré so sebou priniesli otroci. Louisiana je jediným štátom v Amerike, ktorý nie je rozdelený do krajov a okresov, ale do farností. Je aj jediným štátom, ktorého základy systému nestoja na britskom zákone, ale Napoleonovom kóde. Louisiana sa môže pochváliť aj najväčším počtom po francúzsky hovoriacich občanov. A môže sa pochváliť hádam aj najlepšou kuchyňou v celej krajine. Práve tú sme si vychutnali najviac. Americké rýchlovývarovne typu McDonald’s, KFC a podobne – ako jediné obmedzené možnosti stravovania pozdĺž diaľnic – nám už doslova liezli krkom… A ešte čosi, New Orleans je jediným miestom v Spojených štátoch, kde je dovolené na ulici piť, hoci len vtedy, keď pohár nie je zo skla. Stačí si v bare vypýtať pohár z umelej hmoty, takzvaný „go cup“.
Rozdielne polovice
Louisiana susedí na východe s Mississippi, na severe s Arkansasom a na západe s Texasom, pričom na juhu ju obmýva Mexicky záliv. Rieka Mississippi a jej hlavný prítok Atchafalaya, tiahnuce sa od severu na juh, dominujú predovšetkým juhu Louisiany. K nim neodmysliteľne patrí obrovské množstvo nábreží, nádrží, priehrad a kanálov, ktoré južania vybudovali, aby kontrolovali hladinu vody. Nielen historické hlavné mesto New Orleans, ale i moderné hlavné mesto Baton Rouge ležia na brehoch Mississippi. Voda a préria, ktoré tak výrazne charakterizujú južnú časť Louisiany, sa na severe menia na kotúľajúce sa zalesnené pahorky. Sever a juh Louisiany sa nelíšia od seba iba geograficky, ale aj kultúrne a nábožensky. Na juhu žijú potomkovia francúzskych katolíkov a na severe potomkovia apalačských prisťahovalcov, pôvodom zo Škótska a Írska, ktorí prijali baptistickú vieru. Povodie rieky Mississippi na dnešnom území Louisiany si najprv prisvojil francúzsky kráľovský dvor ako odmenu za splavenie časti rieky v druhej polovici 17. storočia. Horúci koniec severoamerického kontinentu začali Francúzi kolonizovať spolu s africkými otrokmi a popritom im pomáhali nemeckí usadlíci, ktorým sa pozdĺž pobrežia mimoriadne darilo a kde sa venovali poľnohospodárstvu. Takmer sto rokov trvajúce strastiplné kolonizovanie uprostred močarísk prinieslo francúzskej pokladnici mizerný zisk, a tak sa Francúzsko rozhodlo územie západne od rieky Mississippi venovať Španielsku (východnú časť si prisvojila Británia). K obchodu so Španielskom sa Francúzi priznali až o dva roky neskôr, v roku 1764. Na rozdiel od Francúzov sa novým vlastníkom darilo najmä vďaka dobrej administratíve a z New Orleansu vybudovali svetovú metropolu. Španielsko sa však zaplietlo do vojny s Britániou a Európa sa začala triasť pod hrozbou Napoleona, ktorý upriamil na Ameriku svoj chtivý zrak. Tajnou dohodou so španielskym kráľom v roku 1779 vrátil Napoleon Louisianu späť do rúk Francúzov. Sľúbil síce, že Louisiana už nikdy nezmení majiteľa, nepočítal však s návrhom vtedajšieho amerického prezidenta Thomasa Jeffersona. Pochopil totiž, že iba ten, kto bude mať v rukách New Orleans, ovládne Mississippi a zároveň sa mu otvoria dvere do juhozápadnej časti dnešných Spojených Štátov. Mocný Napoleon z nepochopiteľných príčin prijal ponúkaných desať miliónov dolárov za predaj New Orleansu. Nepredal však iba strategicky dôležitý prístav na Mississippi, ale aj celú časť na východ od rieky, ktorú mu daroval španielsky kráľ! Napokon sa Louisiana vďaka „Louisianskej kúpe“ v roku 1803 dostala do vlastníctva Spojených štátov. Právoplatným štátom sa stala v roku 1812 (po krátkej vojne medzi Spojenými štátmi a Britániou, ktoré bojovali o New Orleans), pričom krátko figurovala ako nezávislá republika, až pokým sa v roku 1861 nepripojila ku konfederačným štátom Ameriky.
Akadianci
To, čo robí z Louisiany raritu, sú po francúzsky hovoriaci Američania. Je ich asi trištvrte milióna a ich pradávni predkovia prišli z Brittany, Poitou, Normandie i iných častí Francúzska. Francúzi šľachtického pôvodu by povedali „les Acadiens“, zatiaľ čo iní vynechali „A“ a Akadiancov volali „les Cadiens“. Pôvodne sa v roku 1604 usadili v Novom Škótsku, kde žili nerušene až do príchodu anglických kolonistov, ktorí sa nekompromisne dožadovali ich lojality. Tých vtedy približne šesťtisíc Akadiancov, ktorí odmietli prisahať vernosť britskej korune, potrestali v roku 1756 vyhostením z novej vlasti. Vypálili im domy, naložili ich na lode a poslali na juh. V každom prístave pozdĺž východného pobrežia Severnej Ameriky, kde lode zakotvili, vítali vyhnancov s podozrením a odmerane. Nakoniec sa nad nimi zľutoval španielsky kráľ Karol III. a dovolil, aby sa usadili v izolovanej južnej časti Louisiany, ktorá vtedy patrila Španielsku. Akadianci si pozdĺž barín, na prériách okolo rieky Mississippi a pri vodných kanáloch Bayou Teche a Bayou Lafourche vybudovali farmy. Iní prekročili povodie rieky Atchafalaya a zastavili sa na miestach, kde dnes ležia mestá St. Martinville a Lafayette. Počas nasledujúcich dvesto rokov každá skupina Akadiancov žila v relatívnej izolácii a nemiešala sa s po anglicky hovoriacimi usadlíkmi, ba niekedy ani medzi sebou. Akadianci si tak rozvinuli ojedinelú kultúru a dialekt, známy ako „cajunská“ francúzština, ktorá vznikla ešte v Novom Škótsku a ďalej sa rozvíjala v Louisiane. Akadianci si vždy mysleli, že ľahšie prežijú, ak sa budú držať svojich tradícií a ak si ponechajú vlastnú identitu. Možno sa to nezdá také jasné dnes, ale Akadianci si vždy držali odstup od susedov, rozprávajúcich po anglicky. Zvyčajne neprotestovali a prijímali údery so sklonenou hlavou. Chceli iba, aby ich každý nechal na pokoji. Počas niekoľkých generácií žili veľmi jednoduchým životom, bez škôl a vzdelania. Preto ich neprávom charakterizovali ako ignorantov alebo zaostalých „truľov“, ktorí sa pretĺkajú s tým a na tom, čo nájdu okolo seba. Alebo ako celkom príjemných roľníkov, ktorí nemajú nič a chcú ešte menej, pokiaľ im v sobotu večer dovolia fais-do-do (tancovačku) a v nedeľu ráno omšu.
Akadianci nie sú v krajine Akadiancov jediní rozprávajúci po francúzsky. Po francúzsky hovoriaci kreoli z New Orleansu sú potomkovia usadlíkov, ktorí prišli do Louisiany na začiatku 18. storočia – francúzski aristokrati, utečenci pred Francúzskou revolúciou, ktorí sa usadili v okolí St. Martinville a nazvali ho „Malým Parížom“. Utečenci z Napoleonovej armády sa usadili vo Ville Platte. Prišli aj černosi z Haiti a iných po francúzsky hovoriacich karibských ostrovov. Podľa prísnych kritérií sú Akadiancami iba potomkovia cajunských vysťahovalcov z Nového Škótska v roku 1756. Mnohí skorí francúzski a iní prisťahovalci do Louisiany sa však s Akadiancami zmiešali a podľahli ich silnej kultúre. Podľa niektorých starých otcov sa človek môže stať Akadiancom buď „krvou, prsteňom alebo protekciou“. Dnes ich charakterizuje viac kultúra, ako krv. A v súčasnosti nie všetci rozprávajú po francúzsky, hoci tak robili ich starí rodičia. Neexistuje ani jednotná francúzština, lebo Louisianou sa ozývajú rôzne regionálne dialekty. Pod horúcim louisianskym slnkom nevyprchala ani latinská krv. Cajunčania rýchlo vzbĺknu v hneve alebo aj do výbuchu smiechu. Ako sa hovorí, hrajú sa ťažko a tak isto ťažko aj pracujú. A sú veľmi tolerantní. Možno na ich vlastnú škodu. Niekedy tolerujú príliš veľa pitia, príliš veľa tancovania, i trochu kľučkovania v politike. Vraj sa im neoplatí namáhať sa, lebo určité veci sa aj tak nezmenia…
NinaFrench
foto Nina French
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)