Mesto siedmich kopcov
Lietadlo klesá, letuška upozorňuje cestujúcich, aby zostali pripútaní a ja sledujem z okna krásne zelenú Kaliforniu. Ponad záliv sa tiahne Bay Bridge, mrakodrapy kopírujú siluetu centra a k vysunutému podvozku sa nebezpečne blíži voda…
Spomeniem si na časopis Lufthansy, kde propagovali novú linku do San Francisca aj s obrázkom letiska, na ktorom sa križujú pristávacie dráhy a ich okraje končia len niekoľko metrov od mora. Keď už-už dosadáme na vodu, objaví sa odrazu pod nami pristávacia dráha a pilot s lietadlom dosadá na pevninu. Stratiť sa na veľkom termináli, je, našťastie, vďaka všadeprítomným smerovým značkám celkom obtiažne, akurát sa pekne nachodíme, kým nájdeme stanicu vlaku BART, ktorý obsluhuje celú lokalitu zálivu San Francisco. Polhodinka jazdy cez predmestie a popod centrum nás delí od zastávky, vzdialenej len niekoľko minút od vstupu do najstaršej čínskej štvrte v Severnej Amerike, a zároveň aj do nášho hotela. Tu nás na recepcii uvíta pani z miestnej čínskej komunity štýlom, na aký sme zvyknutí z čínskych reštaurácií v Bratislave: Zaplať a vypadni!
Americká Čína
Dračia brána, jediná autentická kópia v Severnej Amerike, postavená na klasických kamenných stĺpoch, sa nachádza len pár metrov od dverí nášho hotela, takže naše prvé kroky smerujú práve sem. Plán: naplniť hladné žalúdky a okúsiť konečne tú „pravú čínu“. Reštaurácie najprv pozorujeme zvonku. Rozhodneme sa usadiť v tej, ktorá pôsobí najčistejšie. Stravujú sa v nej aj domáci, a to je vždy dobré znamenie. Čašníčka na pohľad nemá ešte ani osemnásť, ale asi ako jediná z rodinného osadenstva hovorí dostatočne plynule po anglicky, aby mohla obsluhovať a zároveň rýchlo posúvať objednávky do kuchyne oddelenej len tenkými lietačkami. Po boji s paličkami dostaneme od jedného z kuchárov na tanieriku i dva „fortune cookies“, ktoré nám, našťastie, nepredpovedajú nič zlé.
Sedem kopcov
Stúpame do strmých uličiek, prechádzajúcich popod Telegraph Hill. Je to jeden zo 44 kopcov v meste a zároveň jeden zo siedmich, vďaka ktorým si mesto vyslúžilo prezývku „Mesto siedmich kopcov“. Cesty klesajú a stúpajú v neuveriteľných uhloch, samotná chôdza dáva zabrať a ja sa nestíham čudovať, ako v takýchto uliciach dokážu domáci zaparkovať. Na konci Vallejo street nás prekvapí úzky chodník cez hustú záhradu, vysadenú pomedzi domy. Medzi betónom pôsobí osviežujúco a je z nej skvelý výhľad na Bay Bridge. Odtiaľto to už ide dolu kopcom ľahko a onedlho sa ocitáme na nábreží pri Ferry Building, kde objavíme malú tržnicu s rôznymi špecialitami. Najviac poteší pekáreň s klasickým európskym pečivom, čo je po týždni americkej stravy väčšia pochúťka ako steak. Na dlhom móle oddychuje niekoľko rybárov s nahodenými udicami, ktorým konkurujú otravné čajky. Až na konci móla pochopím, prečo sa oplatí zájsť až sem. Výhľad na najvyšší mrakodrap San Francisca, Transamerica Pyramid a jeho okolie stojí za to.
Malé Taliansko
Raňajky v čínskom hoteli nestoja za veľa. Niekoľko kúskov toastového chleba z opotrebovaného hriankovača, pár kociek masla, taveného syra, džemu a troška ovocia sú to jediné, čo nájdeme v provizórnej kuchynke o deviatej ráno. Z hotela smerujeme rovno do prístavu. Pri termináli sa tu s cestujúcimi zdraví socha Gándhího, ale my sa pri ňom nezdržíme a kupujeme dva lístky na loď do Sausalita. Ako sledujem ostatných cestujúcich, nie je to len výletná loď, ale zároveň rýchly dopravný prostriedok pre niekoho, kto musí túto vzdialenosť prekonávať pravidelne a nemá k dispozícii automobil. Mesto sa nám začína vzďaľovať a postupne sa dá vidieť krásna panoráma centra, kde sa mrakodrapy prekrývajú navzájom. Transamerica Pyramid pôsobí z tejto perspektívy ako nafúkaný outsider, ktorý sa snaží od ostatných oddeliť a ukázať, že so svojimi 260 metrami a 48 poschodiami je najvyšší. Postupne sa k nám blíži ostrov Alcatraz, kedysi využívaný ako vojenský trestný tábor a neskôr ako väzenie s najvyššou ostrahou. V pozadí konečne vidím to, na čo som bol z celého San Francisca najviac zvedavý: bránu do zálivu, most Golden Gate. Do roku 1964 bol s dĺžkou 2.737 m najdlhším visutým mostom sveta, dnes je smutne preslávený ako most samovrahov, ale aj ako symbol mesta a vyhľadávaná turistická atrakcia. Po polhodinovej plavbe vystupujeme na opačnej strane zálivu v dedinke Sausalito. Okamžite v nás vyvoláva dojem, že sme z Ameriky preplávali na juh Talianska. Domy v kopci postavené jeden na druhom, prekrývané stromami, promenáda s reštauráciami a všadeprítomné obchody so suvenírmi mu dodávajú južanskú dovolenkovú atmosféru a len panoráma San Francisca s Alcatrazom v popredí vracajú fantáziu späť do reality.
Miro Babič
foto Miro Babič
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)